Zločiny komunizmu na Slovensku
Domino fórum - 15. 11. 2001 - krátené.

Na pulty kníhkupectiev sa dostávajú Zločiny komunizmu na Slovensku, 1948-1989. Vyšli vo vydavateľstve Michala Vaška, zoznamy obetí zostavil a spracoval Inštitút na dokumentáciu zločinov komunizmu, multimediálnu podobu zoznamov pripravil Gratex International. Kniha je výsledkom niekoľkoročnej práce viac ako tridsiatich autorov. Ide o spracovanie komunistických represií na Slovensku s úplnými mennými zoznamami obetí komunizmu. V tomto zmysle ide o významný krok k vysporiadaniu sa s našou minulosťou.

Myšlienka napísať celistvé dielo o zločinoch komunizmu na Slovensku v rokoch 1948-1989 bola prvýkrát vyslovená v roku 1990 pri stretnutí s predstaviteľmi politických väzňov Júliusom Porubským, Valentom Michalíkom, Jozefom Tomáškom, Pavlom Cintavým a spisovateľom Rudolfom Dobiášom. Na projekte pracovalo viac ako tridsať ľudí od októbra 1998 do novembra roku 2001. Kniha Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989 má dva diely. Prvý diel sa zaoberá historickým spracovaním komunistických perzekúcií od roku 1948. Tento diel je doplnený dobovými dokumentmi a fotografiami. Druhý diel je rozdelený na tri časti. Prvá časť obsahuje osobné svedectvá prenasledovaných ľudí. V druhej časti je komentovaná bibliografia z oblasti vedeckej a spomienkovej literatúry týkajúcej sa obdobia komunizmu, ktorá bola napísaná nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Tretiu časť tvoria zoznamy prenasledovaných ľudí. Do zoznamov boli zaradení ľudia, ktorí boli násilne obmedzení v slobodnom pohybe, alebo nespravodlivo odsúdení. I keď tieto zoznamy nemôžu byť úplné, usilovali sme sa do nich zahrnúť najmä tých, ktorí boli násilne zbavení života, slobody alebo domova. V zoznamoch chýbajú ľudia, ktorí boli vo vyšetrovacej väzbe a neboli odsúdení, tiež niektorí občania Slovenska, ktorí boli súdení v Česku, a aj tí, ktorí boli väznení krátkodobo na základe rozhodnutia miestnych orgánov štátnej moci a správy. Tieto zoznamy chápeme ako pamätník úcty prenasledovaným občanom a ich príbuzným. Ospravedlňujeme sa tým, ktorí do tohto zoznamu patria a z akýchkoľvek dôvodov sa doň nedostali. Úplné zoznamy mien s príslušnými údajmi sú uvedené na CD-ROM, ktorý je súčasťou druhého zväzku tejto knihy. Štatistiky a metódy získavania údajov sú uvedené aj v tlačenej forme. Dielo Zločiny komunizmu na Slovensku, 1948-1989 je venované všetkým tým, ktorých sa komunistické násilie v rokoch 1948-1989 na Slovensku akýmkolvek spôsobom dotklo.  
Peter Smolík
Gabriela Smolíková
František Mikloško

Jan Pešek: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948-1989
Štátnej bezpečnosti sa začali politické procesy vyhľadávaním a výrobou „nepriateľov“ budúcich obetí. Operatívne útvary ŠtB na to používali rôzne spôsoby, od provokácií, vynútených výpovedí už uväznených občanov, sledovania a pôsobenia agentov až po uvalenie väzby bez akýchkoľvek dôkazov. Začiatočná fáza tejto „výrobnej technológie“ vrcholila zatknutím obete, čo bol prvý dôležitý bod prípravy procesu. Štátna bezpečnosť dostala konkrétnu osobu do svojich rúk, aby obeť „urobila na nejakú trestnú činnosť“. Vyšetrovacia väzba a väznica boli celkom izolované územia, kde neplatili zákony a neexistovalo právo. Neobmedzene tu vládli vyšetrovatelia a vyšetrovaní prestávali byť ľuďmi, menili sa na čísla, na vopred odsúdených zločincov, degradovaných na bezmocných a bezbranných vydedencov, vystavených takmer neobmedzenej svojvôli vyšetrovateľov. Ich úlohou nebolo zistiť pravdu, odhaliť skutočnú trestnú činnosť, ale „urobiť vyšetrovaného“ t. j. vynútiť jeho priznanie k vykonštruovaným zločinom. K tomu ich viedli nadriadení, smernice a pokyny, podľa toho ich hodnotili, odmeňovali a povyšovali. Vyšetrovatelia určovali spôsob vyšetrovania a ovplyvňovali režim vo väzbe. Neposlušným, ktorí sa nechceli priznať, ukladali tresty na cele, umiestňovali ich do tzv. korekcie s neľudským mučením, poslušnejším, naopak, väzenský režim o niečo zmierňovali. Výsluchy prebiehali podľa plánu vyšetrovania, ktorý prerokúval vyšetrovateľ so svojím nadriadeným takmer každý deň. Plán obsahoval otázky pre vyšetrovaného a obsah odpovedí, ktoré musel vyšetrovateľ od svojej obete dosiahnuť. Výsledkom „úspešných výsluchov“ bol tzv. otazkový protokol, ktorý umožňoval zamerať vyšetrovanie podľa želania výrobcov procesov. Obsahoval konkrétne otázky a vopred pripravené odpovede. Aby dosiahli požadované priznanie vo formuláciách uvedených v protokole, vyšetrovatelia používali psychický nátlak a fyzické násilie v takom rozsahu, že odolať dokázali len výnimočne „tvrdí“ vyšetrovaní.

