Zrod generácie sa nedá v úplnosti vysvetliť alebo uchopiť. Je tajomstvom, volaním Ducha, ktorý ako vietor „veje, kam chce; počuješ jeho zvuk, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide“ (Jn 3, 8). Ak chceme nejaký duchovný pohyb ľudí nazvať plodnou generáciou, musí spĺňať aspoň tieto kritériá: musí mať spoločný ideál, ideál musí overiť čas a ľudia by mali významne ovplyvniť dianie v krajine, kde pôsobili. Je zaujímavé skúmať, čo, respektíve kto ovplyvnil vznik takéhoto pohybu, ako boli ľudia vychovávaní, ako sa stretávali a aké boli ich osudy.
V časoch komunizmu, osobitne v rokoch normalizácie 1969 – 1989, na Slovensku najviac bránili svoju identitu a vieru kresťania. Hoc oklieštený, ale bol tu náboženský život vo farnostiach, takmer pri každom kostole bol spevokol, napriek zákazu, v tajnosti, existovali mužské a ženské rehole a v skrytosti pôsobili rôzne laické hnutia.
V rokoch normalizácie vyrástlo na Slovensku aj Laické apoštolské hnutie, ktorého korene siahali ešte do čias pôsobenia chorvátskeho jezuitu Tomislava Kolakoviča na Slovensku v čase vojny a ktoré po prepustení z väzenia pod vedením biskupa Jána Korca založili Vladimír Jukl a Silvester Krčméry. Ján Šimulčík vo svojej novej knihe Generácia nádeje predstavuje kľúčovú aktivitu tohto hnutia, organizovanie malých, náboženských spoločenstiev, takzvané stretká.
V knihe opisuje duchovnú náplň týchto stretnutí, spomína duchovné cvičenia, obnovy a výlety, ktoré boli súčasťou ich života. Cez osobné svedectvá, ktoré Šimulčík bohato uvádza, vidíme, čo tieto stretnutia znamenali pre mladých ľudí, ako tu dorastali zrelé kresťanské osobnosti, vznikali celoživotné priateľstvá, manželstvá i duchovné povolania.
V knihe hovorí tiež o bezpečnostných opatreniach a angažovanosti týchto ľudí pri protestných podpisovkách za slobodu veriacich i cirkvi, pri pašovaní náboženskej literatúry z cudziny alebo budovaní celoslovenskej siete informácií, ktorá postupne vytvárala z kresťanského Slovenska jednotné spoločenstvo.
Tieto spoločenstvá vyrastali v atmosfére ohrozenia zo strany Štátnej bezpečnosti a komunistickej propagandy. Spoločensky i politicky teda formovali mladých ľudí. Vznikali a rozširovali sa na základe vzájomného poznania a dôvery a isto aj preto sa ŠtB do ich štruktúr za celý čas normalizácie nepodarilo hlbšie vniknúť.
Trpezlivou prácou, budovaním a duchovným i materiálnym zabezpečovaním týchto stretnutí, z nesmelých začiatkov vyrástol za dvadsať rokov obrovský náboženský i spoločenský pohyb na Slovensku. Angažovaním sa tajných rehoľných kňazov i kňazov z verejnej pastorácie v týchto aktivitách vyrastala v mladých ľuďoch hrdosť i sebavedomie, že sú súčasťou jednej, všeobecnej a nepokorenej cirkvi.
Šimulčíková kniha okrem jej metodickej a historickej hodnoty ukazuje na príklade tejto kresťanskej generácie, ako vzniká, žije a pôsobí. Generácia „stretiek“ mala svoj ideál, overil ju čas, v ťažkých časoch normalizácie prinášala ľuďom radosť, vnútornú slobodu a nádej a vytvárala na Slovensku aj zázemie odporu voči komunizmu. Stala sa už navždy súčasťou novodobých dejín Slovenska.
Knihu Jána Šimulčíka Generácia nádeje si hodno prečítať, treba sa z nej poučiť a povzbudiť do ďalších časov i zápasov, ktoré pred Slovenskom stoja.
