Recenzie

Výsledkom usilovnej bádateľskej činnosti Jána Šimulčika je monografia, ktorá podrobne mapuje situáciu, v ktorej vznikol periodická samizdat vydávaný a inšpirovaný spoločenstvom Fatima, ktoré zohralo po roku 1968 dôležitú úlohu pri oživení náboženského života na Slovensku. Základom tohto oživenia bola aplikácia učenia Druhého vatikánskeho koncilu o laickom apoštoláte. V oficiálnej štruktúre Katolíckej cirkvi na Slovensku bolo nemysliteľné, aby sa toto učenie výraznejšie uskutočnilo, veď už v päťdesiatych rokoch boli zrušené všetky katolícke spolky a „trpene" zostali iba ružencové spolky a Spolok svätého Vojtecha, ktorý sa transformoval na účelové zariadenie Katolíckej cirkvi pod prísnou kontrolou štátu bez akejkoľvek možnosti spolkovej činnosti.
Rovnako aj jediný týždenník pre katolíckych veriacich - Katolícke noviny bol pod kontrolou štátu. Bolo teda prirodzené, že s rastom laického apoštolátu rástla aj potreba vhodných časopisov pre tieto spoločenstvá, ktoré by sa vyhli štátnej cenzúre. Povzbudením boli iniciatívy katolíkov v iných socialistických krajinách, kde už existoval nielen neperiodický, ale aj periodický samizdat. Jedným z nich bol litovský samizdatový časopis s názvom Kronika Katolíckej cirkvi v Litve. Dôležité bolo. že sa takýto návrh objavil aj na Slovensku. Pochádzal od Márie Buckovej, neskôr rehoľnej sestry „vincentky“, ktorá ho ponúkla tajne pôsobiacemu biskupovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi S. J. jemu sa myšlienka javila vhodná. A tak členovia spoločenstva Fatima hľadali spôsoby, ako by sa dala realizovať. Autor knihy predstavuje nielen genézu jednotlivých časopisov a fungovanie ich redakcií, ale aj technickú stránku projektu, ktorý bol náročný nielen po stránke tlače či výroby dostatočného počtu výtlačkov, ale aj po stránke jeho distribúcie, v ktorej kľúčovú rolu zohrávali malé spoločenstvá laického apoštolátu. To umožnilo, aby mal periodický samizdat celoslovenský dosah. Bez materiálnej a technickej pomoci zo zahraničia by aj ten najlepší projekt bol len ťažko uskutočniteľný. V pozadí projektu stoja osobnosti, ktoré pochopili dôležitosť spoločenstva pre Cirkev, totiž že spoločenstvo nie je iba niečo, čo sa k nej pridáva, ale čo tvorí jej podstatu.
Cirkev však od samého začiatku stavia na viere, ktorá je nielen osobným vzťahom s Bohom, ale veriaceho zapája do života spoločenstva Cirkvi. Spoločenstvo s Bohom vedie človeka k vytváraniu spoločenstva ľudí. Svätý apoštol Pavol vyjadril túto spojitosť vo svojej teológii Tajomného Tela Kristovho. Položil v nej dôraz na komunio Cirkvi. Táto teológia sa ukázala plodnou v období prenasledovania Cirkvi na Slovensku a vykazuje potenciál plodnosti aj do budúcnosti. Jej aplikácia sa nesie v duchu diela Josepha Cardijna JOC (Jeimesse Ouvriere Chretietme - Kresťanská robotnícka mládež) v malých spoločenstvách mladých ľudí, ktorí sa raz týždenne stretávajú, aby si prehlbovali svoju vieru a podľa nej konali vo svojom prostredí. Spojili tak poznanie viery s hodnotením situácie, v ktorej sa nachádzajú, s aktivitou, apoštolátom zameraným na jej evanjelizáciu.
