Deň po zadržaní
Ráno som najprv z najbližšej búdky zavolal Antonovi Hlinkovi: "Ak ste to včera nedávali, tak to ani nedávajte!" - "Večer to išlo" - "Včera ma s tým zatkli, keď som vám volal." Anton Hlinka od prekvapenia zahvízdal do telefónu. Viac sme sa nebavili. Bolo vzrušujúce, keď som si uvedomil, že aj tento hovor nahrávajú a kým prídem na výsluch, zrejme si to aj vypočujú, a ja sa znova budem tváriť, ako keby som v živote nevidel telefón. Zavesil som slúchadlo a išiel som k Jankovi Čarnogurskému na právnu konzultáciu. Kým som mu u neho doma vysvetľoval, čo sa udialo, zazvonil mu telefón. Volal Hlinka z Mníchova. Chcel od Janka vedieť, čo sa to vlastne stalo. Janko to zhrnul do jedinej vety: "Nič vážne sa nedeje, je to iba drobný prevádzkový zádrhel," - a ukončil hovor. Tak teda "drobný prevádzkový zádrhel", a mne za to hrozí niekoľko rokov väzenia. Je taký istý ako Silvo!
Až s odstupom času som pochopil ich reakcie. Už bolo po polmiliónovej podpisovke a po sviečkovej manifestácii. Pred piatimi rokmi by to bolo vážnejšie. Janko Čarnogurský vravel, že pre súd nemali dostatočné dôkazy. Potrebovali moje priznanie. A to nielen v tejto veci. Dúfali, že ma zlomia a odkryjú "podzemné štruktúry". Ferko Mikloško považoval za dôležité zas to, že sa to týkalo Pacem in terris. Môj prípad bol pre nich veľmi delikátny, lebo keby sa táto vec rozvírila, vyšiel by najavo súvis medzi Pacem in terris a Štátnou bezpečnosťou.
Na Februárku som ledva stihol prísť päť minút po desiatej. Od šéfa v zamestnaní som sa predtým vypýtal, že idem do mesta niečo vybaviť. Auto som zaparkoval o ulicu ďalej, kde bolo miesto. Súdruh Petráš si po mňa prišiel a zaviedol ma do tej istej miestnosti. Najprv sa spýtal: "Vy ste prišli na aute?" Až vtedy mi došlo, že to mohlo vyznieť arogantne. Oni mi sľubujú niekoľko rokov väzenia, a ja si dovolím prísť na aute, akoby som si len odskočil na nákup. Zároveň bolo jasné, že ma sledovali. Výsluch vyzeral asi tak ako včera, hoci sa zdalo, že ich to už nebaví. Zrejme dostali úlohu: "Skúste ho rozpracovávať ešte pár hodín a potom uvidíme."
Výsledkom nebolo ani pätnásť, ani päť rokov basy, ale to, že som dostal prokurátorský zákaz opustiť Bratislavu. Mal som stále byť k dispozícii kvôli vyšetrovaniu: "Vyšetrovanie bude pokračovať na slobode. Ak opustíte Bratislavu, vyhlásime cez Federálnu kriminálnu ústredňu v televízii celoštátne pátranie. Je to prokurátorský zákaz, rozumiete? Nájdeme vás, kdekoľvek budete. Ale potom by to už bolo veľmi zlé!"
Okolo 16.00 sa rozhodli, že ma pustia. Asi im končila pracovná doba. Keď sme vychádzali z vyšetrovacej miestnosti, medzi dverami som povedal Kysuckému: "Ale to zatknutie včera v tej tržnici, to bola naozaj elegantná akcia!" - "Ako? Elegantná? Vám sa to páčilo?" - spýtal sa Kysucký. Bol zjavne prekvapený, že ono to vie aj hovoriť a hneď ma vrátil ku stoličke: "Nech sa páči, sadnite si. Môžeme sa o tom porozprávať." A výsluch pokračoval. Príliš zavčasu som sa uvoľnil a im sa zazdalo, že predsa z toho niečo bude. Znova som sa vypol a pozeral do okna. Kvôli jednej vete som tam musel tvrdnúť ešte viac než hodinu. Okolo 17.15 ich to omrzelo a rozhodli sa ma prepustiť. Už som radšej nič nekomentoval.
Po výsluchu ma zaviedli do vestibulu: "Tu počkajte!" Vyšetrovateľ na chvíľu niekde odišiel. Službukonajúci policajt ma mal stále na očiach. Keď to už chvíľu trvalo, začal som sa prechádzať pomedzi obrázkové panely s ideologickou tematikou, ktoré tam boli nastavané. Po schodišti schádzali dvaja moji vyšetrovatelia s niekým neznámym. Za panelmi, kde ma nevideli, som začul, ako tomu tretiemu hovorili: "Chceli sme väzbu, aj prokurátor bol za. Ale mestský výbor strany nesúhlasil..." Viac som nepočul, musel som sa presunúť aby ma nezbadali, keď zídu dole.
