Cirkevné spravodajstvo
Veľmi dôležitou súčasťou života skrytej cirkvi bolo informovanie zahraničia i domácej verejnosti cez západné rozhlasové stanice, najmä cez Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Sporadicky som bol do niektorých vecí zapletený. Spomínam si, ako som balil rôzne dokumenty do balíčka, ktorý potom išiel jednému zo západných diplomatov pôsobiacich v Bratislave. Ten to v diplomatickej pošte poslal von - niečo do Vatikánu, niečo do agentúr. Dával som tam veci, ktoré som dostal od zodpovedných s poznámkou, že toto by bolo dobré poslať von. Pamätám si, že sme to celé brali veľmi opatrne jednak vzhľadom na ŠtB, ale aj vzhľadom na "kanály", ktorými to išlo, lebo bolo prakticky isté, že to prejde cez viaceré ruky a kdekto si to cestou poprezerá. Diplomatické kruhy sú vždy infikované rôznymi agentmi. Dôverné veci išli preto zásadne len cez osobných kuriérov, keď sa takí občas zastavili na Slovensku. Ani v takom prípade tam neboli napísané pravé mená, tie kuriér dopísal až po prekročení hraníc.
Zverejňovanie informácií v západných médiách malo dva základné dôvody: obrana prenasledovaných a informovanie i povzbudzovanie domácej verejnosti. V oboch smeroch to fungovalo s vysokou účinnosťou. Ak niekoho zatkli, okamžite to hlásili západné agentúry, a to bola najlepšia obrana. Toho človeka už nemohli len tak beztrestne biť alebo používať iné protizákonné metódy, lebo hneď sa to vykričalo aj s menami príslušníkov ŠtB. Štát sa veľmi snažil o to, aby neboli žiadne dôkazy o perzekúcii, aby všetko vyzeralo v najlepšom poriadku, že totiž všetci občania si veľmi želajú žiť v socializme a nejestvuje tu nijaký problém.
Pri jednej z návštev u otca biskupa Korca mi povedal: "Janko Čarnogurský a Ferko Mikloško sú pod takým eštebáckym dozorom, že už nemôžu urobiť ani krok. Nájde sa na Slovensku niekto, kto by sa správam systematicky venoval? Cirkev tak veľmi potrebuje túto službu." Hoci sme sa rozprávali aj o iných veciach, po odchode z bytu mi v hlave rezonovalo: "Nájde sa na Slovensku niekto...? Cirkev tak veľmi potrebuje túto službu."
Biskup nikdy nepovedal: "Toto musíš robiť." Najmä nie pri riskantných úlohách, kde sa to mohlo skončiť väzením. Rešpektovala sa sloboda a očakávala sa osobná angažovanosť.
Osobne som patril skôr k tým vystrašenejším typom. Jedna udalosť to demonštrovala veľmi názorne. Bolo to približne v roku 1983. Býval som u Silva Krčméryho a bol som sám doma. Niekto zazvonil. Pri dverách stáli dvaja páni, jeden z nich povedal: "Sme od Bezpečnosti" a ukázali svoje preukazy. V priebehu sekundy som všetko dookola videl fialovo-modré, zbledol som, kolená sa mi viditeľne roztriasli a podlamovali, srdce začalo rýchlo búchať, oprel som sa o zárubňu a zdalo sa mi, že odpadávam. Veľakrát som počúval o tom, ako sa správať pri domovej prehliadke alebo pri zatknutí, ale ukázalo sa, že podvedomie som mal nastavené úplne opačne.
Ten, čo sa predstavil, medzitým pokračoval: "Hlásili nám, že nejaký podvodník sa vydáva za opravára televízorov, chodí z bytu do bytu, ľuďom povie, že musí ísť kúpiť elektrónku, zoberie peniaze a viac sa nevráti. Nebol aj u vás?" - "Nemáme televízor," zamrmlal som, pery ma neposlúchali. Páni poďakovali, slušne sa pozdravili a hľadali zvonček k ďalšiemu bytu. Ja som sa dovliekol k posteli, ľahol som si a dlho som rozmýšľal len o jednej veci: "Ak si mal z tohoto strach, čo bude, keď ťa skutočne zatkne ŠtB?" Pochopil som, že tieto veci sú nad moje sily. Tu som úplne v Božích rukách.
V tomto čase som sa postupne viac a viac venoval zhromažďovaniu informácií a dokumentov o prenasledovaných a rôznych iných materiálov zo života cirkvi na Slovensku. Uvádzal ma do toho Ferko Mikloško, najväčšie zdroje som mal cez Silva Krčméryho a Vlada Jukla a ich kontakty. Celkovú líniu určoval otec biskup Korec. Viac než opatrnosť a konšpiračnú obratnosť si bolo treba pestovať schopnosť odhadnúť situáciu a intuitívne rozpoznať, nakoľko je plánovaný krok rozumný a pre cirkev užitočný.
V jeden jarný deň som sa išiel poprechádzať do okolia Bratislavy a v hlbokom zamyslení som sa nevedomky dostal až do hraničného pásma pri hranici s Rakúskom. Zadumaný som si nevšimol tabule s prísnym zákazom vstupu. Obkľúčila ma skupinka pohraničníkov, naložili ma do terénneho auta a odviezli na výsluch. Majorovi som vysvetľoval, že ak by som chcel emigrovať, nepôjdem predsa takto pešo za bieleho dňa s holými rukami rovno k plotu z ostnatých drôtov. Napomínal ma, aby som si uvedomil, že som štvrták na vysokej škole a ak chcem doštudovať, aby som viac nerobil takéto hlúposti. Ešte šťastie, že som so sebou nič nemal. Pri prehliadke mi našiel len vreckový Nový zákon. Neviem, či ho to ovplyvnilo pozitívne, ale pustil ma, zrejme bez hlásenia na ŠtB.
Veľkým povzbudením pre mňa bolo, keď som videl, čo robí dobrá informovanosť napríklad o súdnych procesoch s aktívnymi kresťanmi. Zverejnilo sa kedy bude proces, a pred Justičný palác prišlo plno ľudí povzbudiť súdených a vyjadriť im solidaritu. Všetci riskovali, lebo ŠtB filmovala kto tam prišiel, a viacerých potom čakali výsluchy. Ale prelamoval sa strach a silnela solidarita.
Informácie, ktoré sa dostali do sveta, mávali vplyv aj na samotný súdny proces. V čase, keď boli súdení Ferko Novajovský s Helenkou Gondovou za to, že im pri domových prehliadkach našli rôznu náboženskú literatúru, a odsúdili ich za to každého na rok väzenia, prebiehali rokovania medzi ČSSR a svetovými finančnými inštitúciami o finančnej pôžičke pre Československo. Svetové agentúry prevzali naše správy o procese s týmito dvoma a hlásili o porušovaní ľudských práv v ČSSR. Nejakí kongresmani v USA sa toho chytili a rokovania o pôžičke stroskotali. Prezident Gustáv Husák zdupal príslušných funkcionárov, že kvôli dvom "bezvýznamným" katolíckym aktivistom utrpel štát veľkú ekonomickú škodu. Hovorilo sa, že za neudelenie pôžičky malo niekoľko eštebákov problémy. Postupne sa vyšetrovatelia stávali opatrnejšími. Na jednej strane ich tlačili, aby prenasledovali "protispoločenské živly", no na druhej strane, ak sa o tom hovorilo vo svete, dostali kárne opatrenia, lebo narušili imidž štátu, ktorý "plne zaručuje náboženskú slobodu".