František Mikloško

Paralelná polis po slovensky

Nová kniha Jána Šimulčíka ponúka ucelený obraz o kresťanoch počas komunizmu - ako masovom hnutí, ktoré ohrozilo totalitný režim.
Do normalizačných 70. a 80. rokov sa dnes s obľubou vracajú populárne knihy či filmy a pre veriaceho človeka je o to dôležitejšie nestratiť zo zreteľa náboženský rozmer postupnej obrody spoločnosti, ktorá dospela do (zázraku) protikomunistického prevratu. Dôležitý kamienok do mozaiky duchovného vzopätia po roku 1969 vkladá vo svojej najnovšej knihe Generácia nádeje. Malé kresťanské spoločenstvá 1969 - 1989.
Šimulčík napísal už deväť kníh venovaných samizdatom, Sviečkovej manifestácii, tajne vysväteným kňazom, hnutiu Pacem in terris, podpisovým akciám, spoločenstvu Fatima a podobne. Tentoraz vykonal kus záslužnej práce na poli zmapovania takzvaných „stretiek“, čiže malých spoločenstiev, ktorými si počas normalizácie prešla celá generácia slovenských katolíkov.
Knihu tvoria dve približne rovnaké 100-stranové časti: príbeh malých spoločenstiev a dobové prílohy. Príbeh Laického apoštolského hnutia, ako sa sieť spoločenstiev spätne začala označovať, sa začal už počas druhej svetovej vojny na našom území písať známy chorvátsky jezuita Tomislav Poglajen Kolakovič. Z hnutia Rodina, ktoré založil, bolo po prevzatí moci komunistami v roku 1948 dohromady odsúdených 61 slovenských členov na súhrnných 481 rokov, 6 mesiacov a jedno doživotie. Slovenskú zástavu Rodiny niesli najmä Vladimír Juki a Silvester Krčméry. Keď na konci 60. rokov vyšli na amnestiu z väzenia, prečítali znamenia doby a započali mravčiu prácu s univerzitnou mládežou v malých spoločenstvách.
Šimulčík, ktorý pred Novembrom patril medzi ich najmladších žiakov, postupne približuje charakter a pôsobenie spoločenstiev. Jeho text má logickú štruktúru, odbornú presnosť (potvrdenú množstvom podčiarových odkazov na literatúru), ale zároveň si zachováva svieži rozprávačský až príbehový jazyk, informácie prekladá konkrétnymi skúsenosťami, zaujímavosťami a citátmi zainteresovaných. Čitateľovi tak sprostredkúva nielen poznatky, ale aj zážitok a najmä atmosféru doby, ktorú si mnohí ešte veľmi živo nesú vo svojej pamäti.
Na Slovensku pôsobilo počas normalizácie 10 kresťanských hnutí:
Comunione e Liberazione, Hnutie Svetlo - Život (Oázy), Rodina Nepoškvrnenej, Fokoláre, Neokatechumenátna cesta, Obnova v Duchu Svätom, Komunita Taizé, Mariánske kňazské hnutie, Laické apoštolské hnutie a hnutie Nazaret (ľudovo beňovci). Kniha je venovaná práve Laickému apoštolskému hnutiu, v rámci ktorého sa postupne vykryštalizovali tri hlavné vetvy: detská (eRko), mládežnícka (Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže) a rodinná (Rodinné spoločenstvo).
Členovia malých spoločenstiev sa angažovali dovnútra (posilňovanie osobnej viery, náboženské vzdelávanie, duchovný rast) aj navonok (spevokoly, samizdaty, púte, podpisovky, sviečková manifestácia). Viacerí z nich majú „na konte“ aj pašovanie literatúry či dobrodružné poskytovanie informácií Rádiu Slobodná Európa a Hlasu Ameriky. Určitý risk bol pre mladých účastníkov stretiek v tom období dokonca súčasťou ich príťažlivosti-ako v knihe explicitne konštatuje Jozef Dravecký, neskorší slovenský veľvyslanec. V hnutí zároveň vyklíčili mnohé kňazské a rehoľné povolania, najmä do štruktúr tajných kňazov, ktorých bolo vtom čase na Slovensku z celkového množstva kňazov 15 percent. Za „nezmapovaný terén normalizačnej spoločnosti“ Ján Šimulčík označuje aj fenomén manželstiev vzniknuvších v prostredí stretiek. Manželia sa často potom ďalej angažovali v cirkevnom i spoločenskom prostredí a venovali veľa času a energie napríklad samizdatom, vedeniu stretiek, organizovaniu rôznych činností a tak ďalej.
