Kto sú títo nepoznaní tvorcovia slovenských dejín

Netlačia do popredia svoje zásluhy, a predsa, boli to oni, kto vytváral bázu života a obrany prenasledovanej cirkvi.
Ján Šimulčík sa už stáva žijúcou legendou ako historik aktivít tajnej cirkvi na Slovensku.
Bez neho by sme nevedeli nič o povestnej hladovke na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v októbri 1980, o životných príbehoch a tajných vysviackach kňazov Spoločenstva Fatima, o tvorbe a zozname samizdatov na Slovensku, o veľkej podpisovej akcii moravských katolíkov v roku 1988, rovnako o príprave a priebehu Sviečkovej manifestácie v marci 1988 a ďalších aktivitách a svedectvách tej doby.
V týchto dňoch vyšla jeho jedenásta kniha z tohto prostredia: Svedectvá doby I. s podtitulom Tajná cirkev v rokoch 1969 – 1989 (ÚPN, 2023).
Odkrýva nám život a pôsobenie šiestich ľudí v štruktúrach tajnej cirkvi, o ktorých sa po novembri 1989 až toľko nepísalo, ale ktorí zohrávali vo svojej dobe kľúčovú rolu.
Hneď prvý respondent, dnes už 70-ročný Karol Dubovan, strávil detstvo v Maduniciach, potom žil celý život v Trenčíne, rozpráva príbeh kresťanskej rodiny, z ktorej pochádza, hovorí o svojich štúdiách v Bratislave, o priateľoch, ktorí ho priviedli do spoločenstva tajnej cirkvi, kde sa až do pádu komunizmu statočne angažoval.
Je milé čítať, ako začínajúci slobodný laický apoštol Karol dával manželské rady manželom, až do chvíle, keď mu povedali, nech sa najprv ožení a potom im ide radiť. Samozrejme, hovorí tiež, čo znamenalo nábožensky sa angažovať ako manžel a otec troch malých detí, kde hlavnou náplňou manželky bolo prať plienky.
Karol Dubovan bol kľúčovou osobou v skrytom náboženskom živote v trenčianskom regióne. Bol pri tvorbe a rozširovaní samizdatov, organizovaní náboženských stretnutí, pri podpisovkách, zastupoval tento región na centrálnych, celoslovenských stretnutiach. Karol Dubovan zostal s manželkou i deťmi verný vo všetkom až podnes.
Na prekvapenie všetkých sa v malých oravských dedinkách cez víkend vyzbieralo 4 925 podpisov. Čo nasledovalo potom, bolo až...
Alebo Jozef Horváth, dnes 66-ročný, rozpráva o svojich cestách a angažovaní sa, najprv v študentskom prostredí a potom trvale v Hnutí rodín, ktoré mal celoslovensky na starosti spolupracovník Fatimy Vladimír Ďurikovič.
Stretnutia, duchovné obnovy vždy jedného z manželov, lebo druhý musel byť pri deťoch, prispievanie do samizdatu Rodinné spoločenstvo, práca pri kompletizovaní samizdatu v byte Karola Husára, púte na Velehrade v júli 1985, v Nitre v auguste 1988, kontakty s ekumenickým hnutím Taizé, ktoré bolo v čase komunizmu na Slovensku veľmi príťažlivé. To bol jeho život, to bolo „vojsko“, bez ktorého by tajná cirkev nemohla pôsobiť a rozširovať sa.
Biskup Korec mi viackrát v čase komunizmu s obdivom hovoril o angažovaní sa týchto nenápadných ľudí v náboženskom živote, ktorí sú charizmou a znakom slovenského katolicizmu. Mohli by sme tu ďalej písať o dobrodružnej životnej ceste tajného kňaza Spoločenstva Fatima Františka Kapusňáka, ktorý bol vyslaný týmto spoločenstvom do Ríma, kde žil v blízkosti kardinála Tomka, či o Eugenovi Valovičovi, ktorý stál pri zrode tohto spoločenstva a bol jeden z najbližších spolupracovníkov Silva Krčméryho.
Valovič žil vždy v úzadí, ale bol aktérom a svedkom všetkých kľúčových udalostí, ktoré sa v tajnej cirkvi diali.
Alebo o Petrovi Gurbaľovi z východného Slovenska, ktorý ako 14-ročný prišiel študovať na Polygrafické učilište do Bratislavy, kde nikoho nepoznal, po čase ho spolužiaci zoznámili s členom hnutia Fatima Viktorom Jakubovom, čo potom poznačilo celý jeho ďalší život.
Veľmi pútavý je príbeh architektky Miriam Magdolen-Eifortovej s jej zaujímavým rodinným pozadím a nebojácnym angažovaním sa v cirkvi vrátane silných zážitkov zo Sviečkovej manifestácie.
Silou všetkých týchto príbehov je ich opravdivosť. Boli a sú to ľudia ako my všetci, netaja sa svojimi starosťami, ktoré ich sprevádzali, hovoria pokojne o svojom angažovaní, nič neprikrášľujú, spomínajú mnoho ďalších mien, ktoré tvorili ich prostredie. A v tom je práve to čítanie pútavé.
Netlačia svoje zásluhy do popredia, a predsa, boli to oni, ktorí vytvárali bázu života a obrany prenasledovanej cirkvi v čase komunizmu na Slovensku.
Isto aj na nich myslel pápež Ján Pavol II., keď slovenským pútnikom v Ríme v roku 1996 povedal, že Slovensko má svoje poslanie v živote budúcej Európy. Ich životy a angažovanie ukazovali cestu katolíckej cirkvi za prenasledovania a ukazujú ju rovnako i dnes v čase slobody. A napĺňajú nás nádejou a vierou, že ako kresťania obstojíme aj v týchto časoch. Knihu Jána Šimulčíka Svedectvá doby I. je hodno si prečítať.