Kvalitatívny zlom v spravodajstve nastal v roku 1987, keď začali fungovať medzinárodné telefónne ústredne. Správy do zahraničia bolo možné podávať telefonicky. Samozrejme, že to eštebáci nahrávali. Toho sme si boli vedomí, preto sa dôverné veci netelefonovali. Len to, čo malo ísť do vysielania. Neboli to ani žiadne špionážne informácie, iba sme opisovali to, čo sa na Slovensku deje, ako to dnes robí bežný novinár. To eštebáci dobre vedeli. Ale trestné právo malo veľa tzv. gumových paragrafov, ktoré sa dali natiahnuť na čokoľvek, ak ŠtB chcela niekoho postaviť pred súd. Na posielanie správ o prenasledovaní cirkvi im pasovali paragrafy o špionáži, ale aj iné, napríklad o poškodzovaní záujmov republiky v zahraničí.
S hrôzou som sa dozvedel, že Janko Čarnogurský telefonuje správy z bytu. Pokojne mi to vysvetlil: "Je to najistejšie. Pri tom ťa nemôže nikto zatknúť." Pragmatická úvaha právnika. Hoci mu ŠtB odpočúvala telefón, ako právnik vedel, že to robia nelegálne, a teda, že s tým nemôžu ísť pred súd. On si to mohol dovoliť aj preto, že bol pre ŠtB známy objekt, nemusel sa pred nimi utajovať. O mne ešte nevedeli, preto som sa nesmel prezradiť. Moja "cena" bola v tom, že keď známych ľudí počas akcií izolovali, ja som sa mohol voľne pohybovať a vykonať, čo bolo treba.
Mimochodom, častou fintou eštebákov bolo to, že keď sa o niekom nezákonným spôsobom (napr. odpočúvaním) dozvedeli istú informáciu, ohúrili ňou človeka, a ten sa priznal, najmä keď ho presvedčili, že priznanie je poľahčujúca okolnosť. Práve týmto priznaním ho dostali pred súd a bol to hlavný dôkaz proti nemu. Ak by sa nepriznal, oni nemohli vyjsť s informáciou, ktorú získali za cenu porušenia zákona. Samozrejme, že to platilo už len v opisovaných rokoch. V 50. a 60. rokoch sa pri monstr-procesoch nerobili takéto škrupule.
Aby som vydržal čím dlhšie byť užitočný pre cirkev, musel som sa snažiť, aby na mňa prišli čím neskôr. Bolo jasné, že je to len otázka času, zároveň to bola hra o to, kto bude šikovnejší. V tom čase začali aj na verejnosti zavádzať prvé medzinárodné telefónne automaty, a stále ich pribúdalo. Zmapoval som si, kde všade v Bratislave už sú a ako sú situované. Náhodným výberom som striedal miesta, aby sa na mňa nemohli zavesiť. Predpokladal som, že na zaregistrovanie hovoru budú potrebovať dve-tri minúty, a kým prídu, bude to tiež trvať nejakých pár minút. To mi stačilo na odvysielanie správy aj na bezpečný odchod. Riziko bolo v tom, že každú správu som mal napísanú, aby som pri telefonovaní nič nepoplietol. Spravidla sa v rádiu vysielali doslovné pasáže. Musel som zvažovať každé použité slovo, formuláciu, lebo stačilo to povedať trochu inak, a už by to nemuselo korešpondovať so skutočnosťou. No a keďže správa bola napísaná, ak by ma s ňou chytili, mali by presvedčivý dôkaz.
Na začiatku som používal najmä osamelé telefónne búdky, aby som zďaleka videl prichádzajúce autá. Neskoršie som volal z frekventovaných miest, kde bolo veľa ľudí a skôr som sa v dave stratil. Zväčša to bolo raz-dvakrát do týždňa, lebo Anton Hlinka mal pravidelné sobotňajšie vysielanie, ktoré počúvalo celé Slovensko. Ak správ bolo viac, boli zaraďované aj v iné dni. Boli obdobia, keď som telefonoval každý deň a aj sa to každý deň vysielalo. Inokedy boli zase stresy z toho, že sa blížila sobota, a nebolo čo poslať...
Automaty sa tiež odpočúvali. Potvrdil mi to bývalý spolužiak, s ktorým som sa raz náhodne stretol a medzi rečou mi povedal, že jeho mama robí na medzinárodnej telefónnej ústredni. Podarilo sa mi z neho vytiahnuť dosť podrobností, ktoré vedel od mamy. Jeho to zaujímalo z odborného hľadiska. Vysvetľoval mi systém zaznamenávania hovorov a identifikácie účastníckej stanice, ktoré svetielka im čo a ako hlásia. Z toho som mal približnú predstavu, čo sa asi deje a v akých časových intervaloch, keď telefonujem do Mníchova. Pochopil som, že nahrávajú všetko, ale s efektívnym zákrokom by mali problém.
Anton Hlinka ma už poznal podľa hlasu. Ozval som sa: "Tu je Bratislava," alebo "Tu je Slovensko." - "Áno, počúvam vás," a zapol magnetofón, na ktorý si všetko nahrával. Čoskoro si namontoval záznamník, aby to nebolo závislé od jeho prítomnosti, lebo ak by som kvôli jednej správe musel volať dva-tri razy, riziko zatknutia by sa prudko zvyšovalo. V niektorom telefonáte mi povedal: "Som totálne vo vašich rukách. Stačí, aby jedna správa bola falošná, a mňa tu zrušia. Vysielanie sa skončí."
Nemohla ŠtB poslať falošnú správu? Neviem, či o tom uvažovali, ale keďže vždy to boli relatívne dlhšie hlasové vzorky, bolo nepravdepodobné, že by ŠtB naimitovala môj hlas a príjemcu zmiatla. Zvlášť keď išla mimoriadna správa, snažil som sa to urobiť tak, aby na druhej strane nemali pochybnosti o jej pravosti.
Čo sa týka obsahu, informácie sme preberali iba od spoľahlivých ľudí a snažili sme sa ich overiť. Niekedy to trvalo dlhšie. Často sa však stávalo, že správy sme dostávali náhodne, ale vyznelo to ako výsledok perfektnej informačnej siete. Spomeniem aspoň niektoré. Fero Mikloško bol pár dní v nemocnici na Kramároch, tak som ho išiel pozrieť. Nezávisle odo mňa tam prišiel aj Miško Vaško, ktorý sa práve cestou do Bratislavy dozvedel o smrti prorežimného rožňavského ordinára Zoltána Beláka, ktorý zahynul pri autohavárii. Keďže išlo o funkcionára Pacem in terris, režim to chcel z neznámych dôvodov udržať v tajnosti. Niekoľko hodín po smrti už Hlas Ameriky informoval, čo sa stalo. Niežeby v tomto prípade išlo o čosi mimoriadne, ale ilustruje to, ako náhodné momenty vplývali na rýchlosť odovzdávania informácií.
Podobná súhra náhod sa udiala, aj keď niekde na Spiši zatvorili pátra Javorského. Zatknutie prebehlo celkom potichu, eštebáci zrejme chceli, aby jednoducho zmizol a aby nik nevedel, kde je. Takto v minulosti úplne likvidovali kňazov. Toto zatknutie náhodou videla jediná osoba - suseda, ktorá sa to bála komukoľvek povedať, aby neprišli aj po ňu. Vyskytla sa v Poprade na stanici, keď Ferko Novajovský nastupoval na rýchlik do Bratislavy. Jeho poznala a dôverovala mu, tak mu povedala, čo videla. V Bratislave sme sa s Ferkom stretli u Silva. Niekoľko hodín po tom, čo pátra potichu zatkli, to už vysielal západný rozhlas. Páter Javorský neskôr potvrdil, ako sa na druhý deň zmenilo správanie vyšetrovateľov k nemu. Po čase ho prepustili. Eštebákov sme rýchlosťou informácií niekedy dostávali do úžasu, ale nemohli sme za to.