Róbert Letz: Prenasledovanie kresťanov na Slovenskuv rokoch 1948-1989
Pokus o likvidáciu mužských a ženských reholí bol hrubým zásahom do štruktúry katolíckej cirkvi. Rehoľné spoločenstvá boli vždy nositeľmi kultúrnosti, vzdelanosti a dávali cirkvi významné obrodné impulzy pri hľadaní nových ciest. Otvorené masové prenasledovanie rehoľníkov od roku 1950 znamenalo pre nich cestu skúšok a utrpenia. Komunistické vedenie videlo v reholiach nebezpečného ideologického konkurenta, ktorý má vplyv na masy. Išlo mu však aj o hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý rehole spravovali. Z. Fierlinger v správe politickému sekretariátu ÚV KSČ z 24. 1. 1953 bilancoval získané materiálne hodnoty. Výsledok akcie označil za najväčší majetkový presun od privlastnenia majetku Nemcov, „znárodnenia“ a pozemkovej reformy. Inými slovami išlo o rozsahom tretiu najväčšiu krádež od roku 1945.

***

Môjho otca, Ladislava Nosáka, ktorý už v roku 1941 sedel 18 mesiacov vo väzení za protifašistickú činnosť, propagandistická mašinéria nazvala gaunerom. Človeka, ktorý od mája 1944 bojoval v Žingorovej partizánskej skupine a od augusta bol náčelníkom štábu Druhej čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika, s ktorou bojoval až do oslobodenia. Vo vyšetrovacej väzbe otca mučili a nakoniec zlomili. V prípravách prvého zinscenovaného súdneho procesu na Slovensku sa „svoj part“ naučil. Ešte aj obhajcovia ich presviedčali, že ak budú „spolupracovať“, všetko dobre dopadne. Na čele obvinených stál Žingor. Na procese, ktorý sa začal 25. októbra 1950 sme neboli, len v rozhlase sme počuli časti výpovedí a obžaloby. Mňa však poslali spať, aby som to nepočúvala. Údajne, keď začal otec vypovedať, tak to vypli. Traja boli odsúdení na trest smrti. Môj otecko tiež. Dostali sme povolenie navštíviť ho niekedy koncom novembra. Povedali, aby sme prišli ešte raz. Medzitým som písala žiadosti prezidentovi a jeho žene. Prosila som o milost. Otec mi ostal v pamäti ešte z čias, keď chodil po slobode. Vysoký, statný muž. Chlap ako hora. Napriek svojim 116 kilám nebol tučný. Bol vysoký, meral asi dva metre. No, a keď som ho videla naposledy? Mal 48 kg. Na otca bol veľmi smutný pohľad. Otcova sestra, ktorá bola s nami, zastupovala vlastne našu mamu, lebo tá bola ešte zatvorená vo väzení. Rozprávala sa s otcom a vlievala mu nádej, že sa ešte stále môže stať zázrak a prezident mu udelí milosť. Odvtedy nemám rada slovo nádej. Cez sieť a také zábradlie, ktoré bolo medzi nami, som videla, že má zmrzačenú ruku. Medzi nami bol priestor dvoch metrov. Nemohol nás na rozlúčku ani pohladkat a pobozkať. Mamu 17. decembra 1950 priviezli do cely, kde čakal otec na popravu. Mohli byť spolu celú noc, ale len v prítomnosti strážcu. Rozprávať sa mohli o rodine. Mali spolu večeru. Rezeň a zemiakový šalát. Mama povedala, že hrdlo mala suché, nemohla prehĺtať… Upozornili ju, že ak by plakala, tak ju okamžite odvedú. Otec bol psychicky úplne dokaličený, už nechcel ani žiť a bol pripravený na smrť. Bol vyrovnaný s Bohom ako veriaci evanjelik. Len ho veľmi trápilo, čo bude s nami. O štvrtej hodine ráno otca odviedli do cely smrti. Zomrel 18. decembra 1950. Obesil ho kat. Bol z našej dediny, bývalý otcov spolubojovník. Po rokoch som ho vyhľadala. Keď prišiel do cely smrti, s prekvapením sa pozrel na otca a pozdravil ho s otázkou: „A čo ty tu robíš?“ Otec: „Čo ja tu robím? A ty čo tu robíš?“ „To vieš, po vojne nebolo mnoho voľných miest, tak som sa podvolil a robím kata.“ Otec: „Nuž a ja som ten, ktorého si prišiel popraviť.“ Kat sa vraj cítil hrozne a uisťoval otca, že je to určite nejaký omyl, veď je predsa naším človekom, povstalcom… Po chvíľke sa kat opýtal, ktorý z troch chce ísť prvý? Otec sa prihlásil.
Osobné svedectvo – Ladislava Haplová