Tento model sa dostal na Slovensko vďaka chorvátskemu jezuitov i Tomislavovi Kolakovičovi Poglajenovi a vďaka samizdatovému prekladu diela belgického jezuitu Emila Merscha SJ Le corps mystique du Christ 1. - 11. (Louvain 1933), ktoré pod titulom Teológia tajomného tela Kristovho preložil a obohatil svojím obšírnym úvodom P. Ján Dieška SJ. To je výzva aj pre súčasnosť: tvoriť Cirkev ako spoločenstvo spoločenstiev, ktoré si vzájomne pomáhajú. Kresťania na Slovensku dnes stoja pred výzvou pomáhať prenasledovaným kresťanom i v iných končinách sveta, kde sa ešte netešia plnej občianskej slobode.
Autor recenzie páter Ladislav Csontos SJ je profesorom na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity a popri vyučovaní systematickej filozofie, výskumu v oblasti faktorov ovplyvňujúcich stabilitu manželstva a rodiny sa venuje aj jezuitským osobnostiam a ich dielam, osobitne P. Vendelínovi Javorkovi SJ. Niekoľko rokov viedol redakciu časopisu Viera a život.
(Viera a život, 2020, č. 4, s. 95 - 96.)


Ústav pamäti národa nedávno vydal knihu historika Jána Šimulčíka s názvom Éra samizdatu. Autor v nej analyzuje kresťanské samizdaty, ktoré vychádzali v prostredí Spoločenstva Fatima v 80. rokoch 20. storočia. Konkrétne išlo o samizdaty Jubilejný rok, Náboženstvo a súčasnosť, Príloha mladých, Katolícky mesačník a ZRNO. Jadrom publikácie je syntetizujúci text, ktorý analyzuje obsahovú a tematickú stránku kresťanských samizdatov a bilancuje ich vydávanie, vrátane siete distribútorov či kvantifikačných údajov ako sú náklad samizdatov, počet vytlačených strán, či prostriedky nevyhnutné na ich vydanie. Autor tiež analyzuje postoj komunistického režimu a osobitne aktivity ŠtB proti vydávaniu samizdatovej literatúry a sledovaniu jej vydavateľov a distribútorov. Každý zo samizdatov, ktoré Fatima vydávala, mal svoje špecifiká a tematické zameranie. Z každého z nich je v druhej časti knihy uverejnený prepis prvého čísla.
Súčasťou knihy je aj fotografická príloha, ktorá popri predstavení osobností podieľajúcich sa na vydávaní samizdatu obsahuje aj fotografie tlačiarenských strojov a miest, na ktorých sa ukrývali pred ŠtB - osobitne tajnej tlačiarne, dovezenej z Holandska a ukrytej v dome v bratislavskej Trnávke. Vďaka tejto tlačiarni, ako aj odvahe všetkých zainteresovaných, sa podarilo v 80. rokoch výrazne zvýšiť náklad samizdatov a urobiť z nich fenomén, ktorý nahlodával zdanlivo neotrasiteľné postavenie komunistického režimu.
Kniha Éra samizdatu predstavu je druhý diel edície Antológia slovenského samizdatu, ktorej cieľom je komplexne zmapovať a analyzovať slovenský samizdat vychádzajúci v období vlády komunistického režimu. Prvý diel (autorsky pripravili Martin Lauko a Robert Letz) bol venovaný samizdatu Hlas Slovenska, ktorý vychádzal v rokoch 1988 a 1989.
Peter Jašek
(Svedectvo, júl – august 2020, s. 20)


Nová kniha o samizdate zhŕňa najnovšie poznatky a nastoľuje trefné otázky

Ján Šimulčík je slovenskému čitateľovi dobre známy svojimi knihami o činnosti podzemnej Cirkvi počas komunistickej totality. Vydal ich už osem: o hladovke bohoslovcov v roku 1980, o Sviečkovej manifestácii v roku 1988, o tajných kňazoch, o kňazoch z Pacem in terris...
Teraz pridal deviatu - o samizdate.
