Recenzie

Mnohí z nás mali za totality možnosť spoznávať veriacich ľudí v malých spoločenstvách, či už študentov, alebo veriacich žijúcich v rodinách. Na týchto stretnutiach sa dali získať samizdatové časopisy: Rodinné spoločenstvo, Náboženstvo a súčasnosť, Výber, Svetlo, Radosť a nádej, alebo niektorý ďalší samizdatový časopis. O tom, ako sa samizdat tvoril a aké boli cesty týchto časopisov, hovorí kniha Jána Šimulčíka: Svetlo z podzemia.

Prvá časť knihy uvádza históriu samizdatu v rokoch 1969-1989. V historickom prehľade sa uvádza, že po roku 1968 dochádza na Slovensku k určitému oživeniu Cirkvi, a to predovšetkým u mladej generácie. Dôležitú úlohu tu zohrali kňazi, rehoľníci a laickí aktivisti. V Bratislave a postupne na celom Slovensku vznikali malé spoločenstvá veriacich, ktorí sa začali schádzať v bytoch, aby sa spolu modlili, čítali náboženskú literatúru a odovzdávali si skúsenosti z osobnej viery vo svojom živote. Postupne sa rozrástli natoľko, že vznikla potreba organizovať duchovnú pomoc. Spoločenstvá potrebovali materiály na štúdium a stávali sa miestom šírenia informácií o dianí v Cirkvi. To vyvolalo potrebu vydávať samizdat.

Autor uvádza prehľad samizdatových časopisov, ktorých bolo do roku 1989 spolu devätnásť. Prehľad obsahuje štatistické informácie o periodických samizdatoch. Z týchto údajov je zaujímavé, že práve Rodinné spoločenstvo patrí medzi samizdaty s najvyšším nákladom a takmer s najvyšším počtom celkových vytlačených strán.

Druhá časť knihy, rozsahom najväčšia, obsahuje svedectvá tých, ktorí pracovali v samizdate. Príbehy, charakterizujúce podmienky a dobu, v ktorej vznikali, sú spracované veľmi zaujímavo a dajú sa prečítať jedným dychom. Sú akýmisi snímkami, ktoré zachytávajú dobre známe skutočnosti spred roka 1989 kádrovanie, výsluchy, domové prehliadky, návštevy ŠtB, ale aj stretká, klepanice, samizdaty...

Fotografické snímky z tvorby samizdatu veľmi dobre ilustrujú a dotvárajú svedectvá autentickými zábermi na tlač, na vzory samizdatov, aj úradných dokladov.

Svetlo z podzemia je kniha, ktorá nám na takmer 300 stranách pripomína to, čo by sme ešte mohli mat' v živej pamäti, pretože hovorí o ľuďoch, ktorých viera motivovala k úžasne krásnym činom. Štrnásť príbehov z totalitného režimu ma svojím obsahom veľmi upútalo a myslím si, že majú čo povedať aj dnešku. Totalitný režim chcel mať pod kontrolou všetkých a všetko, avšak ľudská sloboda je vynaliezavá, tvorivá a vie prekonávať veľa prekážok. Pri čítaní knihy som mal radosť, že aj v jednoduchých podmienkach mohli vzniknúť diela, ktoré boli reálnou potrebou a pomocou pre tých, ktorí hľadali duchovnú pomoc aj v podobe písaného samizdatu. Je mi však trochu smutno z toho, že takmer na konci dvadsiateho storočia museli ľudia prepisovať náboženskú literatúru ručne a samizdatom a "pokrokoví" vládcovia robili všetko aj proti takémuto šíreniu náboženských informácií. Sú to dva modely správania minimálnymi prostriedkami dosiahnuť čím viac a na druhej strane obrovskými štátnymi prostriedkami plytvať proti slobode a viere svojich spoluobčanov. Sú to dva postoje postoj viery a postoj proti viere. Povzbudilo ma, že s vierou sa dá urobiť' viac ako bez viery, že viera sa má prejaviť i v práci, v postojoch a že môže mať aj zhmotnenú podobu vo forme samizdatu alebo inej aktivity. Veľmi pekne to vyjadril Dr. Jukl, ktorý hovorí, že viera nemá byt' len "kostolná", ale má tvoriť reálnu súčasť života. Členovia holandskej organizácie Open Doors svoje odborné technické znalosti spájali s vysokou organizačnou vynaliezavosťou, a tak pomáhali samizdatu na Slovensku. Aj tu bola viera inšpiráciou ku konkrétnej práci.

Z mnohých konkrétnych príbehov spomeniem pasáž zo svedectva doc. RNDr. Ďurikoviča, ktorý z "rodinného výletu" z Prostějova doniesol v škatuli od televízora stroj na vydávanie časopisu Rodinné spoločenstvo. 0 tom, ako táto cesta dopadla, ale aj o iných dnes už dobrodružných udalostiach, sa dozviete viac na stránkach práve vydanej knihy.