Rozhodli teda politické súvislosti. Zrejme reakcia svetovej verejnosti na brutálne rozohnanie sviečkovej manifestácie odradila politické kruhy, ktoré nechceli riskovať ďalší škandál. Museli chvíľu vyčkať, kým sa situácia upokojí. Pri prepúšťaní z budovy mi eštebák povedal: "Odkážte Hlinkovi, že sme vás nebili." Povedal som iba: "Do videnia." Hlinkovi som to odkázal.
Problém bol s tým prokurátorským zákazom v tom zmysle, že v zamestnaní mi už končila výpovedná lehota. Cirkevní predstavení mi asi pred pol rokom schválili, že sa presídlim do Žiliny, kde malo byť moje nové pôsobisko. ŠtB si v mojom podniku mohla ľahko zistiť, že tam končím. Možno aj dúfali, že sa tým budem brániť proti zákazu. Radšej som im nič nepovedal, a na druhý deň, v piatok som sa pobalil a popoludní som sa presťahoval do Žiliny. Televízor som nemal, takže som ani nesledoval reláciu Federálna kriminálna ústredňa pátra...

Žilina
V Žiline sa ma ujali manželia Čechovci, ktorí pomohli aj mnohým iným ľuďom. Zamestnal som sa v elektrárňach na technickom vývoji, kde sme navrhovali elektrické rozvodné siete. Prečo som chcel odísť z Bratislavy? Bol to ďalší boj, ktorý som si musel vybojovať. Ťažko sa mi znášalo, že po odchode do Žiliny budem odrezaný od informácií a od diania. Zachutilo mi žiť v samom centre, kde sa to všetko varilo. Mal som zabehané svoje úlohy a kontakty... Na druhej strane som práve tu začal cítiť rozpor. Znova sa ozývali ešte hlbšie túžby, ktoré ma volali k apoštolátu, venovať sa konkrétnym ľuďom. Najväčšie naplnenie mi dávali stretnutia s vysokoškolákmi, rozhovory s mladými ľuďmi, ktorí hľadajú vieru, majú plno problémov a chcú sa z toho vymotať. Ťažko mi tiež bolo opustiť svojich vysokoškolákov v Bratislave, ale čosi ma stále ťahalo preč, akoby na "misie", do iného mesta, kde je vysoká škola a kde sa študentom ešte nik nevenuje.
V podzemí bolo nepísaným pravidlom, že kto pracuje na zvlášť riskantných veciach, ako je cirkevné spravodajstvo, vydávanie samizdatov, pašovanie a distribúcia náboženskej literatúry a pod., nemal by sa venovať apoštolátu, lebo riziko sa tu nebezpečne kumuluje. Na jednej strane, ak sa pohybuje medzi mnohými ľuďmi v apoštoláte, ŠtB ho môže sledovať a zistiť, že robí aj iné veci. Na druhej strane, ak ho sledovali pri háklivých veciach, mohol eštebákov doviesť na stretko, kde ohrozil študentov. A tí boli najzraniteľnejší. Chcel som robiť obidvoje - venovať sa mladým, ale aj robiť službu, "ktorú cirkev potrebuje".
V nasledujúcich dvoch rokoch som dostával predvolánky od ŠtB najmä pred štátnymi sviatkami a rôznymi výročiami: 1. a 9. máj, 21. august, 28. október... Cieľom týchto opatrení bolo pribrzdiť známych aktivistov, aby sa pri príležitosti výročí náhodou neorganizovali zhomaždenia alebo petície.
Pred jedným takým výročím mi niekto ukradol z paneláka zamknutý bicykel. Nechcel som to ísť nahlasovať, veď aj tak by sa nič nezistilo. O pár dní prišla predvolanka na výsluch. Prvé, čo sa ma spýtali, bolo: "Vraj vám niekto ukradol bicykel. Vy ste to neboli nahlásiť?" - Čo malo ŠtB s bicyklami, mi dodnes nie je jasné. Možno chceli docieliť, aby som prišiel sám. Splnili by príkaz o výsluchu a zároveň by boli chránení, že ich nikto nevyhlási v rozhlase. Aj oni to niekedy mali zložité... Dnes už tam ŠtB nie je. Budovu vrátili saleziánom, ktorým ju vzali po zrušení reholí v roku 1951. V miestnosti, kde som bol na výsluchu, majú dnes saleziáni kanceláriu vedúceho kuchyne...
28. októbra 1988 bol tiež štátny sviatok. Bol som navštíviť rodičov v Dolnom Kubíne. Odchádzal som autom späť do Žiliny. O pár domov ďalej ma zastavili policajti: "Zamknite si auto a prestúpte si k nám!" Zamkol som škodovku a odviezli ma na okresné ŠtB. Celú akciu videl sused, ktorý cez záhrady prebehol až k nášmu plotu a zakričal otcovi: "Laca vám zatkli!" - Otec práve okopával záhradku. Zľahka sa od motyky otočil: "Hej? Dobre!" a okopával ďalej. Sused zostal zarazený, pokrútil hlavou a odišiel. Keď som sa to potom dozvedel, potešilo ma to. Vždy som sa pri nebezpečných akciách najviac obával toho, ako to zoberú moji rodičia, keď sa niečo zomelie. Čosi o mojich podzemných aktivitách vedeli, ale len veľmi hmlisto. To bola tvrdá zásada, nehovoriť. Ak ŠtB udrela na rodičov, najlepšia ochrana bola, ak zistili, že vlastne nič nevedia, a teda že ich nemôžu citovo vydierať a že im neostáva nič iné, len ich pustiť.