Horčičné semienko (pôvodne najmä bratislavských) vysokoškolských tajných stretiek rástlo počas 70. rokov do nečakaných rozmerov, obsiahlo celé Slovensko a sieť juklovsko-krčméryovských (aj iných) spoločenstiev začala byť postupne postrachom pre komunistických mocipánov, ktorí sa obávali jedine ľudových más. Verejne to po páde režimu potvrdil bývalý šéf ŠtB generál Lorenz. Bol to zámer, ako potvrdzuje aj tradovaný výrok Vladimíra Jukla, myslený pôvodne položartom: „Čelom k masám!“ Masy slovenských katolíkov prežívali v spoločenstvách „niečo pozitívne, čo pomáhalo prekonávať normalizačný marazmus strachu“. A tak kým „päťdesiate roky boli pre veriace rodiny rokmi prežitia, normalizácia bola rokmi nádeje a angažovanosti“. Vyformovaní a zomknutí katolíci sa stali hrozbou pre totalitný režim nie pre svoju politickú angažovanosť, ale pre svoju vnútornú slobodu. V podstate napĺňali to, čo vo svojej samizdatovej eseji český katolícky disident Václav Benda nazval paralelnou polis. V tomto duchu Šimulčík na záver prvej časti knihy trefne cituje slová Jána Pavla II. o strachu: „Najväčším nedostatkom apoštola je strach. Strach vzbudzuje nedôveru voči moci Majstra, čím zviera srdce a sťahuje hrdlo. Apoštol potom už nevyznáva. Je ešte apoštolom? Učeníci, ktorí opustili majstra, dodali odvahu katanom. Každý, kto zmĺkne pred nepriateľmi, podnecuje ich opovážlivosť. Apoštolov strach je prvým spojencom nepriateľov.“
Zaujímavú časť knihy predstavujú aj dobové dokumenty zozbierané v prílohe a venované napríklad podrobným inštrukciám navedenie stretka, ale aj veľmi konkrétnym inštruktážnym materiálom o praktikách ŠtB a o vhodných obranných taktikách: ako sa nedať sledovať, čo robiť na výsluchoch, ako sa správať v kontakte s príslušníkmi komunistickej moci. Čitateľ vďaka tomu vdýchne dobovú atmosféru paragrafov, opatrnosti, teroru, ale aj odvahy.
A azda i tej nádeje, ku ktorej celá kniha smeruje a ktorá je aktuálna v každom čase.
Terézia Rončáková
(www.standard.sk, 18. júna, 2022)




„Dostáva sa nám do rúk výsledok usilovnej bádateľskej činnosti Jána Šimulčíka, ktorý sa osobitne venuje neoficiálnemu pôsobeniu Katolíckej cirkvi na Slovensku. Existetencia malých kresťanských spoločenstiev sa stala prostriedkom prežitia viery v osobnej a sociálnej dimenzii.
Počiatky akademickej pastorácie na Slovensku siahajú do tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, keď bola Bratislava jediným akademickým centrom na Slovensku. Jezuiti viedli Mariánsku kongregáciu vysokoškolákov v Bratislave - zasvätenú Sedembolestnej Panne Márii, pod ochranou svätého Andreja Bobolu. Bola založená v roku 1933. Jej prvým prézesom bol P. Ľudovít Eiselle SJ. Cez vrúcnu úctu k Matke Božej a náboženskú výchovu mala vyformovať zo svojich členov uvedomelých katolíkov vo viere, verne si plniacich povinnosti svojho stavu a povolania. Schádzali sa raz do týždňa. Po pobožnosti v kaplnke prostredníctvom prednášok a rozhovormi prehlbovali svoje náboženské vzdelanie, upevňovali sa vo viere, odhodlaní pracovať pre Krista a jeho kráľovstvo na zemi. Sviatostný život kongreganistov bol samozrejmou vecou: mesačná spoveď a spoločné prijímanie Eucharistie utužovali ich jednotu a vedomie spolupatričnosti. Mesačný rozhovor s prézesom zas bol prejavom úsilia o osobné napredovanie v duchovnom živote. A spojený s Kristom - čo si kongreganista zaisťoval denným spytovaním svedomia, meditáciou, častou svätou spoveďou a podľa možností denným prijímaním Eucharistie - sa stával laickým apoštolom. Takto sa mal stať svetlom a kvasom vo svojom prostredí. Nedeľné spoločné výlety boli nielen rekreáciou telesných a duševných síl, ale aj utužením jednoty medzi kongreganistami. Ďalšími prézesmi boli pátri - jezuiti Koloman Grieger SJ, Rudolf Mikuš SJ, František Paňák SJ a Valér Zavarský SJ.