V redakcii NaS-u
V roku 1987 ma Ferko Mikloško uviedol do redakcie prvého celoslovenského periodického samizdatu Náboženstvo a súčasnosť (NaS). Všetko sa to zomlelo pri jednej z prechádzok po zákutiach starej Bratislavy, kde Ferko rád chodieval. Našiel si čas pohovoriť si s nami z bývalého stretka aj jednotlivo. Stretával som sa s ním takto vonku dosť pravidelne, rozprávali sme sa o hodnote správnych životných postojov v rôznych situáciách. Bola to istá forma duchovného vedenia k osobnej zrelosti. V uličkách starého mesta bola okrem iného istota, že tieto rozhovory sú mimo dosahu mikrofónov ŠtB.
Pri jednej takejto prechádzke mi teda Ferko navrhol, či nechcem pomôcť priamo v redakcii NaS-u. Prešli sme pár krokov a pokračoval: "Dopĺňa sa redakcia. Chceli by sme to nejako omladiť." Dovtedy som pomáhal pri technickej príprave a distribúcii časopisu. Bolo veľmi lákavé zapojiť sa aj do obsahovej prípravy samizdatu.

Podpisovka
Začiatkom januára 1988 ktosi doniesol do Bratislavy zásielku z Moravy. Medzi rôznymi papiermi bola aj 31-bodová petícia za náboženskú slobodu. Takých petícií a podpisoviek bolo viac, väčšinou to podpísalo pár desiatok ľudí. K tejto bol priložený aj list pražského kardinála Františka Tomáška, datovaný 4. 1. 1988, ktorým petícii vyjadruje plnú podporu. Tento moment bolo treba využiť, na tom sme sa všetci zhodli a premýšľali sme, ako na to.
Cez víkend som cestoval domov na Oravu, do Dolného Kubína, a na skúšku som so sebou zobral petíciu aj kardinálov list. V Bratislave som si všetko rozmnožil a pripravil. Silvovi som povedal, že urobím prieskum, ako ľudia zareagujú. V Dolnom Kubíne som vyhľadal priateľa Janka Suroviaka, zobral som ho do auta a za sobotu 9. januára sme obehli aktívnych ľudí po jednotlivých farnostiach, ktorých sme poznali, teda prakticky všetky dediny a mestá na Orave. V tej dobe už podzemná sieť bola dostatočne rozvetvená. Aktivistom sme dali petíciu, list kardinála Tomáška, podpisové hárky a zdôraznili sme, že otec biskup Korec stojí za touto akciou.
Podpisovky sa obyčajne robili pomaly a opatrne, lebo pri nich bolo veľké riziko prezradenia, keďže sa oslovovalo množstvo ľudí a z nich niekedy väčšina odmietla podpísať. Našich aktivistov sme však poprosili, aby tentoraz podpisy zozbierali za 24 hodín, do nedele popoludní. Obetavo chodili z domu do domu, kde predpokladali pozitívnu reakciu, iní to dali podpisovať v nedeľu pri kostoloch. Na mnohých hárkoch bol ako prvý podpísaný miestny pán farár, potom už nebol žiaden problém. Hovorilo sa o tom v rodinách, podpisovka sa stala známou vecou. Keďže sa to robilo takto verejne, chceli sme to urobiť rýchlo, aby ŠtB nestihla zareagovať. Boli sme úplne v rukách týchto ľudí. Stačilo, aby jeden stratil nervy, a eštebáci by nás zbalili. Stihneme to? V nedeľu večer som mal ísť späť do Bratislavy a nebolo by múdre nechať to u ľudí ešte týždeň.
Keď sme sa v nedeľu neskoro večer s Jankom vrátili do Dolného Kubína, zostali sme ohúrení. Nazbieralo sa neuveriteľných 4925 podpisov. Bolo 10. januára, teda necelý týždeň po tom, čo kardinál Tomášek v Prahe napísal list na podporu petície. Ľudia reagovali spontánne a s ochotou, čo sme doteraz v takomto rozsahu nezažili.
Keď som v Bratislave povedal, ako to dopadlo, cítili sme, že sa začína niečo diať. Ľudia sú nastavení pozitívne. Treba tomu dať impulz. Rozprával som sa o tom v pondelok popoludní so Silvom Krčmérym. Vtedy sa u neho zastavil i Ferko Mikloško. Najprv sme uvažovali o tom, že to zverejníme až v pravidelnom sobotnom vysielaní. Napokon sme usúdili, že netreba strácať čas.
Bolo treba použiť vhodnú formuláciu. Nasledujúci deň ľudia počúvali na Hlase Ameriky: "Na Slovensku prebieha veľká podpisová akcia za náboženskú slobodu. Napríklad na Orave sa cez tento víkend nazbieralo skoro 5000 podpisov." Táto správa zapôsobila ako rozbuška. Ľudia počuli, že beží podpisovka, tak sa začali vo svojom okolí obzerať za hárkami, ktoré by mohli zobrať na podpisovanie. Teraz stačilo v najbližších dňoch známymi kanálmi po celom Slovensku rozhodiť hárky aj so sprievodným listom kardinála Tomáška. Spustila sa akcia, aká tu za komunizmu ešte nebola.
Silvo mi povedal, aby som to celé evidoval. Robil som si tajné zápisky, vďaka ktorým je možné aj dnes zrekonštruovať priebeh podpisovky. Podpisy pribúdali zo dňa na deň. Zo severného Slovenska prišlo už v piatok 15. januára ďalších 10 983 podpisov. Bratislava dodala prvých 485. Spolu to bolo 16 393 podpisov. Na mnohých miestach Slovenska sa už počas týždňa naplno podpisovalo.
V spomínaný piatok sme sa s Ferkom Novajovským rozhodli okamžite ísť do Prahy a odniesť kardinálovi Tomáškovi tieto prvé podpisy. Ale bol tu problém. Bál som sa, že ak sa ŠtB už zmobilizovala, môžu nás prepadnúť, podpisy nám zobrať a vyhlásiť, že je to celé vymyslené. Preto som najprv zašiel do Petržalky, do bytu Rudka Fibyho, kde sme mali schovanú prvú kopírku, ktorú nám niekto prepašoval zo Západu. Prekopíroval som podpísané hárky, kópie odložil u niekoho ďalšieho a originály sme viezli na škodovke do Prahy. Okolo siedmej večer som stál pri arcibiskupskom paláci, Ferko zostal strážiť podpisové hárky v aute, ktoré sme mali zaparkované o pár ulíc ďalej. Zazvonil som. "Pán kardinál vás nemôže prijať. Je to absolútne vylúčené, lebo má horúčku. Pred chvílou si ľahol, už neprijíma návštevy," zdvorilo ma odmietla sestrička pri bráne. Nevedel som, či jej môžem celkom dôverovať, ale nemal som inú možnosť, než vytiahnuť najsilnejšiu kartu: "Prosím vás, povedzte mu, že sme prišli zo Slovenska od pána biskupa Korca a že sme mu doniesli šestnásťtisíc podpisov. " - "Počkajte chvíľu."- Bol som veľmi napätý.