František Mikloško postoj.sk

U historika Jána Šimulčíka som zvyknutý skôr na precízne vypracované historické štúdie a knihy s bohatým poznámkovým aparátom. Rovnako však treba privítať a oceniť jeho opätovný nápad načrieť do „živého“ dokumentačného materiálu v podobe konkrétnych dobových svedkov života katolíckej cirkvi v komunistickej ére.
Výpovede a svedectvá majú v porovnaní s inými zdrojmi vysokú pridanú hodnotu plasticity a autentičnosti, preto hneď v perexe svedectiev sú čitateľovi predstavení pôvodcovia jednotlivých príbehov. Autor im dal v knihe Svedectvá doby mimoriadne široký priestor s možnosťou vydať svoje svedectvá vo veľ- kom rozlíšení situačných, emocionálnych i vzťahových detailov prerozprávaných príťažlivým, prehľadným, dynamickým a niekedy až napínavým spôsobom. O to viac, že sami sú svedkami aj protagonistami udalostí, ich výpoveď teda nepochádza kdesi z podania z druhej ruky, ale z bezprostrednej osobnej skúsenosti.
Obzvlášť vzácne sú drobnokresby konkrétnych vzťahov v kontexte veľkých dejinných udalosti (Velehrad 1985, podpisové akcie, Sviečková manifestácia, samizdat...) a tiež vovedenie čitateľa do atmosféry každodenného života podzemnej i „nadzemnej“ katolíckej cirkvi v čase neslobody.
Dielo Svedectvá doby je hodnotným príspevkom do dodnes nedostatočne zmapovanej témy života angažovaných katolíckych laikov v dobe komunistickej totality. Možno len dúfať, že autor, okrem vedeckých štúdií a kníh, aj v budúcnosti spracuje ďalšie svedectvá, ktoré nám bližšie priblížia a opíšu kresťanské podzemie v normalizačnej dobe. Budú nepochybne zaujímavým prínosom k ďalšiemu poznaniu.

Jozef Haľko