Ďalším impulzom v rozvoji malých spoločenstiev bol rozvoj akademickej pastorácie na Slovensku v 40. rokoch 20. storočia, podnietený pôsobením chorvátskeho jezuitu Tomislava Kolakoviča - Poglajena. V Bratislave, ktorá bola v tom čase jediným univerzitným centrom na Slovensku, pôsobil tri roky. Združil okolo seba skupinu aktívnych študentov, kloň vytvorili združenie Kotlina. Tvorili ho muk- spoločenstvá, ktorých centrom hol Ježiš Kristus. Charakteristickou črtou tohto združenia bolo nielen prehĺbenie vlastného kresťanského života, ale aj akcia v laickom apoštoláte, podľa príkladu francúzsko-belgického mládežníckeho hnutia JOC (Jeunesse Ouvrière Chrétienne - Kresťanská robotnícka mládež). Základnou metódou bolo - vidieť, posúdiť a konať. Títo študenti vytvorili malé náboženské krúžky kopírujúce štruktúru univerzity. Spočiatku z jednotlivých fakúlt a postupne s narastaním počtu, aj ročníkov. Študenti sa v krúžkoch zameriavali nielen na prehĺbenie vlastnej viery, ale aj na prežívanie spoločenstva Cirkvi a na apoštolát medzi rovesníkmi. Stávali sa protagonistami evanjelizácie svojho prostredia na univerzite. Významná bola aj činnosť katolíckeho internátu pre vysokoškolákov Svoradov v Bratislave, ktorého činnosť však bola v roku 1950 zrušená jeho poštátnením. Činnosť tejto skupiny akademickej mládeže pokračovala až do roku 1950, keď boli viacerí uväznení a odsúdení na dlhoročné tresty odňatia slobody. Sľubný rozvoj akademickej pastorácie na Slovensku bol zmrazený masívnym prenasledovaním Cirkvi.
Koncepcia teológie komunia Cirkvi a úlohy laikov, ktoré zvýraznil Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Lumen gentium a dekréte Apostolicam actuositatem sa stala osobitne plodnou hneď s nástupom Pražskej jari roku 1968. Na jednej strane politické uvoľnenie prinieslo amnestiu pre väznených aktivistov akademickej pastorácie, ktorí vo veľmi rýchlom čase obnovili svoju činnosť pod vedením vtedy amnestovaného biskupa Jána Ch. Korca. Uvedomili si kľúčový význam akademickej mládeže pre budúcnosť Cirkvi na Slovensku. Na druhej strane sa objavil silný záujem mládeže o autentické prežívanie viery. V Bratislave sa začali schádzať krúžky vysokoškolskej mládeže na jednotlivých fakultách univerzity a techniky. Po potlačení reformného procesu vo vtedajšom Česko Slovensku vojskami Varšavskej zmluvy dochádza k opätovnému zostreniu tlaku na Katolícku cirkev. Napriek tomu sa tajne v malých spoločenstvách ďalej rozvíja pastorácia akademickej mládeže pod vedením tajného biskupa Jána Ch. Korca. Na pastorácii sa podieľajú aktívni laici a rehoľní kňazi, ktorí nemohli pôsobiť vo verejnej pastorácii. Takto sa postupne vytvorila sieť malých spoločenstiev akademickej mládeže prakticky na všetkých vysokých školách v Bratislave. Spoločenstvo opäť tvorí kľúčový teologický základ celej akademickej pastorácie. Spoločenstvo tvorilo sedem až dvanásť študentov pod vedením animátora. Pre spoločenstvá bol vypracovaný formačný plán na päť rokov štúdia, rozdelený do troch cyklov: biblického, náukového a