Konečne sa brána otvorila: "Pán kardinál sa oblieka a veľmi rád vás prijme." Bežal som k autu, zobrali sme obe veľké tašky a išli sme do rezidencie. Sestrička nás zaviedla do jeho pracovne. Hneď ako sme vošli, pán kardinál zapol rádio s výrečným gestom - som tu odpočúvaný, dúfam, že ste na to zvyknutí a že vám to nebude prekážať. Odovzdali sme mu podpisy a rozprávali sme sa o situácii na Slovensku. S dojatím si prezeral podpisové hárky. Osobitne a veľmi srdečne dal pozdraviť otca biskupa Korca. Poprosili sme ho, či by nenapísal pár riadkov pozdravu a povzbudenia veriacim na Slovensku. Sadol si k starému písaciemu stroju a začal ťukať. Spýtal sa nás, čo by v tom liste mohlo byť. Spoločne sme ho koncipovali tak, aby v ňom bola vyjadrená jasná podpora ordinárom a kňazom na Slovensku, s povzbudením k podpisovaniu petície. Jeho prvý list zo 4. januára bol adresovaný všeobecne, týmto listom z 15. januára oslovoval osobitne Slovensko. Uvedomovali sme si veľkosť chvíle. Spýtal som sa ho, či to môžeme zverejniť aj v západnom rozhlase. "Samozrejme," odpovedal s typickým úsmevom. Sestrička doniesla čaj. Namiesto toho, aby sme mu len vo dverách odovzdali podpisy, čo sme si predstavovali ako možný vrcholný úspech, bol z toho viac než dvojhodinový rozhovor. Keď sme odchádzali, bolo asi desať hodín večer. Pri odchode som sa ho odvážil spýtať na jednu udalosť: "Otec kardinál, počul som, že keď ste sa v roku 1969 stretli v Taliansku s pátrom Piom, predpovedal vám, že sa dožijete náboženskej slobody v Československu. Je to pravda?" Kardinál sa usmial: "Áno, bolo to tak." Cestou v aute sme sa s Ferkom rozprávali: "Kardinál Tomášek má už 89 rokov a ešte sa dožije náboženskej slobody... Ty to chápeš?!" Vtedy sme si nijako nevedeli predstaviť pád komunizmu. Aj najväčší optimisti predpovedali režimu nejaký ten rok. Pád režimu, aspoň tak skoro, všetkých zaskočil.
Hneď večer sme teda sadli do auta a vracali sme sa na Slovensko. Ja som zostal na Orave, kde sme nad ránom dorazili. Ferko Novajovský sa veľmi dobre poznal s ordinárom Spišskej diecézy, pánom vikárom Štefanom Garajom. Osobne mu išiel zaniesť kópiu listu pána kardinála Tomáška. Originál sme si nechali pre pána biskupa Korca.
V sobotu okolo poludnia som telefonoval z Dolného Kubína do Mníchova: "Zástupcovia slovenských veriacich zaniesli kardinálovi Tomáškovi prvých 16 393 podpisov. Podpisuje celé Slovensko. Kardinál Tomášek posiela veriacim na Slovensku osobitný list s povzbudením k podpisovaniu petície. List má toto znenie..." Táto správa zapôsobila ako ďalšie priliatie oleja do ohňa. Naši v Bratislave ani nevedeli, či sa nám to v Prahe podarilo. Dozvedeli sa to až večer z Hlasu Ameriky. Antonovi Hlinkovi som reprodukoval aj rozhovor o pátrovi Piovi, ktorý kardinálovi Tomáškovi predpovedal, že sa dožije náboženskej slobody u nás. Aj to išlo do vysielania. Keď potom kardinál Tomášek zomrel už v slobodnej krajine, spomenul som si na tento rozhovor a žasol som nad zvláštnymi Božími cestami.
Podpisovka sa v nasledujúcich dňoch rozhorela ako požiar v suchom lese. Starostlivo som si to zapisoval: V utorok 19. 1. prišlo z Trnavy 13 240 podpisov. V Bratislave sa k tomuto dňu nazbieralo ďalších 3588 podpisov a okrem toho asi sto podpisov zhabala ŠtB niekomu pri zbieraní. V stredu prišlo z východného Slovenska vo dvoch balíkoch spolu vyše 30 000 podpisov. Na ďalší pondelok zo stredného Slovenska 8626, Bratislava ďalších 5000 (ŠtB znova zhabala okolo 500), Žilina 850, potom zas Trenčín 4191, Nové Zámky vyše 2000, Záhorie 1557...
Denne som volal do Mníchova a Anton Hlinka v Hlase Ameriky zverejňoval tieto čísla. Ani jeden región Slovenska nechcel zostať bokom, ľudia počúvali, či už boli zahlásení aj oni. K 31. januáru sme evidovali spolu 99 963 podpisov. V podmienkach totalitného sledovania a v atmosfére strachu, ktorú režim vytváral, to bolo niečo neslýchané. Režim sa začal báť, že ľudia sa ho až tak neboja...
Priatelia v Čechách a na Morave boli zaskočení vývojom udalostí na Slovensku, ako ich sledovali vo vysielaní Hlasu Ameriky. Po pár týždňoch sa začalo zbierať aj u nich. Čísla nám hlásili do Bratislavy. Pamätám si, že keď celkový počet dosiahol štvrť milióna, Anton Hlinka urobil poriadnu mediálnu kampaň. Venovali sa tomu najvýznamnejšie svetové agentúry, tlač i televízia.
Celkovo sa na Slovensku vyzbieralo 300 000 podpisov a z Čiech a Moravy nám nahlásili 200 000. Keď sa celkový počet podpisov v Československu blížil k 500 000, telefonoval som do Mníchova: "Chýba ešte približne päťtisíc podpisov, ale myslím si, že ak to pôjde takto ďalej, v sobotu môžete spokojne zahlásiť, že máme pol milióna podpisov." Tak sa aj stalo. Pri jednom výsluchu mi neskôr vyšetrovateľ povedal: "Tak čo, ešte chýba približne päťtisíc? Mohli by sme už zahlásiť pol milióna?" Tváril som sa nechápavo. On sa len usmieval. Malo to asi znieť ako uznanie z nepriateľského zákopu, že čísla sme uvádzali pravdivo. Zároveň mi touto poznámkou vyšetrovateľ potvrdil, že všetky telefonáty, aj z pouličných automatov, skutočne nahrávajú, že si to nenamýšľame.
Je pozoruhodné, že režimová propaganda, ktorá vždy takéto pohyby medzi ľuďmi bagatelizovala a tvrdila, že v štáte sa vlastne nič nedeje, že ide len o výmysly protisocialistických ideovo diverzných centier, tentoraz vôbec nereagovala. Režim zostal ohúrený v akejsi bázni pred toľkou masou ľudí. A to už bol začiatok marca 1988.

25. marec 1988
Pri sviečkovej manifestácii bol západný rozhlas znova dôležitým informačným médiom. Udalosti naberali taký spád, že pre krátkosť času sme už ľuďom nestačili poskytovať informácie klasickou cestou - od osoby k osobe. Bolo fantastické, že akúkoľvek dôležitú vec sa celé Slovensko dozvedelo v priebehu pár hodín, a to bez skreslenia, ktoré pri ústnom podaní vždy vzniká.
Aj tu sa vyskytli zaujímavé momenty, keď sme sa niektoré informácie dozvedali úplnou náhodou. V meste som sa napríklad stretol s bývalým spolužiakom, ktorého otec pracoval na mestskom výbore komunistickej strany. Medzi rečou mi spomenul, že otec prišiel neskoro domov, lebo mestský výbor mal tajné zasadnutie, na ktorom riešili opatrenia proti pripravovanému zhromaždeniu veriacich. Z najbližšieho automatu som to zatelefonoval do Mníchova a večer to hlásil Hlas Ameriky. Neskôr sme sa dozvedeli, že komunisti mali z toho paniku - doobeda o niečom dôverne rokuje mestský výbor a večer to hlási západný rozhlas. Nevedeli, kto z nich vynáša.
Na samotné sviečkové zhromaždenie som prišiel v dlhom jarnom kabáte, pod ktorým som mal trojmetrový transparent s citátom Jána Pavla II., namotaný na dvoch paliciach. Týždeň som ho u Silva maľoval, niektorí sa chodili na to pozerať. Našiel som si jedného pomocníka, ktorý bol ochotný transparent so mnou rozvinúť.