Pri zadržaniach v Žiline a na Orave som mohol sledovať inú úroveň eštebákov voči bratislavským. Títo okresní, keď ma zadržali, boli úplne v rozpakoch, ako sa majú ku mne správať. Výsluchy určite neboli arogantné, ba možno povedať, že boli veľmi zdvorilé. Možno netúžili počuť svoje meno v Hlase Ameriky.

Tajná kňazská vysviacka
Po ukončení tajného teologického štúdia, ktoré trvalo šesť rokov, otec biskup súhlasil, aby som bol vysvätený na kňaza v rámci nášho spoločenstva. Ferko Mikloško bol často s biskupom Korcom, preto mal s ním dohodnúť termín a miesto a oznámiť mi. Otec biskup navrhol nedeľu 31. 7. 1988, v deň sv. Ignáca z Loyoly. Premýšľal som, že by som si mal urobiť duchovné cvičenia. Vybral som si týždeň dovolenky a bol som úplne sám na hrebeni Malej Fatry. Stan som mal schovaný v kosodrevine, nezobral som si žiadnu stravu, zjedol som len pár čučoriedok, nižšie som chodil po vodu. Mal som iba Sväté písmo. Ťažisko modlitby bolo niekoľko hodín ráno pri východe slnka a niekoľko hodín večer, až do hlbokej hviezdnej noci. Úplne sám na horskom hrebeni. Boli to fantastické, nezabudnuteľné chvíle v Božej blízkosti.
Prišiel som do Petržalky k otcovi biskupovi na jedenástu hodinu, ako bolo dohodnuté. Zazvonil som, presnejšie zacvakal. Mal totiž taký zvláštny zvonček, ktorý nezvonil, ale zasvietil a cvakol, aby to sused eštebák, ktorý ho z horného bytu odpočúval, nemal až také ľahké pri evidencii návštev.
Na moje zazvonenie však nikto neotváral. Prekvapilo ma to. Za osem rokov, čo som k nemu chodil, to bolo prvýkrát. Vždy stačilo raz ťuknúť a ak bol doma, otvoril. Zaklopal som a opäť zazvonil. Znova nič. "Dúfajme, že ho eštebáci nezobrali. Možno len odbehol do obchodu." Pripravil som si náhradný program: "Trochu sa poprechádzam, pomodlím sa ruženec a opäť to skúsim." Potuloval som sa medzi panelákmi ako nejaký sliedič a popri tom som pozoroval chodník, či otec biskup neprichádza. Po určitom čase som opäť vyšiel hore a zazvonil. Nič. Zmocňovala sa ma netrpezlivosť, čo sa mu stalo. Možno zo päť-šesťkrát som takto vyšiel k nemu na tretie poschodie, zazvonil, zaklopal a nič. Už som musel byť aj dosť nápadný.
Po dvoch hodinách, keď som sa striedavo modlil i rozmýšľal, som bol s ružencom pri poslednom desiatku. Povedal som si: "Možno musel súrne odísť. Termín sa preloží. Idem tam poslednýkrát. Ak nebude doma, odchádzam do Žiliny." Hore schodmi som sa domodlieval posledný desiatok. Pred dverami som ešte chvíľu čakal, kým sa domodlím. Po poslednom Amen som naposledy zatlačil zvonec. Počul som kroky. Otvorili sa dvere: "Kde si toľko? Veď si mal prísť pred dvoma hodinami." - "Veď som tu bol. Klopal som aspoň päťkrát." - "Som doma, musel by som ťa počuť..." Pohľadom som vyjadril, že tomu nerozumiem.
Nasledovala svätá omša s vysviackou. Všetko šeptom. Bez biskupskej mitry, hoci som vedel, že v izbe sa nachádzajú vzácne biskupské insígnie. V roku 1969 pápež Pavol VI. daroval otcovi biskupovi pri osobnej audiencii svoj vlastný biskupský kríž - pektorál, mitru a prsteň. Po skončení si otec biskup kľakol predo mňa: "A teraz ťa prosím o novokňazské požehnanie." To bol pre mňa silný moment. Pred ôsmimi rokmi som k nemu prišiel ako vysokoškolák, teraz tento biskup-robotník, opravár výťahov, kľačí predo mnou so sklonenou hlavou a čaká na slová požehnania...
Po vysviacke som smeroval na Námestie SNP. Mali ma tam podľa dohody čakať Ferko Mikloško a Rudko Fiby. Myslel som si, že tam už nebudú, lebo som meškal dve hodiny. Keď som prišiel, už boli veľmi nervózni a práve chceli odísť. Išli sme k Ferovi do jeho bytu, kde som za prítomnosti ich dvoch celebroval primičnú svätú omšu. Cestou do Žiliny som rozmýšľal o tom, čo to má znamenať s tým ružencom. Aj na jar pri výsluchu, aj teraz pri vysviacke...
Rodičia nesmeli vedieť o mojom kňazstve. Prišiel som domov a v duchu som im udelil novokňazské požehnanie. Napĺňala ma zmes pocitov. Bolo to aj ťažké aj krásne.