Na Štedrý deň som sa ocitol na Jáchymovsku v Ostrove nad Ohrí v sústredovacom tábore. Odtiaľ ma previezli do trestného tábora Mariánska, kde vládol sprísnený režim. Privítali nás originálne. Nechali nás, skupinu asi 20 nových väzňov, stáť na nádvorí v strašnom mraze niekoľko hodín. Veliteľ tábora sa nám „milo“ prihovoril a uisťoval, že z nás vychovajú nadšených budovateľov socializmu. A ak nie, potom neurobia takú chybu ako Hitler, ktorý likvidoval svojich nepriateľov bez úžitku, ale neprevychovaní zdochnú vysilením od práce. Dali ma medzi bývalých nemeckých vojakov a dôstojníkov, odsúdených podľa Benešových dekrétov. Pracoval som s nimi až do mája roku 1955, keď ich prepustili na amnestiu. Mne vtedy odpustili dva roky z trestu. Neskôr sme vytvorili úderku zo slovenských väzňov, ktorá vysoko prekračovala plán. Mojím rekordom bolo 244-percentné plnenie plánu. Získavali sme tým finančné a iné výhody. Prečo sme to robili? Napríklad aj preto, že medzi nami, v našej 100-120 člennej partii sme neustále chránili do desať spoluväzňov, ktorí na túto prácu jednoducho fyzicky nestačili. Zachraňovali sme im život. Potom sme sa pridali k ďalšiemu charitatívnemu hnutiu, ktoré vzniklo na podnet Antona Srholca na tábore Rovnosť. Z vreckového sme sa skladali do kasy, z ktorej sme potom zachraňovali nových väzňov, ktorí po nástupe nedostávali dva mesiace vreckové. Takto sme pomohli napr. aj známemu futbalovému trénerovi Slovana A. Malatinskému
Osobné svedectvo – František Javorský

Dostali sme sa do nejakého lágra na Ukrajine, kde nás naši strážcovia doslova vyzliekli z našich civilných šiat. V „bartrovom“ obchode ich vzápätí vymenili za vodku. Týždeň chodili po tábore ako mátohy. Napriek krutému hladu tu platil prísny zákon spravodlivého rozdeľovania chleba. Kto by sa opovážil ukradnúť omrvinku z osobného prídelu chleba, na mieste by bol zlynčovaný. V novembri nás premiestnili do koncentráku pri Lvove. Mali sme príšerný hlad. Poniektorí v kútoch tábora opekali na ražni mäso z mŕtvol, ktoré boli pohádzané do hromadného hrobu popri ostnatom drôte tábora. Tu som sa zoznámil so Sašom, bývalým poslucháčom medicíny. Poradil mi, aby som pri zdravotnej prehliadke dlho zadržiaval dych, čo malo za následok, že lekár zistil „zväčšené srdce“. Takto som sa dostal do „druhej kategórie“. Na určitý čas ma to zachránilo pred zaradením na najťažšie práce. Napriek tomu som bol zaradený do transportu na severný Ural. V dobytčiakoch bol 25-stupňový mráz, mnohí väzni zamrzli. Pracovali sme na výstavbe priehrady pre vodnú elektráreň. Neskôr ma premiestnili do iného lagra, kde sme stavali s miestnymi obyvateľmi civilné stavby. Tí boli občanmi ZSSR. No čoskoro som pochopil, že v Sovietskom zväze je vlastne každý otrokom, tam každý na každého dáva pozor, každý každého špehuje a udáva. Len vo veľkosti zóny je rozdiel. V roku 1949 sa objavilo nariadenie, aby politických väzňov separovali. Takto som sa dostal do Kazachstanu, do Karagandy a neskôr do obrovskej sústavy táborov v Džezkazane. Dostal som sa do bane, kde sme museli fárať v 50-stupňových horúčavách. Dobývali sme meď, olovo a mangán. Neskôr, keď som už ovládal ruštinu aj písmom, ponúkol som sa na kuchynskej správe, že budem odpisovať jedálny lístok a iné „dokumenty“. Cítil som sa veľmi šikovný, bohatý a najedený.
Osobné svedectvo – Kánayi István

Podrobnejšie pozri: www.idzk.sk