Čakal som na vhodný okamih. Priebeh ma však ohúril. Keď som videl celý ten zásah štátnej moci, uvedomil som si, že v priebehu pár sekúnd by sa na mňa vrhli a transparent by sme nestihli ani rozvinúť. Po druhé, keď som s hrôzou pozeral na ten zákrok, vedel som, že dôležitejšie než transparent bude informovať Slovensko a svet o tom, čo sa stalo.
Manifestácia bola ohlásená na čas od 18.00 do 18.30. Snažil som sa mať oči všade, aby som mal čo najlepší prehľad. Okolo 18.25 som si všimol, že polícia vytvára kordón okolo jadra manifestácie a uzatvára tento priestor. Uvedomil som si, že je to posledný možný okamih. Pobral som sa oproti kordónu policajtov. Pod kabátom som mal transparent na dvoch žŕdkach, pripevnený opaskom. Ak by odo mňa chceli čo len doklady a musel by som rozopnúť kabát, bol by koniec. Policajti sa však rozostúpili, prešiel som pomedzi nich. Za mnou sa kordón znova uzavrel a zvierali ľudí ďalej. Najaktívnejších nakladali do pristavených "žltých antonov" na výsluchy, ktoré trvali hlboko do noci.
Keď som prechádzal poza Národné divadlo, z policajných autobusov práve vystupovali príslušníci pohotovostného útvaru s obuškami a zoraďovali sa na zásah. Prešiel som okolo nich do podchodu pri Manderláku. Tam som zbadal kontajner, poobzeral som sa a hodil som doň transparent. Prešiel som pár ulíc k autu. Nechal som si ho radšej ďalej, aby som mal voľný odjazd. Vyplatilo sa to, lebo najbližšie ulice okolo námestia boli uzavreté. Zašiel som s autom ďalej do mesta, tam som ho odstavil, vybral som notes a začal som písať podrobnú reportáž.
Dopoludnia som si na tento účel vyhliadol a odskúšal telefónny automat, z ktorého som ešte nevolal. Predpokladal som, že tie, z ktorých som už viackrát telefonoval, môže mať ŠtB pod dozorom. Okolo 19.30 som zavolal do Mníchova. Ako som sa neskôr dozvedel, Anton Hlinka aj so Zuzkou Ferinovou, ktorá vysielala pod pseudonymom Klára Inovecká, sa doma pri zapálenej sviečke od 18.00 modlili ruženec. Neboli sme dohodnutí, že zavolám, ale čakali. Keď páter Hlinka zdvihol telefón, namiesto pozdravu som sa mierne rozrušený spýtal: "Máte to zapnuté?" V jeho odpovedi som cítil akúsi bázeň: "Áno" - a čítal som správu, neobzerajúc sa dookola, či niekto po mňa príde. Bolo mi to jedno.
Hlas Ameriky vysielal každý deň o 21.00. Zvlášť v tento deň bolo celé Slovensko pri prijímačoch. Po odtelefonovaní správy som išiel na stretnutie do istého bytu. Postupne tam prichádzali ľudia z manifestácie, premočení od zásahov vodných diel. Ktosi tam pustil Hlas Ameriky. Anton Hlinka so Zuzkou striedavo čítali poslanú podrobnú reportáž, ešte bolo počuť hrkotanie mikrofónu, ktorý si improvizovane podávali. Ľudia v byte to počúvali, súhlasne prikyvovali hlavami a po skončení nevychádzali z údivu: "Ešte sme tu celí mokrí, čo sme odtiaľ prišli, a už sa to vysiela! Dve hodiny po akcii!" Spolu s nimi som sa čudoval, ako je to možné...
Celý večer, aj na druhý deň, som zbieral informácie od tých, ktorých pri manifestácii zadržali. Vyhľadával som ľudí, ktorí sa vracali z nočných výsluchov. Na ďalší večer potom západné agentúry hlásili ďalšie podrobnosti z výsluchov. Na ďalší večer potom západné agentúry hlásili ďalšie podrobnosti z výsluchov účastníkov sviečkového zhromaždenia veriacich. Vedel som, že ľudia na Slovensku čakali na tieto správy a pozorne ich počúvali.

"Štátna bezpečnosť. Pôjdete s nami!"
V stredu 20. apríla 1988 malo byť v Dome Revolučného odborového hnutia v Bratislave jubilejné slávnostné zasadnutie prorežimného Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris. Ferko Mikloško mi ukázal pozvánku, ktorú mu niekto z recesie priniesol. Vypýtal som si ju. Neviem, či to bol rozumný nápad, ale rozhodol som sa, že sa tam pôjdem pozrieť. Nikomu som nič nepovedal, čo bola, samozrejme, chyba.
Zasadnutie sa konalo o 10. hodine. V aute som mal sako a kravatu. Povedal som si: "Pôjdem sa tam pozrieť a ak tam budú aj účastníci v civile, pôjdem dnu." Z parkoviska som videl, že prichádzajú aj takí. Nahodil som si teda kravatu a sako. Pri vstupe ma kontrolovali štyria páni. Ukázal som im pozvánku, pustili ma, hoci ich pohľady sa mi zdali akési nedôverčivé. Dvaja z nich boli neskôr pri mojom zatknutí a vyšetrovali ma. Mali sme ďalší jasný dôkaz, že akcie Pacem in terris režíruje ŠtB.
Vošiel som do sály a usadil som sa blízko pri kraji, aby som mohol prípadne odísť. Okrem iných na zasadaní vystúpil slovenský minister kultúry Miroslav Válek. Prítomným vysvetľoval, že 25. marca sa vlastne nič nestalo. Odložil pripravený prejav a hovoril voľne. Podľa neho sa voči zhromaždeniu nepoužili žiadne vodné delá, ani nič podobné, ako si vymýšľa západný rozhlas, najmä Hlas Ameriky, veď on sám a ďalší súdruhovia to celé videli na vlastné oči. Tým potvrdil naše indície, že politicko-policajný riadiaci štáb bol skutočne v hoteli Carlton, a aj to, že on osobne bol členom tohto operačného štábu, ktorý riadil brutálny zásah proti pokojnému zhromaždeniu veriacich. Vedeli sme to z iných zdrojov, teraz sme to však už mali zaznamenané na magnetofóne slovami samého ministra. V novinách bol, samozrejme, uverejnený len oficiálny ministrov prejav. Malý magnetofón, na ktorý som všetko nahrával, bol výborný. Všetky prejavy boli aj na tú diaľku celkom zrozumiteľné. Po ministrovi hovorili ďalší, boli to podobné frázy.
Z nudy ma zrazu prebral štáb Slovenskej televízie. Prišli urobiť niekoľko záberov pre večerné televízne noviny. Bol to klasický propagandistický ťah. Od brutálneho potlačenia pokojného zhromaždenia veriacich neprešli ani tri týždne a vlasteneckí kňazi pred celým svetom potvrdzujú, že naša socialistická vlasť zabezpečuje plnú náboženskú slobodu. V prítmí sály štáb zapol reflektor a kameru a po prítomných účastníkoch sa pohyboval kužeľ svetelného lúča. Predsednícky stôl pozoroval prácu filmového štábu. Približovali sa ku mne. Problém bol v tom, že práve prebiehal dlhotrvajúci potlesk po ďalšom socialistickom prejave. Rýchlo som sa musel rozhodnúť: "O pár sekúnd je svetlo na mne. Asi by som mal aj ja tlieskať, aby som nevzbudil pozornosť." Bolo mi však cudzie tlieskať ako človek, ktorý sa poddal ideologickej manipulácii režimu, hoci by to bol len kompromis pre momentálnu vlastnú záchranu. Nastal okamih voľby. Musel som si vybrať svoju pravú identitu. Kto vlastne som? Profesionálny spravodajský agent? Uvedomil som si, že s touto možnosťou sa nestotožňujem. V hĺbke duše viem, že som niekým úplne iným. Rozhodol som sa, že tlieskať nebudem. Zdanlivého profesionála som v tej chvíli nechal v sebe prehrať, aby som nezradil seba samého.