"Všetko vieme..."
V ten slnečný augustový deň roku 1988, na sviatok Panny Márie Kráľovnej som bol kňazom ešte len tri týždne. O mojej tajnej kňazskej vysviacke vedeli okrem svätiteľa len štyria absolútne spoľahliví ľudia. Bol som zamestnaný v Žiline v elektrárňach ako technik. V práci mi zazvonil telefón. Z Bratislavy volal vyšetrovateľ ŠtB z oddelenia boja proti ideologickej diverzii, ktorý sa mi aj predtým "venoval". Oznámil mi, že na druhý deň hodlá prísť do Žiliny, a spýtal sa, či som ochotný stretnúť sa s ním, alebo či mi má poslať úradnú predvolanku na výsluch. Povedal som, že je to v podstate jedno, nech príde. Navrhol, že to môže byť o 11.30 napríklad niekde v kaviarni. Odpovedal som mu, že jedine na ŠtB.
Na druhý deň som sa v dohodnutú hodinu dostavil na ŠtB. Zdvorilo ma privítal, usadil ma, bol veľmi priateľský. Po pár vetách so širokým úsmevom na tvári povedal: "Vieme, že ste kňaz." Zatváril som sa nechápavo: "Ja som technik v elektrárňach. Kňazi sú predsa na farách." On sa na tom zabával: "Vieme, že sa nepriznáte. To ani nečakáme. Ale iste poznáte paragraf 178 - marenie dozoru štátu nad cirkvami. Pôjdete s mladými niekde na chatu? Viete, že za to sú dva roky! Keď sa vrátite, pôjdete s nimi opäť? Za to sú znova dva roky! Rozumiete?!" Kým skončil, už sa vôbec neusmieval. Prišiel ma upozorniť a zastrašiť, aby som sa v Žiline príliš "nerozšúpol". A najmä dať mi na známosť, že vedia, že som kňaz, že totiž "všetko vedia" a za čokoľvek môžem ísť do basy. Ja som tomu, samozrejme, počas celého výsluchu "nerozumel".
Odkiaľ to majú, to ma naozaj mátalo. Ešte som bol v diskrétnej "karanténe", teda nesmel som ešte vystupovať ako kňaz ani v najspoľahlivejších kruhoch. Iba tí štyria ľudia vedeli o mojej tajnej vysviacke. A ŠtB to už vie?! Odkiaľ? Všetko sa vyjasnilo po novembrovej revolúcii, keď prišli Ferkovi Mikloškovi oficiálne odmontovať odpočúvacie zariadenie z jeho bytu, kde som mal primičnú omšu. Primičná omša v priamom prenose pre ŠtB. Dúfam, že sa pri novokňazskom požehnaní aspoň prežehnali...

Práca tajného kňaza
Tajní kňazi pracovali v rôznych stupňoch utajenia, aby ŠtB nezatkla naraz všetkých, ale aby boli nejakí v zálohe. Niektorí, tí "čerství", boli najprv niekoľko mesiacov úplne skrytí. Po čase ich odkryli len pred komunitou zasvätených osôb, ale ďalej sa vo svojom prostredí venovali apoštolátu ako laici. To by mohol byť druhý stupeň. Pracovali so študentmi a na duchovnú službu, spovedanie, svätú omšu si pozvali iného tajného kňaza z druhého konca republiky, ktorý pred mladými vystupoval pod pseudonymom, napríklad ako otec Matúš. Ten patril akoby do tretej kategórie. Jeho pravú identitu poznal len ten, kto ho pozval. Doma tiež pracoval ako aktívny laik, pracujúci v civilnom zamestnaní, ale chodil vykonávať duchovnú službu tam, kde ho nepoznali. Štvrtú kategóriu tvorili tí, o ktorých sa aj v ich domácom prostredí poloverejne vedelo, že sú kňazmi, hoci sa otvorene nepriznávali. Takýmto dojmom na mňa pôsobili tajní kapucíni a františkáni v Bratislave. Veľa mladých z okruhu ich kostolov o nich vedelo, že sú kňazmi.
Zaujímavé momenty potom nastali na veľkých púťach, kde prišli desaťtisíce ľudí z celého Slovenska. Vtedy niekto napríklad dobrému priateľovi diskrétne pošepol: "Tamtoho poznám, to je tajný kňaz, otec Matúš. Dával nám duchovnú obnovu." Ten druhý mu však oponoval: "On sa nevolá Matúš, ale Laco. Veď ho poznám. Robí u nás v elektrárňach, chodí do kostola ako my všetci." A bolo po utajení. Ak boli rozumní, nešírili to ďalej. U každého tajného kňaza sa teda v priebehu jeho činnosti postupne znižovala utajenosť a zvyšovalo sa riziko odhalenia, lebo o ňom vedelo stále viac a viac ľudí.
Niektoré druhy pastoračnej práce mohli vykonávať iba tajní kňazi. Kňaz vo verejnej pastorácii nemohol riskovať, že mu zoberú tzv. "štátny súhlas k výkonu duchovnej činnosti" napríklad len za to, že ho prichytili, ako dáva duchovnú obnovu mladým niekde na chate. Zostala by uprázdnená farnosť. S kňazmi vo verejnej službe sme však mali v mnohých prípadoch výbornú spoluprácu.
