Matúš
Kapitola z knihy Zápas o nádej strana 156–207.


Ing. ThLic. Ladislav Stromček
sa narodil 3. februára 1960. V roku 1984 ukončil Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Od roku 1983 je členom Spoločenstva Fatima. Po ukončení vysokej školy sa do nežnej revolúcie venoval apoštolátu medzi vysokoškolákmi. V rokoch 1985-1988 pracoval na Krajskej hygienickej stanici v Bratislave. Počas tohto obdobia začal posielať do vysielania Hlasu Ameriky informácie o náboženskej situácii na Slovensku. Po tajnom štúdiu teológie ho v roku 1988 biskup J. Ch. Korec tajne vysvätil za kňaza. V roku 1989 sa stal neformálnym šéfredaktorom mládežníckeho samizdatového časopisu ZRNO. Od roku 1988 do roku 1990 pracoval v Stredoslovenských energetických závodoch v Žiline. V roku 1999 obhájil licenciát z fundamentálnej teológie. Od roku 1990 pôsobí ako duchovný medzi vysokoškolákmi v Žiline.

V ten slnečný augustový deň roku 1988, na sviatok Panny Márie Kráľovnej som bol kňazom ešte len tri týždne. O mojej prísne tajnej kňazskej vysviacke vedeli okrem svätiteľa len štyria spoľahliví ľudia. Bol som zamestnaný v Žiline v ako technik. V práci mi zazvonil telefón. Z Bratislavy volal vyšetrovateľ ŠtB z oddelenia boja proti ideologickej diverzii, ktorý sa mi aj predtým "venoval". Oznámil mi, že na druhý deň hodlá prísť do Žiliny, a spýtal sa, či som ochotný stretnúť sa s ním, alebo či mi má poslať úradnú predvolanku na výsluch. Povedal som, že je to v podstate jedno, nech príde. Navrhol, že to môže byť o 11.30 napríklad niekde v kaviarni. Odpovedal som mu, že jedine na ŠtB.
Na druhý deň som sa v dohodnutú hodinu dostavil na ŠtB. Zdvorilo ma privítal, usadil ma, bol veľmi priateľský. Po pár vetách so širokým úsmevom na tvári povedal: "Vieme, že ste kňaz." Zatváril som sa nechápavo: "Ja som technik v elektrárňach. Kňazi sú predsa na farách." On sa na tom zabával: "Vieme, že sa nepriznáte. To ani nečakáme. Ale iste poznáte paragraf 178 - marenie dozoru štátu nad cirkvami. Pôjdete s mladými niekde na chatu? Viete, že za to sú dva roky! Keď sa vrátite, pôjdete s nimi opäť? Za to sú znova dva roky! Rozumiete?!" Kým skončil, už sa vôbec neusmieval. Prišiel ma upozorniť a zastrašiť, aby som sa v Žiline príliš "nerozšúpol". A najmä dať mi na známosť, že vedia, že som kňaz, že totiž "všetko vedia" a za čokoľvek môžem ísť do basy. Ja som tomu, samozrejme, počas celého výsluchu "nerozumel".
Odkiaľ to majú, to ma naozaj mátalo. Ešte som bol v diskrétnej "karanténe", teda nesmel som ešte vystupovať ako kňaz ani v najspoľahlivejších kruhoch. Iba tí štyria ľudia vedeli o mojej tajnej vysviacke. A ŠtB to už vie?! Odkiaľ? Všetko sa vyjasnilo po novembrovej revolúcii...