Svetelný lúč prišiel na mňa a mojich susedov. Všetci okolo mňa tlieskali, ja som mal ruky položené na kolenách. Osvetľovač i kameraman sa na mne zastavili, asi podvedome, lebo ich to prekvapilo. S kamennou tvárou som pozeral dopredu na predsednícky stôl a tí vpredu sa zarazene pozerali na mňa. Vedel som, že je zle. Pri predsedníckom stole sedel vedľa ministra kultúry Vincent Máčovský, jeho námestník a riaditeľ Sekretariátu vlády SSR pre veci cirkevné, čiže režimný šéf nad cirkvami. Naklonil sa k ministrovi, niečo mu pošepol, vstal a odišiel. Bolo jasné, že išiel zariadiť, aby sa chlapci prizreli na toho, čo netlieskal. Keď sme vychádzali von z budovy, išiel som ako po tŕňoch, či ma nezatknú, ale nič sa nestalo. Zdalo sa mi, že odchádzam nepozorovaný. Známi páni boli na parkovisku pri autách a o čomsi sa nezáväzne bavili. Zdalo sa, že sa nič nedeje. V skutočnosti im už bežala ostrá akcia.
Bolo okolo jednej popoludní. Ak sme chceli, aby správa bola vysielaná ešte v ten deň, musel som zavolať do tretej, aby ju páter Hlinka stihol ešte spracovať. Večer po uzávierke mu to už nechceli brávať, jedinou výnimkou bola mimoriadna správa zo sviečkovej manifestácie. Teraz som však musel ísť ešte do roboty, potom napísať správu. Vedel som, že do tretej to nestihnem. Zašiel som do najbližšej telefónnej búdky a oznámil som do Mníchova: "Objednajte večerný vstup. Bude niečo zaujímavé, ale ešte to nemám. Buďte doma. Zavolám vám."
To bola osudová chyba. Doteraz ŠtB nikdy nevedela, kedy budem volať. Vždy im to v ústredni nahrali, možno aj priamo označili, odkiaľ sa volá, ale nestihli dobehnúť a nemohli prísť na to, kto telefonuje. Teraz som im, nechtiac, oznámil, že o dve hodiny budem volať. Chyba, na ktorú som doplatil.
Vrátil som sa do práce a pripravoval som si správu do vysielania. Ministrove slová som citoval presne podľa záznamu, aby to sedelo. Bolo to vzrušujúce - doobeda bolo zasadanie vlasteneckého združenia kňazov, z ktorého, len tri týždne po brutálne potlačenom sviečkovom zhromaždení veriacich, hlásajú klamstvá o náboženskej slobode u nás - a večer hlási západný rozhlas excelentnú správu, o čom to bolo naozaj, aj s citátmi ministrovej reči, ktorý priznal existenciu politicko-policajného operačného štábu na potlačenie zhromaždenia a že on bol v ňom.
Tentoraz som išiel volať z centrálneho trhoviska, kde som okolo štvrtej zavolal do Mníchova. Dookola boli stánky so zeleninou a kvetmi, plno ľudí, trma-vrma. Dočítal som správu. Len čo som zavesil slúchadlo, v tej chvíli sa na mňa z toho davu vrhli neznámi chlapi. Dvaja mi vykrútili ruky dozadu, ďalší mi zobrali notes a tašku so všetkými vecami, zo traja ešte stáli rozostúpení okolo, pripravení zasiahnuť. Ženy pri stánkoch začali híkať a ja som mal zrazu pred očami služobný preukaz ŠtB, ktorý mi ukazoval nadporučík Pinel so slovami: "Štátna bezpečnosť. Pôjdete s nami!"
Bol to presne ten nadporučík Pinel, ktorý kedysi pri výsluchu, po spomínanej afére so zmarením štátnej pôžičky v americkom Kongrese, povedal Ferkovi Novajovskému: "Obetoval by som svoj služobný preukaz za to, keby som mohol vyfackať Antona Hlinku." Hlinka totiž v rámci ochrany prenasledovaných zverejňoval aj mená vyšetrovateľov, pokiaľ sa nám ich podarilo zistiť. Tento citát nadporučíka Pinela som telefonoval asi pred dvoma týždňami Hlinkovi v niektorej relácii po sviečkovom zhromaždení. Zrejme preto si teraz Pinel vyhradil, že práve on si bude môcť vychutnať tú chvíľu, keď ma bude osobne zatýkať. Také čosi som aspoň čítal v jeho pohľade.
Viedli ma s vykrútenými rukami von k autu pomedzi tie stánky. Predavačky sa začudovane pozerali, niektorým vystrašeným ľuďom padala z rúk zelenina, ktorá sa nám kotúľala pod nohy. Cestou som im povedal, aby ma pustili, že im neujdem. Trochu uvoľnili zovretie, ale držali ma ďalej pevne z oboch strán pod pazuchami oboma rukami, niektorí išli pred nami a ďalší za nami. S autom, do ktorého ma naložili, šli bláznivo v protismere, motor zavíjal, gumy pískali, trúbili na protiidúce autá, ktoré sa nám ledva stíhali rozostupovať. Pritom to bol úplne zbytočný cirkus, veď už nič nemohli stratiť. Zrejme tým chceli hrať na mňa divadlo a ukázať svoju moc. Inú logiku by to nemalo.
Vleteli sme do dvora v sídle ŠtB na Februárke. Až keď sa za nami zatvorila veľká železná brána, vytiahli ma z auta a zaviedli na nejakú chodbu, kde som musel stáť s rukami opretými o stenu. Jeden išiel do kancelárie a zavolal šéfa. Ten vyšiel, prezrel si ma a prehodil smerom k nim: "Tak, už ste tu?" a znova vošiel do kancelárie. Moji sprievodcovia ma odviedli do suterénu, do vyšetrovacej miestnosti. Začal sa výsluch.

"Spadla klec..."
Zobrali mi všetky veci, medzi nimi najmä rukou napísanú správu, ktorú som odvysielal. Ďalej diktafón na mikrokazety, ktorý bol dvojrýchlostný, čo bola vtedy novinka a ešte to asi nevideli. Obzerali si ho zo všetkých strán a keď ho zapli, pustili zrýchlenú ministrovu reč. Nevedeli to prepnúť na normálnu rýchlosť, tak to radšej vypli. Na chvíľku som pocítil čosi ako hrdosť, že máme lepšie technické vybavenie ako ŠtB. Bola to však moja hrubá neopatrnosť, že som tie veci mal pri telefonovaní pri sebe. Lepšie dôkazy si ani nemohli želať. Vlastne - ešte jeden im chýbal. Moje priznanie.
Už v aute, kým sme sa veľkou rýchlosťou uberali na Februárku, som premýšľal o stratégii. Spomenul som si na všetky poučenia a rozprávania mojich priateľov, ktorí mali kontakt s ŠtB. Bolo mi jasné, že tu už nijaké výhovorky nepomôžu. Akýmikoľvek rečami sa môžem len zamotať a všeličo poprezrádzať. Všetko zvládli tak elegantne a je to celé také jasné, že nemám šancu. Tu je možné už len jedno: "Nepoviem ani slovo, nič nepodpíšem." Posadili ma do stredu miestnosti na stoličku, so záujmom si prezerali moje doklady a nájdené veci a začali sa na všeličo pýtať. Najprv: "Vaše meno a adresa?" Kývnutím hlavy som im naznačil, že to majú tam v dokladoch. Zareagovali podráždene, aby som riadne odpovedal. Takto to pokračovalo asi hodinu. Stále chceli, aby som im opísal, čo som dnes celý deň robil.