Osobitnú kategóriu tvorili kňazi "vo výrobe", ktorí vlastne ani neboli tajnými kňazmi, ale presnejšie boli kňazmi "bez štátneho súhlasu". Napríklad rehoľníci, ktorí si po zrušení kláštorov odsedeli roky väzenia v 50. a 60. rokoch. Bolo známe, že sú kňazmi, ale nesmeli ako kňazi pôsobiť. No boli aj takí, ktorí predtým boli riadne v pastorácii, ale pre ich aktivity im štátny súhlas odobrali. Ako kňazi "vo výrobe" pôsobili veľa rokov aj niektorí dnešní biskupi: biskup Rudolf Baláž ako závozník a arcibiskup Alojz Tkáč ako vodič električky. Otec biskup Korec bol špeciálnou kategóriou, jeho životný príbeh je dostatočne známy z jeho kníh. Ak by jedných či druhých pristihli, že vykonávajú kňazskú činnosť bez štátneho súhlasu, dostali by dva roky väzenia podľa paragrafu 178.
Keď som pre názornosť spomenul tieto "kategórie" tajných kňazov, uvediem, že niekoľko mesiacov som bol zaradený do prvej, najdiskrétnejšej kategórie, najmä z ohľadu na všetky doterajšie strety s ŠtB. Revolúcia ma zastihla na začiatku tretej, keď som mal za sebou niekoľko mimožilinských akcií s mladými, na ktorých som bol už ako kňaz. Medzitým som sa v Žiline naďalej venoval vysokoškolákom bez toho, aby o mojom kňazstve vedeli. Svoju svätú omšu som mal sám ráno. Večer som išiel do farského kostola, lebo by bolo divné, že nechodievam na omše. Navyše, kontakty a rozhovory po omši pred kostolom boli najúčinnejším miestom komunikácie. Tam bolo možné osloviť ďalších študentov. Rozvíjali sme stretká a rôzne aktivity, ktoré by mladým ľuďom pomáhali rásť na zrelé osobnosti. Pekne sa to vyvíjalo, lebo mali záujem, sami pozývali ďalších. Niekedy prišli do môjho prenajatého bytu toľkí, že sme sa tam nezmestili. Museli sme sa deliť na menšie spoločenstvá. Aj z ohľadu na ich bezpečnosť. Obdivoval som ich, lebo veľa riskovali. Dnes, desať rokov po nežnej revolúcii môžeme o takom záujme len snívať. Osloviť mladých je oveľa väčší problém.

Sledovačky v Žiline
Keď som ešte býval v Bratislave u Silva Krčméryho, naučil som sa, ako vytušiť sledovačku a ako sa jej striasť. V tom bol Silvo skutočne odborníkom. Niet sa čo čudovať. Skoro vždy, keď niekde cestoval, sledovalo ho neznáme auto. Zvykol si na rôzne akcie chodiť skôr, aby si mohol pojazdiť po meste a tak zistiť, či ho sledujú.
Tieto skúsenosti sa mi zišli aj v Žiline. Sledovačky boli aktuálne najmä v piatok, lebo vedeli, že asi sa pôjde na víkendové stretnutie. Nebolo to inak ani v apríli 1989, keď sme mali duchovnú obnovu na Orave. Do práce som prišiel autom, aby som hneď o druhej mohol vyraziť. Vyšiel som z podniku, bol som naučený všetko okolo seba si dobre všímať. V jednom zaparkovanom aute sedeli dvaja chlapíci. Naštartoval som a vybočil z radu zaparkovaných áut. V spätnom zrkadle som videl, že oni urobili to isté. Pridal som plyn. Oni tiež. Na križovatke práve naskočila červená, ešte som preletel cez ňu. Oni tiež. Urobil som dva nezmyselné okruhy po meste. Aj oni. Bolo jasné, že idú po mne. V Bratislave si aspoň striedali autá, tu idú stále tí istí. Pokúšal som sa ich striasť. V jednom mieste som vybehol na chodník a prebehol som skratkou pomedzi domy do ďalšej ulice. Gumy trochu pískali. Ľudia sa obzerali, čo sa deje. Nejakí blázni sa naháňajú po chodníkoch. Týmto manévrom sa mi podarilo uniknúť im a vbehnúť do vnútorného dvora medzi baraky. Odstavil som auto a išiel som do potravín oproti. Chodil som pomedzi regály a cez výklad som sledoval, čo sa bude diať. O chvíľu tam prišla sledovačka. Ich auto zastalo vedľa dvora, kde som mal zaparkované moje. Čakal som, kedy odídu. Dáko sa im nechcelo. Zrazu som za sebou v obchode počul, ako sa dvaja nenakupujúci chlapi pozerajú von oknom a hovoria si: "Ešte stále je tam." Pochopil som, že z víkendovky už nič nebude. Nemohol som priviesť ŠtB na akciu a ohroziť ostatných. Vyšiel som von, nasadol do auta a išiel som domov. Z okna bytu som pozoroval, ako stoja pri paneláku, zarosené okná. Striedali sa tam bez prerušenia až do nedele, vrátane oboch nocí. Keď bolo v nedeľu na obed jasné, že nikam nepôjdem, odišli.
