Recenzie

ZÁPAS O NÁDEJ

Človek zomrie, kniha sa stratí, spomienka sa rozplynie. Pre tieto dôvody je potrebné vracať sa do minulosti, do ťažkých čias päťdesiatych, šesťdesiatych, sedemdesiatych i osemdesia­tych rokov, keď u nás politický režim chcel byt aj akýmsi štátnym ateizmom, platným ako náboženstvo, a kresťanstvo chcel z našej kultúry odstrániť. Vieme, že sa to nepodarilo. Boží plán bol iný. Ale tých, ktorí ho usku­točňovali, si musíme pripomínať, lebo je to poučné a napokon aj veľmi zaujímavé.

Kniha Jána Šimulčíka Zápas o nádej (s podtitulom Z kroniky tajných kňazov 1969 – 1989) je živou správou o jednej vrstve slovenského kresťanského disentu, ktorý sa združoval okolo tajne vysvätených kňazov, orientoval sa zväčša na prácu so študentskou mládežou, ale i na zadovažovanie a rozširovanie náboženskej literatúry, organizovanie duchovných cvičení, podpisových akcií, pútí, verejných vystúpení ako sviečková manifestácia v marci 1988, a iných aktivít.

Kniha Zápas o nádej sa sústreďuje na činnosť Spoločenstva Fatima, ktorého pred­história siaha do r. 1943, keď k nám prišiel chorvátsky kňaz Tomislav Kolakovič a začal pôsobiť v Bratislave medzi vysokoškolskými študentmi. Boli medzi nimi i Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, neskorší zakladatelia Spoločenstva Fatima, ktoré sa od sedemde­siatych rokov malo venovať apoštolátu na Slovensku i v bývalom ZSSR.

Osudy hlavných osôb tejto histórie sú dramatické, tragické (väzenia) i dobrodružné, lebo krotkí, duchovne orientovaní ľudia sa museli naučiť aj praxi konšpirácie, životu v ilegalite.

Spoločenstvo si vychovalo svojich tajných kňazov: Vladimíra Jukla, Rudolfa Fibyho, Jozefa Gunčagu, Františka Novajovského, Petra Murdzu, Ladislava Stromčeka. Vysvätil ich, tak ako mnohých iných, tajný biskup, dnes kardinál Ján Ch. Korec.

Kniha je zaujímavá, zachycuje nadšenie a prácu, ktorá stále trvá, ktorej ovocie u nás i na misii v Rusku budú zbierať generácie. Vďaka autorovi J. Šimulčíkovi a vydavateľovi Michalovi Vaškovi za cenné svedectvo

J. B.
(LISTY, kultúrno-spoločenský dvojmesačník, č. 5/2000, s. 27.)

ZAMYSLENIE

Som učiteľka a raz ma na hodine vyrušila poznámka istého študenta ako bolo dobre za onej doby (myslel tým komunistickú). Hoci sama mám málo rokov na to, aby som ju dobre poznala, predsa o mnohých veciach som sa mala možnosť dozvedieť z kníh či rozprávania. Preto som so zápalom začala rozprávať o sibírskych gulagoch, o porušovaní ľudskej dôstojnosti. o atmosfére, ktorá vládla za spomínaných čias, o tom, čo všetko sa mohlo a ešte viac nemohlo...

Po nejakom čase som si všimla trpké výrazy, smútok a beznádej na tvárach študentov. Zrazu jeden z nich povedal: "Už dosť, to stačí!" Áno, nám, čo sme to nezažili pripadá ako zlý sen, že niekto bol pre vieru prenasle­dovaný, mučený, väznený, že nemohol robiť prácu, na ktorú mal kvalifikáciu. ... Ľudia, čo všetko toto prežívali v premiére nemohli povedať už dosť, stačí... Mohli však reagovať... A mnohí reagovali práve tak, že ich osobné svedectvá sú pre nás povzbudením vo viere, aj dnes z nich môžeme čerpať posilu pre našu šedú každodennosť. Čo motivovalo týchto ľudí, čo im dávalo silu zostať verným, čo im dávalo nádej uprostred toľkej beznádeje? S odpoveďami na tieto, ale aj mnohé iné otázky som sa stretla v nedávno vydanej knihe Jána Šimulčíka: Zápas o nádej. Autor v nej zachytáva osobné svedectvá šiestich tajne vysvätených kňazov v rokoch totality, míľniky ich života zasadené do krutej reality onej doby.