Uvedomil som si, že som mimoriadne pokojný a vyrovnaný. Neprežíval som žiaden strach, sám som sa tomu čudoval. Mysľou mi prebehla vďačnosť voči Bohu a prišlo mi na myseľ, že by som sa mohol modliť ruženec. Pozeral som sa pred seba do okna s nepriehľadnými mliečnymi sklami, za ktorým bolo vidieť mreže. Vonku prechádzali električky. Bol som stále ticho, striedavo som sa pozeral na vyšetrovateľov a zas na okno. Zo začiatku mi to bolo nepríjemné, mal som pocity toho typu, že takéto správanie je neslušné. Po hodine sa vymenili, prišli ďalší dvaja, a celé sa to opakovalo. Zrazu sa za mnou otvorili dvere a vyšetrovatelia sa postavili do pozoru. Asi to na mňa hrali, že prichádza niekto veľmi dôležitý a že teraz už musím hovoriť. Neotáčal som sa. Niekto za mnou sa hrubým hlasom zľahka zasmial ako fantomas: "Ha, ha, ha. Spadla klec, pán Stromček, ha, ha." Obišiel ma, zavesil si kabát na vešiak. Bol to súdruh Kysucký, ktorý bol známy z vyšetrovania niektorých uväznených náboženských aktivistov. To on vyšiel z kancelárie tam hore na chodbe, keď ma boli ukázať ako poľovníci svoju trofej.
Aj Kysucký sa ma snažil rozhovoriť. Veľavýznamne mi hovoril o tom, že mi môžu dať pätnásť rokov za špionáž. Považoval som to za reálne, predstavoval som si, ako to celé budú znášať rodičia. Keď už nevedel, čo so mnou robiť, znova si začal namrzene listovať v mojom občianskom preukaze. Zrazu tam našiel ceruzkou nenápadne napísané číslo. Ostatní si to predtým nevšimli. Objav ho zjavne prebral a osviežil: "To je čo? Čo je to za číslo?" Aj ostatní ožili. S občianskym preukazom vybehol von. Zrejme mu došlo, že to bude najskôr telefónne číslo, a išiel sa pozrieť do registra. Asi o štvrť hodinu sa vrátil, napajedený hodil preukaz na stôl a zavrčal: "Ani to ste nám nemohli povedať, že je to váš vlastný telefón?" Nepamätal som si totiž číslo k Silvovi Krčmérymu, u ktorého som býval, preto som si ho zapísal.
Znova sa striedali, hodiny plynuli. Stále sa ma snažili rozhovoriť: "A to, že sme vás dnes zadržali, to je pravda, alebo nie? Povedzte: áno, alebo nie... Aspoň k tomu sa priznajte." Zostal som ticho. Nadhadzovali rôzne témy: o športe, o ženách, o autách, o politike, cirkvi, náboženstve. Pinel hovoril o tom, že jeho babka je veriaca a že aj on o tom niekedy rozmýšľa, len má veľa nejasností, ktoré by potreboval prekonzultovať. "Mohli by ste mi vysvetliť niektoré veci z oblasti viery?" Pozrel som sa na neho a znova do okna. Pokračoval: "Kresťan nesmie zaprieť svoju vieru, musí sa k nej priznať." To skúšal ťažší kaliber. Znova som pozrel na neho a do okna. Myklo ho a začal nadávať na cirkev, čo všetko v minulosti spáchala. Išlo o primitívnosti, na ktoré som tiež takmer zareagoval, ale ovládol som sa a zostal som ticho.
Rozrečnili sa aj o podzemnej cirkvi: "Vieme, že poznáte toho a toho... Boli ste na tejto akcii... stretávate sa s týmto..." Niečo trafili veľmi presne, iné tvrdenia boli dosť nepresné. Uvedomil som si, že takto mnohých pri výsluchoch dostali. Jeden detail mali presne zistený a človeku sa zdalo, že "všetko vedia". Priznal sa, lebo to mala byť poľahčujúca okolnosť.
Ak by som hovoril, nemal by som žiadnu šancu vymotať sa z toho. Bolo ich viac, striedali sa, zrejme by priebežne vyhodnocovali, čo som povedal, a snovali by pasce. Teraz som bol ja v nesmiernej výhode - celé hodiny som ich počúval. Nemohli neprejaviť svoju mentalitu, myšlienkové pochody, rôzne informácie. Poprezrádzali, čo všetko vedia. Keďže som nemusel rozmýšľať, čo poviem, mohol som sústredene počúvať, hoci navonok som musel vyzerať ako riadny blbec, ktorý sa len pozerá do okna ako nepríčetný. Ak niekoľko hodín len rozprávali a rozprávali, poskytli nám tým veľmi veľa materiálu, ktorý sme si potom vyhodnocovali my. Referoval som ľuďom, ktorých pospomínali, čo asi o nich vedia.
Pochopil som, že mali zozbieraných veľa detailov, ale nevedeli z nich poskladať celkovú mozaiku cirkevného podzemia, ktorej by porozumeli. Chýbal im celkový obraz. Prečo? To bol pri tomto výsluchu môj najväčší objav. Nemohli pochopiť našu motiváciu, nerozumeli, prečo to všetko robíme. Stále za tým hľadali peniaze, politické ambície alebo nepriateľstvo k socializmu. Keďže nerozumeli našim motívom, mozaika im nesedela. Bolo to chvíľami až kuriózne: "Koľko by sme vám mali my zaplatiť, aby ste robili pre nás? Viem, že na to nepristanete, vás by sme ani nechceli, lebo ideovo nevyhovujete, ale o akej sume by sa vám už oplatilo rozmýšľať?" Boli presvedčení, že sme platení zo Západu, že to všetko robíme za doláre a marky. Možno aj to bola pasca. Chceli, aby som sa bránil. Jednoducho, ich cieľ bol jasný - aby som začal o čomkoľvek rozprávať. Nereagoval som. Ku večeru jeden z nich doniesol z bufetu žemle a že mi môže priniesť aj kávu. Nesúhlasne som zakýval hlavou a ďalej som pozeral do okna. "Môžeme sa rozprávať tak, že budete len prikyvovať: áno - nie." Na to som už ani nekývol. Vymýšľali všetko možné, aby ma rozhovorili. Vyšetrovatelia sa striedali, ja som tam sedel ako egyptská sfinga.
Snažil som sa rozpamätať na opisy vyšetrovateľov, ako sa tradovali medzi tými, ktorí už boli na výsluchoch. Ten, čo priniesol žemle, zodpovedal opisu toho, ktorého nazývali Petráš. Hoci o štyri mesiace neskôr mi v Žiline povedal, že keby som hocikedy chcel s ním hovoriť, mám si pýtať súdruha Gábriša, a dal mi číslo telefónu. Asi jedno i druhé meno bolo len krycie.
Pri tomto výsluchu skúsili hrať známu hru na jedného zlého a druhého dobrého vyšetrovateľa. Pinel hral zlého (asi už aj preto, že ma zatýkal), bol ku mne nepríjemný. Petráš hral milého, ktorý mi chce pomôcť a zachrániť ma. Bol mi naozaj sympatickejší. Možno to nejako vybadal z mojich reakcií, lebo aj neskôr, keď čosi chceli, začal s tým on. Aj do Žiliny prišiel v auguste po mojej vysviacke práve on. Ale o tom neskôr.