V elektrárňach bol mojím kolegom Ing. Peter Branický, tiež zapojený do rôznych aktivít tajnej cirkvi. Väčšinou sme išli z práce na naše sídlisko Vlčince pešo. Jedného dňa, tiež bol piatok, som sa v práci zdržal, vonku som chcel Petra dobehnúť. No kým som sa za ním ponáhľal, dostal sa medzi nás neznámy človek. Po pár krokoch spomalil, aby išiel takou rýchlosťou ako Peter. Najprv som si povedal, že zasa vidím "mátohy" aj tam, kde nie sú. Peter prešiel niekoľko ulíc, neotáčal sa, bolo jasné, že sa modlí ruženec, ako vždy. Chlap išiel v odstupe za ním a ja v odstupe za chlapom. Zrazu ma obišlo neznáme auto, sledovateľ nastúpil, z auta vystúpil ďalší a pokračoval za Petrom. Vedel som, ktorá bije. Striedali sa, aby jeden človek nebol nápadný. Ale robili to veľmi nešikovne. Sledovačka si nevšimla, že ich sleduje neznámy človek. Auto sa objavilo ešte raz a scéna sa opakovala. Komické bolo, keď si ten chlap zdvihol nákupnú tašku vyššie a rozprával sa s ňou. Tie ceremónie boli aj tak zbytočné, lebo Peter sa ani raz neotočil. Jednoducho dodržiavali predpis, že sa musia striedať, aj keď práve to zvyšovalo ich nápadnosť. Mal som pokušenie vystreliť si z nich a ísť poradiť tomu chlapovi, že až keď sa Peter prvýkrát otočí a zbadá ho, až potom nech povie svojej taške, aby ho prišli vystriedať. Nadbehol som si ho poza paneláky, aby som sa s Petrom mohol "náhodne" stretnúť, pozdravili sme sa ako starí známi a zvestoval som mu: "Peter, máš za sebou sledovačku. Pozorujem ich už z mesta." Chvíľu som pozoroval, čo urobí sledovateľ. Dlho si zaväzoval šnúrky, potom musel prejsť okolo nás za panelák smerom k autu, ktoré si tiež medzitým nadbehlo. Peter pre istotu zrušil svoju cestu. V pondelok mi povedal: "Celý víkend stáli pred vchodom."

Mládežnícky samizdat ZRNO
V roku 1988 sme s Evkou Klčovanskou a s Mariánom Balázsom, pod gesciou Ferka Mikloška, zostavili redakciu nového samizdatového mládežníckeho časopisu ZRNO. Našou ambíciou bolo, aby sa časopis obsahovo vypracoval tak, aby mladým ľuďom pomáhal rásť k osobnostnej zrelosti. Technicky sme ho s Ondrejom Gábrišom pripravovali v Žiline, tlačil ho v Bratislave Jožko Roman, v doslova podzemnej tlačiarni, do ktorej sa išlo krátkym podzemným tunelom. Štátnej bezpečnosti sa nepodarilo túto tlačiareň odhaliť.
Na niečo však ŠtB prišla. Mesiac po vyjdení prvého čísla, ktoré sme pripravovali v najväčšej tajnosti, prišiel za mnou v Bratislave Viktor Jakubov: "Pred hotelom Kyjev som sa stretol s vyšetrovateľom Pinelom. Prehodili sme pár zdvorilostných viet, dohováral mi, že podľa ich informácií som sa nepolepšil a stále udržiavam kontakty s Krčmérym, Juklom, Mikloškom... Ako sme sa rozchádzali, s úsmevom mi ešte povedal: Odkážte Stromčekovi, že to ZRNO sa nám páči. Nech nám vždy pošle jedno číslo..." To bolo priveľa. Vyšlo len prvé číslo, tlač a distribúcia bola tajná - a takýto odkaz! Neskôr sme zistili, že informácie mali z odpočúvania bytov, v ktorých sme riešili koncepciu časopisu. Prečo však nezasiahli, keď o nás vedeli?
Desiateho júna 1989 mi v noci o pol tretej zazvonil telefón. Zo železničnej stanice volal Dano Suroviak, ktorý doviezol od Antona Hlinku z Mníchova do Žiliny na tú dobu supermoderný počítač a laserovú tlačiareň. V staničnom vestibule to vyzeralo, ako keby prišla výprava Rusov. Plno škatúľ a Dano sediaci medzi nimi. Nechápal som, ako sa mu s tým podarilo prejsť cez hranice. V žilinskom Výskumnom ústave výpočtovej techniky také veci ešte ani nevideli. Preto sme mali určitý čas problém, ako zabezpečiť do počítača slovenské znaky. Počítač som, samozrejme, nedržal doma, aby mi ho pri domovej prehliadke nezobrali. Ukryli mi ho vo svojom byte Sočuvkovci, ku ktorým som chodieval na ňom pracovať. Chystali sme veľkú "bombu". Od januára 1990 sme chceli vydávať prvý samizdat sádzaný na počítači, s perfektnou grafickou úpravou, s obrázkami novinového typu. V spojení s ofsetovou tlačou to malo mať špičkovú úroveň.