Kniha je pozastavením sa nad históriou blízko­minulou, ale pritom hlboko aktuálnou aj v živote súčasníkov. Pre mňa osobne bola viac ako len historickým poobhliadnutím sa. Osudy týchto ľudí sú výzvou k odvahe, k odvahe nebáť sa dať k dispozícii Bohu, nebáť sa odpovedať na Božie ponuky. Sú svedectvom o naplnení vlastnej životnej cesty a o láske, s akou možno plniť Bohom pripravené poslanie tu na tejto zemi. Som vďačná všetkým, ktorí ponúkli svoje osobné histórie ako vzory žitého a naplneného kresťanstva. Ďakujem im, že sa nebáli byť príkladom pre dnešný svet! Verím. že s podobnými dojmami dočítajú túto knihu všetci, ktorí po nej siahnu, aby rozšírili svoje obzory a čerpali silu i povzbudenie.

Zuzana Ondričková
(SLOVO, časopis gréckokatolíckej cirkvi, č. 16-17/2000, s. 28.)

DO BUDÚCNOSTI CEZ PRÍTOMNOSŤ ŽIVENÚ MINULOSŤOU

Je pravda, že najdôležitejšie je žiť prítomný okamih. To, akí v ňom sme, však závisí od našej minulosti, a význam prítomnosti zas od toho, ako smeruje do budúcnosti. Vedomie kontinuity a zodpovednosti za budúcnosť i voči minulosti je pre prítomné konanie veľkou morálnou silou. Nie náhodou komunistickí ideológovia „prerábali dejiny”, aby tak vytvorili „revolučné tradície” a zámerne vykoreňovali tie pravé. Rýchly vývoj a životné tempo by dnes straníckym ideológom ušetrili prácu. Na minulosť už zabúdame aj sami. Vytrhnutosť, vykorenenosť a v dôsledku toho aj bezcieľnosť mladej generácie vôbec nie je náhodná.

Aj v náboženskom živote sa neraz vynorí otázka, prečo sme tak rýchlo zabudli na niekdajšie časy. Koľko námahy nás stálo prepísať jednu knižku, ako sme sa tešili, keď sa niektorú podarilo prepašovať zo Západu, ako sme sa ponáhľali domov a mali uši priam nalepené na rádiu, aby nám neunikla ani veta z vatikánskeho vysielania! Nedá sa však žiť len zo spomienok, nech sú akokoľvek bolestné, radostné či nostalgické. Musia viesť k zodpovednosti vážiť si a čím lepšie využívať prostriedky, ktoré máme k dispozícii, aby sme sa menej sťažovali na to, čo sa nedá a oduševnenejšie sa zapájali do toho, čo sa urobiť dá. Možno však namietať, odkiaľ ich čerpať. Pamätníci odchádzajú, dokumentácia nie je dostupná…

Zápas o nádej od Jána Šimulčíka je cenným a podnetným príspevkom v dosiaľ skôr ojedinelej dokumentácii neskoršieho obdobia totality. Je o tom, ako časť Cirkvi v reálnych podmienkach „reálneho socializmu” žila a delila sa o svoju vieru. Spoločenstvo Fatima bolo a zostalo takmer neznáme. Kto si však prečíta jeho dejiny, vyrozprávané v podobe svedectiev jeho členov, zistí, že činnosť tohto spoločenstva a jeho ovocie je pomerne známe, že možno mal na jeho činnosti dokonca účasť, a to aj bez toho, žeby o tom vedel. Ide o dielo veľmi pútavé, chvíľami strhujúce ako dobrodružný román a zároveň prezentujúce osobné svedectvá šiestich hlavných predstaviteľov: Vladimíra Jukla, Rudolfa Fibyho, Jozefa Gunčagu, Františka Novajovského, Petra Murdzu a Ladislava Stromčeka. Okrem konkrétnych údajov a opisu jednotlivých podujatí veľmi živo vykresľuje spôsob života „podzemnej Cirkvi” v druhej fáze totality. I keď v spoločnosti vládla atmosféra strachu, ktorý v nej zanechali tvrdé päťdesiate roky, fakticky sa už dalo robiť omnoho viac. Práve títo priekopníci vnášali do nej lúč nádeje, postupne mocnejúci a prepukajúci do radostného nadšenia. Tí, čo v 70. – 80. rokoch riskovali, obetovali sa a tvrdo pracovali, paradoxne väčšinou spomínajú na tieto časy ako na niečo krásne a radostné. Rýdzosť viery, vitalita evanjelia, ktoré denne brali do rúk a prenášali do života, vysvetľujú toto tajomstvo.