Možno táto kniha poskytne čitateľovi aj kritériá na hodnotenie súčasnosti čo je postoj viery a čo je postoj otvoreného, alebo dnes rafinovanejšieho boja proti viere a veriacim. Kniha prináša pravdivé svetlo, ktoré bolo potrebné nielen v podzemí minulosti, ale aj svetlo viery, ktoré potrebujeme ešte viac v šere prítomnosti.
Pavol Hric
(Rodinné spoločenstvo 1/1998)

An excellent collection of interviews with leading figures of Catholic samizdat is the essential introduction to this topic. Ján Šimulčík's Svetlo z podzemia is much more than a "chronicle of Catholic samizdat"; he is interested not just in the fact of Catholic witness (an approach often seen in Polish writing, for example), but in the technology of opposition. Thus the reader learns from Šimulčík's brief introduction about the circles from which samizdat emerged, the techniques of printing used, the methods of distribution, and much more. The bulk of the book is 14 interviews; here, too, Šimulčík pushes his subjects to explain the praxis of opposition. Peter Murdza supplies diagrams and photos of the hiding place for samizdat under the stairs in his home, and discusses the use of electronic equipment for locating bugs planted by the police; František Mikloško discusses contacts with the "lay" opposition; Ján Čarnogurský explains the use of legal means to fight police methods. Perhaps it is because the techniques of resistance still seem so obvious to participants (and to scholars) that few have bothered to explain what exactly one does as a dissident. This is a rare glimpse; the only comparable source that comes to mind are the interviews with leaders od the Polish underground, published under the title Konspira.
Padraic Kenney (What is the History of 1989? New Scholarship from East-Central Europe In: East European Politics an Societies, Volume 13, No. 2, Spring 1999)

Táto kniha je dôstojným pomníkom aktivite, o rozsahu ktorej sa dozvedáme až teraz. V porovnaní s českým katolíckym samizdatom je obrazom intenzívnejšieho neverejného života cirkvi práve vďaka laikom... Gratulujeme.
(Teologické texty 2/1998)

V ponovembrovom vývoji našu literatúru obohatili viaceré diela dokumentujúce obdobie totalitného režimu. Priblížili nám predovšetkým udalosti zo začiatku 50. rokov, likvidáciu najmä rehoľných spoločenstiev, a gréckokatolíckej cirkvi. Mnohé z nich sú tiež pretkané množstvom osobných svedectiev z väzníc, pracovných táborov, emigrácie. (Spomeniem aspoň autorov Korca, Krčméryho, Mikloška, Mitošinku, Petríka, Fritza).

V knihe Svetlo z podzemia po prvýkrát sa však v našej literatúre stretávame so spracovaním problematiky samizdatovej literatúry a osudov jej tvorcov. V tom je bezpochyby autorský prínos Jána Šimulčíka a jeho knihy. Autor s časovým odstupom spracoval tému, ktorá sa ho bytostne dotýkala, a je zážitkom pre nás, čitateľov, že nezostal Ien pri faktografickom popise udalostí, ale dokázal hutne a pútavo zachytiť osudy svojich tvorcov samizdatu. Štrnásť príbehov to nie je defilé postáv, ale do kamenných tabúľ antikomunistickej literatúry vytesaných štrnásť svedectiev živej viery, ktorú sa nepodarilo zašliapať nijakými praktikami totalitnej moci. Je tiež svetlom vychádzajúcim z ohňového kríka, ktorý Otec vložil do sŕdc, týchto doteraz skrytých vyznávačov viery. Toto svetlo bolo v období totality znamením nádeje blížiacej sa slobody. Ale to svetlo je i dnes znamením nádeje, že takto zdokumentovaná pravda a do osobných vyznaní sprítomnené poznanie nemôže v nás zostať bez odozvy, aby sme čím viacerí uverili v silu žitého evanjelia.

Autor stál pred ťažkou úlohou, ktoré osobnosti do svojej publikácie zaradiť, preto je ťažko hodnotiť jeho zámer prezentovať jednotlivých tvorcov samizdatu v práve takomto rozdielnom rozsahu osobných výpovedí. Pre menej informovaného čitateľa by to mohlo byt' odzrkadlením akéhosi rebríčka, preto priskromne v knihe vyznieva práve rozsah vyznania jednej z významných postáv Vladimíra Jukla. Z tohto zorného uhla by sa žiadalo, aby v tak rozsiahlej knihe mali svoj osobitný priestor aj Rudo Fiby či Ján Letz a Anton Semeš, ktorí sú považovaní u nás za jedných z najkreatívnejších autorov samizdatov, a to čo do počtu i náročnosti samizdatovej tvorby. (Aj keď, dá sa predpokladať, že na nich by možno mohol byť postavený základ knihy o neperiodickom samizdate).

Atmosféru tvorby samizdatu a jeho distribúcie, sprítomnenú v spomínaných štrnástich príbehoch, dopĺňa autor hodnotiacou štúdiou o katolíckom periodickom samizdate v úvode knihy. Zároveň v prílohe prináša cennú štatistiku a charakteristiku 19 najvýznamnejších samizdatových periodík. Ovocie jeho záslužnej bádateľskej a tvorivej práce zhrnuté v tejto štúdii s prílohou bolo publikované aj na stránkach periodík Viera a Život (č. 2/97) a Verbum (č. 3/97) a s dobrým ohlasom.

Prejavom autorovej zrelosti je duch, atmosféra i spôsob zmocnenia sa a stvárnenia témy. Vďaka nemu Božie dobrodružstvo na životných cestách štrnástich veľkých postáv katolíckeho samizdatu vyznieva ako príťažlivé posolstvo. S autorom by sme mohli nostalgicky zvolať "zbohom samizdat", bol si veľký, vzácny, očarujúci, strhujúci, lebo srdcia, ktoré ti slúžili, patrili Otcovi... Oceňme autorov príspevok k svedectvu o nedávnej minulosti, lebo sme mnohí, premnohí, priveľmi rýchlo zabudli na pravý jas pravdy, na cestu, ktorou sa k nám predieralo svetlo z podzemia v dlaniach týchto kristonosičov... A možno porozumieme mnohému z toho, čo je dnes na obraze týchto dní...
Blažej Krasnovský
(Verbum 1/1998)