Okolo desiatej večer prišiel znova Petráš a s úsmevom povedal: "Už to bolo odvysielané. Chcete to počuť?" To bolo ďalšie silné pokušenie. Tak veľmi ma to zaujímalo, že som skoro prisvedčil. Vrelo to vo mne. Hlavou mi síce prebehlo aj to, že sa to možno nevysielalo a len na mne zasa niečo skúšajú, ale za pravdepodobnejšie som pokladal to, že to išlo. Vecný dôkaz mali uzavretý. Na stole magnetofón s mikrokazetou, vedľa vlastnoručné poznámky so správou, ktorá aj bola zrejme doslova odvysielaná. Už len to priznanie.
Počas noci moja "hodnota" klesala. Sľubovali mi už len päť rokov väzenia. Už nie špionáž, to bola jasná hlúposť. Vedel som, že "špionáž v prospech Vatikánu" bola v kurze v 50. rokoch, dnes by ich svet vysmial. Asi im to došlo. Začali spomínať paragraf o rozvracaní republiky. To bolo reálnejšie, tento paragraf sa využíval. Pinel v jednej chvíli povedal, že vo vedľajšej miestnosti majú svojich chlapcov, ktorí vedia tak biť po chodidlách, že na mne nebude nijaká stopa, ale že budem spievať. Zľahka mi myklo chodidlami. To bol jediný moment s vyhrážaním, ale viackrát to nezopakovali. Pravdepodobne tam tí chlapci ani neboli.
Niekedy v podvečer som sa, pozerajúc do okna, konečne začal modliť ruženec. Povedal som si, že sa pomodlím všetky tri, ako som mal vo zvyku. Išlo mi to veľmi pomaly, nedalo sa mi dobre modliť, lebo rozprávali veľmi zaujímavo. Viac som ich počúval, ako sa modlil. V jednej chvíli medzi rečou Pinel zahlásil: "Modlíte sa ruženec, čo?" Ako na to prišiel, naozaj neviem. Asi čítali niektoré naše samizdatové poučenia, ako sa správať pri výsluchu, kde sa to obyčajne uvádzalo.
Zvláštny pocit som mal, keď Petráš spomenul "ženu v modrom". O čo išlo? Zo zásahu proti sviečkovej manifestácii urobil jeden priateľ rádioamatérsku nahrávku policajných vysielačiek. Kazetu sme poslali Hlinkovi a Hlas Ameriky z nej púšťal najzaujímavejšie časti. Okrem rôznych povelov na rozohnatie zhromaždenia vodnými delami bol na nej jeden zaujímavý moment. Riadiaci dôstojník kričal vo vysielačke: "Tu Gama 1. Je tu nejaká žena v modrom, treba ju predviesť. Tú ženu v modrom treba predviesť!" Dodnes nevieme, kto to bol. Nemohli si s neznámou paňou, ktorá bola v modrom kabáte, tak ľahko poradiť pri striekaní davu. Antonovi Hlinkovi som vtedy do telefónu povedal asi toto: "Tá žena v modrom, to mi symbolizuje Pannu Máriu. Veď 25. marca bol práve mariánsky sviatok. Akoby sama Panna Mária mala ochranu nad zhromaždenými a nad Slovenskom a štátna moc si s ňou neporadí. A v Apokalypse Žena, ktorej sa chce zmocniť Satan, symbolizuje cirkev. Ženy v modrom sa nezmocnia!" Jemu sa táto analógia zapáčila a venoval tomu jedno vysielanie. Teraz pri výsluchu mi to Petráš pripomenul s akýmsi rozpačitým úsmevom.
Okolo polnoci na mne vyskúšali ďalší ťah. Znova prišiel kapitán Petráš s akýmsi ružovým tlačivom: "Poznáte to? To je príkaz na vzatie do väzby. Vypíšeme to a pôjdete dolu do cely. Dnes to už necháme. Nemá to význam, keď nie ste rozumný. Zajtra budeme pokračovať. My máme času dosť, sme v práci." Keď to vypísal, vložil do stroja iný papier: "Ešte spíšeme záznam o vrátení vecí." Magnetofón a notes dal bokom, ostatné veci mi prisunul a položil predo mňa zápisnicu, ktorú napísal. Bolo tam uvedené, že mi vrátili také a také osobné veci a že zadržiavajú diktafón a vlastnoručné zápisky z 20. apríla: "Prečítajte si to a podpíšte. To aby ste nás neobvinili, že sme si niečo nechali." Nevidel som na tom nič nesprávne. Ale predsa, chcel som byť dôsledný. Odtiahol som sa a pokrútil hlavou, že to nepodpíšem. Vtedy sa usmievavý súdruh Petráš prvý raz nahneval, prudko vstal a chvíľu chodil po miestnosti. Trochu ma zarazila taká precitlivená reakcia. "Asi už aj oni toho majú dosť," dumal som. Až o pár dní mi došlo, o čom to celé bolo. Nechtiac by som podpísal, že tá správa o dnešnej akcii, to sú moje vlastnoručné zápisky. Mali by podpísané moje priznanie. Zrejme počítali s tým, že ak zaujmú moju pozornosť zatykačom, nebudem ostražitý voči textu zápisnice.
Petráš si znova sadol a zopakoval, že ma teda odvedú do cely a ráno budeme pokračovať. Vtedy mi prišla na um myšlienka: "Domodli sa ruženec a ideš domov." Usmial som sa nad tým: "Hrozí ti niekoľko rokov väzenia, a ty si myslíš, že pôjdeš domov? Už aj ty máš toho asi dosť!" Vyšetrovateľ asi zbadal môj úsmev a vztiahol to na svoju poznámku o cele. V rukách mali jasné dôkazy, nebola ani najmenšia šanca na prepustenie. Hoci som to bral ako reakciu preťaženej psychiky, v duchu som sa modlil ďalej. Bol som už asi pol hodiny stále pri poslednom desiatku, nie a nie sa domodliť, lebo zaujímavo rozprávali a nedalo sa mi sústrediť. No stále mi znelo: "Domodli sa ruženec a ideš domov." Povedal som si, že už ich nebudem počúvať, aby som sa domodlil, kým ma dajú do cely. Ledva som sa dopracoval k poslednému Zdravas. Dokončil som: "Sláva Otcu... Amen." Ako som dopovedal posledné Amen, doslova v tej sekunde Petráš vstal, pozhŕňal všetky papiere a povedal: "Zoberte si svoje veci. Prídete ráno o desiatej!" Zostal som napnutý, či to nie je zase nejaký chyták. Ale nebol. Vyviedol ma do vestibulu a službukonajúcemu povedal, aby odomkol. Ešte raz mi pripomenul: "O desiatej!" a odišiel. Pozeral som na neho ako neveriaci Tomáš. V mysli sa mi zopakovali slova: "Domodlíš sa ruženec a ideš domov..." Bolo to najväčšie prekvapenie večera.
Vyšiel som okolo pol druhej v noci do prázdnych bratislavských ulíc. Od radosti som bežal, nevládal som ísť normálnym krokom, vyskakoval som ako pojašený. Prišlo mi na myseľ: "Vidíš, keby si sa bol od začiatku poriadne modlil, mohol si byť doma už o šiestej večer, a nie o druhej ráno."
Prišiel som domov. Silvo spal. Bola to taká vážna vec, že som si dovolil zobudiť ho: "Silvo, zatkli ma, keď som telefonoval do Mníchova." Porozprával som mu, čo sa stalo. Silvo, starý basman, ktorý si vo väzení odsedel skoro pätnásť rokov, to bral s chladnou hlavou. Počúval ma, ako keby som mu referoval o zubnej paste. Mňa chcú zavrieť na pár rokov, a on to berie akoby nič. "Choď spať!" povedal mi pokojne. "Zajtra tam mám ísť znova na desiatu..." naznačoval som vážnosť situácie. On na to: "Možno je to jedna z posledných príležitostí dostať sa do basy pre Božiu vec." Išiel som do izby a chvíľu som nemohol zaspať.

[Pokračovanie]