apoštolského. Sväté písmo sa stávalo základom osobnej a spoločnej modlitby, z neho vychádzalo aj prehĺbenie viery v náukovom cykle, kde sa postupne prebrala najmä vierouka a mravouka s prihliadnutím na aktuálne otázky. Apoštolský cyklus sa zameriaval predovšetkým na kontakt so životom miestnej i všeobecnej Cirkvi a s angažovanosťou vo farnostiach alebo v spoločenstvách detí a podobne. Ich štruktúra kopírovala štruktúru jednotlivých vysokých škôl, podľa ročníkov a fakúlt. V niektorých prípadoch pôsobilo v tom istom ročníku na fakulte aj niekoľko spoločenstiev. Pastorácia bola koordinovaná tak na úrovni fakulty, ako aj na úrovni univerzít pravidelnými stretnutiami animátorov a zástupcov jednotlivých fakúlt. V tejto stromovej štruktúre bola zabezpečená aj duchovná starostlivosť o animátorov a študentov. Každá fakulta mala prideleného tajného kňaza, ktorý poskytoval animátorom duchovné vedenie, konal pre spoločenstvá duchovné obnovy a duchovné cvičenia. Animátori boli na svoju prácu pripravovaní v týždenných kurzoch laického apoštolátu. Táto sieť sa postupne rozširovala aj do ostatných akademických centier na Slovensku. Postupne sa rozvinula samizdatová vydavateľská činnosť tak neperiodickej, ako aj periodickej tlače. Napríklad časopisy Náboženstvo a súčasnosť a Rodinné spoločenstvo dosiahli náklad tisíc výtlačkov. Ich distribúcia fungovala prostredníctvom vybudovaných štruktúr animátorov. Boli nadviazané aj zahraničné kontakty, predovšetkým s katolíckymi aktivistami v Čechách, Poľsku, v Nemeckej demokratickej republike a v Taliansku. Aktivita akademickej mládeže viedla k vzniku tajného hnutia kresťanských spoločenstiev rodín a kresťanských spoločenstiev detí, ktoré v súčasnosti pôsobia verejne. Situácia v ostatných univerzitných mestách na Slovensku nebola až taká priaznivá ako v Bratislave. Bratislava bola zďaleka najväčším univerzitným mestom. V Žiline a Košiciach sa začali systematicky organizovať spoločenstvá študentov v osemdesiatych rokoch. Aj v ostatných mestách sporadicky existovali krúžky. Taký systém ako v Bratislave však nedosiahli.
Ján Šimulčík sa vo svojej monografii zameriava iba na obdobie od roku 1969 do roku 1989, no prináša obohatenie a dôležitú reflexiu o živote a životaschopnosti Cirkvi, ktorá sa buduje ako spoločenstvo a spoločenstvo nie je iba niečím pridaným, ale tou najvnútornejšou podstatou života Cirkvi. Už svätý Pavol VI. povedal: „Doteraz sú naše farnosti skôr abstraktnými miestami stretnutia, miestami, do ktorých ľudia síce prichádzajú, no vôbec sa tu nedelia o svoje skúsenosti z reálneho života. Napriek záslužným snahám ostáva pravdou, že našim farnostiam sa len ťažko darí pretvárať sa na opravdivé spoločenstvá. Lenže práve tieto spoločenstvá sú ohniskom evanjelizácie a nádeje pre univerzálnu Cirkev.“ Práve malé spoločenstvá sú tým kvasom, ktorý potrebuje aj naša miestna Cirkev ako hýbateľa novej evanjelizácie. Monografia Ján Šimulčíka k tomu dáva hojnosť podnetov, oplatí sa preštudovať si ju.

Ladislav Csontos SJ
(Viera a život, 4/2022, s. 96 -98)