Ak dnes pociťujeme akýsi útlm apoštolského nadšenia, ak nás zaplavujú starosti zo spoločenskej, politickej alebo ekonomickej situácie – prečítať si Zápas o nádej nebude pre nás len vďačnou spomienkou. Môže byť príležitosťou zamyslieť sa nad tým, čo je v kresťanstve tým podstatným a ako to žiť v našej prítomnosti – ktorá, hoci je iná, nie je menej ťažká, no zároveň by nemala byť menej poznačená radostnou nádejou a apoštolským entuziazmom.

Marián Gavenda
(Katolícke noviny, č. 47/2000, s. 18.)

Zatím předposlední publikace Jána Šimulčíka není odbornou prací ve vlastním slova smyslu, přesto však podle mého soudu představuje jednu z jeho nejlepších. Autor zaměřil svou pozornost na specifickou složku slovenské "tajné" církve, Společenství Fatima, a prostřednictvím příběhu šesti tajně vysvěcených duchovních z tohoto okruhu otevřel před čtenářem "normalizační" realitu způsobem, který se vymyká obvyklé interpretaci. Namísto "času bez dějin" se v každém příběhu zrcadlí zkušenost lidí, kteří se bez ohledu na vnější tlak a desítky důvodů, proč se vyhnout nebezpečí a námaze, rozhodli pro život, který směřoval ke službě druhým v podmínkách naprosto nepříznivých k takovému závazku.

V krátkém úvodu nejprve autor shrnuje úlohu Společenství Fatima v kontextu slovenské "tajné" církve - od založení v roce 1974 se věnovalo hlavně koordinaci a zakládání menších katolických společenstev (dospělých i mládeže), přípravě samizdatu, organizování setkání věřících a zajišťování kontaktu se svobodným světem -, připomíná, že působilo pod přímým vlivem tajného biskupa Jána Korce, a stručně popisuje jeho další osudy po roce 1989. Po tomto úvodu dostává prostor šest duchovních, kteří byli vysvěceni postupně od roku 1971 (Vladimír Jukl ještě před formálním založením společenství) do roku 1988. Příběhy, vyprávěné v "ich" formě, jsou nejenom svědectvím o osobním životě, cestě ke kněžství a jeho naplňování, ale i důležitým svědectvím o nejrůznějších aktivitách slovenského církevního "podzemí" v podstatě od února 1948 (v příběhu Vladimíra Jukla, vězněného v letech 1951-1965), s těžištěm v době "normalizace". Právě Vladimír Jukl společně se Silvestrem Krčmérym, jednou z hlavních postav moderních slovenských církevních dějin, vzpomíná ve svém vyprávění na řadu událostí, o nichž jsme byli dosud jen málo informováni. V příběhu Ladislava Stromčeka (vysvěcen 1988) se čtenář dozví množství podrobností o napjaté atmosféře konce 80. let i o širokém spektru činnosti, na níž se "tajná" církev podílela, a tak by se dalo pokračovat. Specifikum služby, ke které se členové Společenství Fatima zavázali, dokumentuje skromně zmíněný příběh Františka Kapusňáka, který dobrovolně emigroval začátkem 80. let (a v roce 1989 byl v Římě vysvěcen na kněze): "Na začiatku osemdesiatych rokov sa zastavili dodávky kmh zo Západu, k informáciám, které sme tam posielali, neprichádzala spátná väzba. Usúdili sme, že niekto z blízkych by mal emigrovať a pomáhať odtiaľ. Oslovený bol František Kapusňák, člen nášho spoločenstva." (s. 83)

Šimulčíkova kniha je první prací o činnosti tajně svěcených duchovních na Slovensku. Snad se dočkáme dalších; projekt zmapování jejich osudů podporuje i kardinál Korec. Nezbývá než doufat, že inspirace ze Slovenska podnítí podobnou činnost i v České republice.

Jaroslav Cuhra
(Soudobé dejiny č. 2-3/ 2001, s. 469-470)