Samizdat spracoval už v prvej zo svojich publikácií Svetlo z podzemia (1997). Nová kniha Éra samizdatu sa sústreďuje na to, čo zhŕňa podtitul: Spoločenstvo Fatima a samizdat v rokoch 1974 -1989 (Ústav pamäti národa, Bratislava 2019).
Viac než dvadsaťročný odstup autor využil na zmapovanie iných publikách a článkov, ktoré medzitým vyšli, a najmä na podrobné štúdium archívov Ústavu pamäti národa založeného v roku 2003. Práve bohatý poznámkový aparát a množstvo odkazov na azda všetky zdroje, ktoré možno k slovenskému náboženskému samizdatu vyhľadať, významne posúvajú Šimulčíkovo bádanie dopredu.
Spoločenstvo Fatima priamo zastrešovalo 20 percent samizdatov a nepriamo až 40 percent. Navyše do tohto „balíka“ patrili tie najznámejšie a najrozšírenejšie samizdaty, ako Náboženstvo a súčasnosť, Príloha mladých NaS, Rodinné spoločenstvo, Katolícky mesačník, Zrno. Autor sa systematicky venuje samotnému spoločenstvu, jednotlivým časopisom, procesu a dobovému „koloritu“ ich tvorby, ich vydavateľom, autorom, spolupracovníkom. Ku každému spomenutému aktivistovi pripája medailón. Nová kniha je tak zároveň pamätníkom, vzdáva hold mnohým odvážnym a obetavým slovenským katolíkom, sleduje ich ďalšie osudy.
Práve osobná statočnosť, ochota riskovať a nemalá obeta času a síl dýchajú zo stránok knihy na čitateľa ako odkaz minulosti a povzbudenie do prítomnosti. Ján Šimulčík na jednom mieste priamo polemizuje s tvrdením Martina M. Šimečku, ktorý samizdatovým autorom vyčítal zbabelosť a nedostatok akejsi občianskej viery v silu napísaného slova za to, že sa často odmietali podpisovať vlastnými menami a využívali pseudonymy. Ján Šimulčík zdôvodňuje, že ich mená svietili pred očami ŠtB pri mnohých iných príležitostiach: na petíciách, na púťach či zhromaždeniach na súdnych procesoch. Otázka pseudonymov je širšia, okrem iného chránili samotný samizdat a jeho čitateľov.
V súvislosti s odvahou a dobrodružnou vynaliezavosťou vydavateľov však sám autor kladie zaujímavú otázku o nedostatku autorov. Prvých mala podzemná Cirkev na Slovensku dosť a robia jej česť. Druhých bol nedostatok. Akoby si mysliteľov, schopných priniesť zaujímavý obsah, nevychovala.
Podobne sa autor predhovoru ku knihe Vladimír Palko pýta, prečo sa statoční kresťania z éry tajnej Cirkvi po roku 1989 väčšmi nepresadzovali v politike. Akoby intelektuálne elity ochotné prezentovať sa vo verejnom priestore nevyrástli.
Na takéto a podobné otázky kniha nemá ambíciu odpovedať. Ponúka však každému na zamyslenie dostatok faktografického materiálu. Približne polovicu publikácie (120 strán) tvorí autorský text, ďalšiu časť tvoria prílohy reprodukujúce po jednom čísle z piatich samizdatov a na 60 stranách autor ponúka kvalitne vytlačené farebné portréty jednotlivých zaangažovaných osobností a iné dobové fotografie. Publikáciu dopĺňa podrobný menný register.
Éra samizdatu určite patrí do príručnej knižnice slovenského katolíka. Svoju misiu splní, najmä ak okrem zaujímavých informácií a poučenia vloží čitateľovi do hlavy aj chrobáka, ktorému dal Vladimír Palko podobu otázky: „Kedy slovenské kresťanstvo zopakuje ono veľké vzopätie z dejín tajnej Cirkvi?“
Terézia Rončáková
(Katolícke noviny, 2020, č. 46, s. 20)