Prevážať kvôli tlači všetko stále do Bratislavy a späť bolo nepraktické a nebezpečné. Začali sme sa zaoberať myšlienkou zriadiť na severnom Slovensku ďalšie tajné vydavateľské centrum. Dôležitým faktorom bolo to, že na Orave boli ľudia ochotní tlačiť. Pýtali sme si cez pátra Hlinku od Holanďanov druhý ofsetový stroj. Doviezli ho promptne v lete 1989. Pri prvom ofsete v roku 1984 to urobili tak, že jedna posádka ho prepašovala rozobratý na súčiastky a keď bezpečne odišli, iná dvojica technikov prišla o týždeň do Bratislavy poskladať ho a zabehnúť. Tentoraz doviezli do Kubína len tristo súčiastok a mali sme si ho poskladať sami. Skúšali sme to u Suroviakovcov v Dolnom Kubíne. Už aj išiel, ale stále sa na ňom niečo kazilo. Do novembra 1989 sme ho už nestihli využiť.

Posledné telefonáty
S telefonovaním do Mníchova som prakticky prestal, volal som len príležitostne. Spomínam si na dve udalosti. Prvou bola návšteva pána kardinála Jozefa Tomka na Slovensku na Veľkú noc 1989. Bola to mimoriadna vec. Režim chcel maximálne utajiť, že pustil pána kardinála na súkromnú návštevu k rodine na východnom Slovensku. Nejako sme sa to dozvedeli, sadli sme do auta a išli sme do Udavského pri Humennom, kde býval u sestry. Rozhovor s pánom kardinálom bol pre nás nezabudnuteľným zážitkom. Pán kardinál medzi rečou spomenul aj to, že o pár dní, na Zelený štvrtok, pôjde s kňazmi koncelebrovať svätú omšu do Dómu sv. Alžbety v Košiciach. Vyvalili sme oči, čo všetko mu režim dovolil. On sa usmial, že nepovažuje za nutné pýtať si na slúženie svätej omše dovolenie. Cestou domov sme sa v aute rozprávali o tom, že to bude fantastické, len škoda, že nikto o tom nevie. Ani košickí kňazi, ktorí sa normálne chystali prísť na Zelený štvrtok, to netušili. Zatelefonoval som Antonovi Hlinkovi a veľmi som ho prosil, aby to riadne spropagoval. Nasledujúce dva dni to bolo každú hodinu v správach Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy. Na Zelený štvrtok 23. 3. 1989 prišli k Dómu desaťtisíce ľudí. Tých pár metrov z biskupského úradu do Dómu trvalo pánu kardinálovi trištvrte hodiny, lebo pomedzi toľkých ľudí bolo problémom prejsť. Tlieskali a nadšene ho vítali, každý mu chcel podať ruku a poďakovať za všetko, čo pre Slovensko robí.
Ďalšou časťou tohto príbehu bolo informovanie Slovenska o obsahu jeho homílie. V nej zdôraznil najmä právo cirkvi slobodne si menovať biskupov. Zatelefonoval som to Antonovi Hlinkovi a on tento moment dostatočne medializoval. Slovensko tým bolo veľmi povzbudené a režim pod tlakom.
Druhou akciou bola vysviacka pána biskupa Františka Tondru na Spišskej Kapitule 9. septembra 1989. Ešte nik netušil, že režim o krátky čas, končí. Spomínal som, ako skúsení hovorili, že to tu môže trvať ešte pekných pár rokov. Počas vysviacky narastala vo mne túžba informovať o nej ľudí, lebo som vedel, že režim to odbaví jednou vetou. A pritom tam bola taká silná atmosféra, bol to pre Slovensko jeden z historických okamihov. Ľudia budú večer určite čakať pri rádiách, aké to bolo, zvlášť, keď je pravidelné sobotné vysielanie.
Po skončení som si teda napísal reportáž, zašiel som do najbližšej dediny a zaklopal som v jednom malom domčeku u celkom neznámej babky. Spýtal som sa, či si môžem zatelefonovať. Zavolal som Antonovi Hlinkovi, ktorý, ako vždy v takýchto chvíľach, neurobil ani krok z izby, ale držal službu pri telefóne, hoci sme neboli dohovorení. U babky na telefóne som videl jej číslo, povedal som pátrovi, aby mi na to číslo zavolal. Telefón zazvonil, nahovoril som mu správu, ktorá večer išla. Babke som zaplatil za telefón a išiel som domov. Na druhý deň v nedeľu, keď som šiel z kostola, sa ľudia rozprávali o vysviacke, čo o nej počuli v sobotu večer. Pri ďalšom vysielaní hovoril Anton Hlinka aj iné podrobnosti z vysviacky, ktoré som ja nevedel. Dostal podrobnú správu už aj zo Spišskej Kapituly.

Súdny proces v priamom prenose
Mesiac predtým, 15. augusta 1989, bola na nitrianskej Kalvárii doposiaľ najväčšia púť. Ťažisko týchto pútí bolo vždy na večernom a celonočnom programe. Duchovný správca nitrianskej Kalvárie František Rábek sa nepodriadil príkazom ŠtB a púť moderoval tak, ako považoval za správne. Program bol necenzurovaný, ťažisko bolo v modlitbách za plnú náboženskú slobodu. Bolo tam veľa eštebákov. Duchovný správca zabezpečil, aby priestranstvo bolo celú noc riadne ozvučené, čo štátnu moc rozhnevalo najviac. F. Rábek bol okamžite preložený na druhý koniec diecézy.
O niekoľko dní ŠtB zatkla Jána Čarnogurského, ktorý sa na púti zúčastnil. V novembri mal v bratislavskom Justičnom paláci súdny proces spolu s ďalšími z "Bratislavskej päťky". V súdnej sieni bolo zo dvadsať známych osobností, napríklad Alexander Dubček. Zobral som si dovolenku a v tie dni som bol v Bratislave. Dostal som sa do súdnej siene vďaka lístku, ktorý mi dal Ferko Mikloško. Na Námestí SNP už začali prvé mítingy nežnej revolúcie, ale vtedy ešte nikto nevedel, ako sa to skončí. Boli obavy, že režim zasiahne silou.
Počas procesu cez prestávky vyšli disidenti, ktorí boli v súdnej sieni, informovať verejnosť zhromaždenú pred Justičným palácom. Za ten čas som zabehol k telefónnej búdke, ktorá bola neďaleko Justičného paláca, a zavolal som do Mníchova, ako prebieha proces, čo povedal sudca, čo obžalovaný. Bol to nový prvok. Išlo o takú rýchlosť v informovaní, že západné rozhlasové stanice prerušovali vysielanie a podávali čerstvé správy z procesu. Referovali, čo sa pred polhodinou odohralo v súdnej sieni. Súdny proces takmer v priamom prenose
Niečo som tam aj dobabral. Sudca čosi povedal obžalovaným, čo sa mne zdalo ako prekročenie právomocí. V tom zmysle som to zatelefonoval a agentúry to tak hlásili. V ďalšom priebehu pojednávania sa sudca rozhorčoval, že to, čo hlásia zo Západu, nie je pravda, veď on nič neporušil. Aj všetci disidenti okolo mňa prisvedčovali, že áno, sudca má pravdu. Zbledol som. O hodinu agentúry svoje správy spresnili...
Spomínam si na bizarnosť vtedajšej situácie. Dopoludnia i popoludní boli tisíce ľudí pri Justičnom paláci na procese a v podvečer sme sa presunuli na revolučný míting na Námestie SNP. Takto sa to zopakovalo po niekoľko dní. Keď sa v jeden večer Janko ukázal na tribúne, ráno sme už k justičáku nešli...

Prvá verejná "mládežka"
Začiatkom roka 1990 som bol uvoľnený od mlčanlivosti o mojom kňazstve. Tretieho februára 1990 prišiel ku mne na návštevu Peter Prieložný, prvý zo študentov, s ktorými som v Žiline pred poldruha rokom začínal rozbiehať malé študentské spoločenstvá. Pred pol šiestou mi Peter vraví: "Už musím ísť, chcem ísť na omšu." - "Aj ja! Počkaj!" - "Treba už ísť, lebo nestihneme," naliehal Peter. "Neboj sa, stihneme," a vytiahol som malý kufrík. Začal som vyberať obrus, liturgické veci a misál. "A to je čo?" pýtal sa prekvapene, aj keď odpoveď už nepotreboval. "Nemohol som sa vám priznať. Teraz prišiel na to čas." Bola to moja prvá verejná "študentská" svätá omša. V ten deň som mal tridsať rokov, o tri dni mal Peter dvadsať.

Doma
Nasledujúci deň som cestoval domov. Chcel som aj rodičom prezradiť to, čo som doteraz musel pred nimi skrývať. Rodičia sedeli v obývačke. Začal som pripravovať pôdu, krúžil som okolo veci. Naši to nevydržali: "No tak povedz, o čo ide..." - "Som kňazom." Zostalo ticho. "Pred rokom a pol som bol vysvätený, ale nesmel som vám to povedať." Obidvom zaslzili oči. - "Veď my sme to aj tak tušili." Bol to pekný večer.
Nechcel som žiadne verejné primície. Nakoniec ma rozumní ľudia presvedčili, že je to nutné pre určité zoficiálnenie. Ľudia by nemuseli správne pochopiť, prečo tento, o ktorom vieme, že robil ako technik v elektrárňach, zrazu slúži omše. Takže v Dolnom Kubíne bola slávnostná svätú omša. Pár dní po nej mi otec povedal, že dve hodiny pred omšou k nám niekto telefonoval, že cez omšu vybuchne v kostole bomba. Otec si zachoval chladnú hlavu. Radšej mi nič nepovedal.
"Bombové" bolo skôr všetko to, ako Boh pôsobil v slovenskej cirkvi, ktorá si aj v podmienkach útlaku a prenasledovania vytvorila primerané formy života a pôsobenia. Môžem iba spolu s ostatnými poďakovať: Pane, vďaka za všetky tie milosti.

[Koniec]