Na Orave
V roku 1974 sa ma v Dolnom Kubíne ako štrnásťročného miništranta ujal vtedy ešte laik Miško Andris, u ktorého sme mávali diskrétne stretnutia pri Svätom písme a preberali sme rôzne témy, ktoré takých chlapcov zaujímajú. Veľmi veľa mi tieto stretnutia dávali, formovali ma a boli prakticky začiatkom mojej duchovnej cesty.
Už vtedy sa začala postupne vynárať, chvíľami zas ponárať a inokedy znova silnieť myšlienka na kňazstvo. Zrodila sa zo skúsenosti, keď som citlivo vnímal, aké dôležité pre nás chalanov je, keď sa nám niekto venuje a odpovedá na naše otázky.
Lenže bol tu problém. Chodil som na učňovku. Síce s maturitou, ale nádej dostať sa na teológiu bola v tom prípade prakticky nulová. Na gymnázium som sa ani nehlásil, lebo v posudku zo základnej školy som mal napísané a ešte červeným hrubo podčiarknuté, že som pravidelne navštevoval vyučovanie náboženstva. Ukázali to otcovi a povedali mu, aby to naši s gymnáziom ani neskúšali. Tak som šiel na elektrotechniku. Na vtedajšiu jedinú bohosloveckú fakultu v Bratislave sa mohli hlásiť iba absolventi gymnázia. To bolo jedno z tých početných obmedzení, ktorými komunistický režim redukoval počet kňazov, aby ich bolo jednak málo, a aj tí aby boli tak preťažení, že sa rýchlo zoderú. Ale Boh občas dával duchovné povolania aj mimo gymnázií. Potom to už však bolo na ňom, aby si veci nejako zariadil...
Dalo sa to uskutočniť cestou, o ktorej som čosi počul, ale nevedel som si také niečo konkrétne predstaviť. Občas sa totiž kdesi-čosi šeplo o akýchsi tajných kňazoch, ktorí sa stretávajú s mladými po bytoch a chatách, hoci v ich okolí a v civilnom zamestnaní o ich kňazstve nikto nevie. Ba zachytil som zmienku aj o tajnom biskupovi, ktorý podľa všetkého býva v Bratislave. Neviem, kedy som po prvýkrát počul meno Ján Chryzostom Korec, ale veľmi ma lákalo stretnúť sa raz s ním a vôbec, spoznať takýchto ľudí.
V tom čase (1977) ma oslovil jeden z tajných saleziánov, ktorí mi boli veľmi sympatickí. Viackrát som si už predtým čítal životopis don Bosca, ktorý mi mama doniesla v 69. roku z Ríma, keď sa tam na chvíľu mohlo cestovať. Zúčastnil som sa na niekoľkých utajených stretnutiach s týmto saleziánom, kde sme chodili len traja. Potom som to na čas prerušil a už som nevedel tento kontakt obnoviť, lebo som nepoznal jeho pravé meno ani adresu. Spoznal som ho až v polovici 80. rokov, keď som už bol nasmerovaný inou cestou.
Raz mali aktivisti tzv. laického apoštolátu tajnú celoslovenskú poradu práve v Dolnom Kubíne, v Miškovom byte. Mohlo to byť v roku 1978. Na chvíľu som sa tam votrel. Po pár minútach ma Miško vyprevadil ku dverám. Dodržiavali sa totiž prísne zásady, že nik by nemal vedieť viac, než je nutné - najmä nie mená, akcie, termíny. Tým viac, ak išlo o riadiacu a organizačnú činnosť. Už to, že som tam nakukol, bolo Miškovi dôrazne vytknuté. Spomedzi prítomných mi v pamäti utkvel ten, ktorého možno nazvať jedným z "generálov tajnej cirkvi", lebo rozprával o akýchsi stratégiách a taktikách ďalšieho postupu v budovaní štruktúry krúžkov laického apoštolátu na Slovensku. Bol to Vlado Jukl. O pár rokov zohral rozhodujúcu úlohu pri mojej tajnej príprave na kňazstvo.
Počas učňovky som vôbec nepomýšľal na vysokú školu. "Mňa by to nebavilo, pôjdem do roboty..." Keď však triedny rozdával prihlášky na vysokú školu a polovica triedy ich "pre istotu" vypĺňala, vo mne ako zrýchlený film prebehlo: "Dva roky vojenčiny, potom v podniku odrobiť povinné tri roky. To je aspoň päť rokov. Všetkým plánom je koniec..." Ale v tej istej chvíli sa mi zároveň všetko vyjasnilo: "Musím sa dostať do Bratislavy, aby som tam tých ľudí našiel." Keď už prví odovzdávali vyplnené prihlášky, zobral som si aj ja jedno tlačivo a napísal som tam: Elektrotechnická fakulta SVŠT v Bratislave. Vo dverách som ju ešte podstrčil triednemu, ktorý sa už s nimi náhlil do zborovne, lebo bol posledný deň na ich odoslanie. Na vysokú školu sme sa dostali jedenásti, z nich desiati to počas štúdia vzdali.

Stretká
Prvé tri ročníky vysokej školy ma stáli veľa síl. Problémy boli, ako ináč, najmä s matematikou, ktorá bola na elektrofakulte najťažšia. Na škole som sa však musel udržať, aby som zostal v Bratislave. Nasadil som na maximum všetky svoje sily. Posledné dva roky, aj štátnice už išli výborne, keďže odborné predmety už neboli problémom.
Spomínaní "generáli" to mali dobre zorganizované. Ak mladý človek išiel študovať napríklad do Bratislavy, niekto zodpovedný z domáceho prostredia poslal o ňom avízo a o pár dní už za ním ktosi prišiel (ten o tom vedel a už na to čakal) a uviedol ho kamsi na "stretko". Aj za mnou prišiel hneď na začiatku prvého ročníka spolužiak Paľo Pavlík. Bol september 1979 a pamätám si, ako sme sa po omši stretli za kapucínskym kostolom pri akomsi plechovom stavbárskom plote. Kapucínsky kostol bol jedným z obľúbených študentských kostolov.
Prišiel tam jeden asi tridsaťročný chlap. Paľo mi ho predstavil, že je to Fero Mikloško, matematik z Akadémie vied. Nikdy predtým som takéto meno nepočul. No už od prvej chvíle ma veľmi zaujal. Nastúpili sme do autobusu a viezli sme sa kamsi na sídlisko do bytu nejakej rodiny. K paneláku sme už išli v troch skupinkách, lebo celá výprava desiatich ľudí by bola nápadná a mohli by sme ohroziť domácu rodinu i seba. Aj po skončení stretiek sme vždy zásadne odchádzali po častiach a stretli sme sa "náhodne" až na zastávke MHD.
Ferko viedol naše malé spoločenstvo celých päť rokov, počas celého štúdia na vysokej škole. Základná zostava - ôsmi študenti - bola po celý čas stabilná, sem-tam niekto pribudol alebo odbudol. Boli sme jedným z množstva takýchto malých spoločenstiev, ktoré sa pravidelne stretávali, spolu sa učili byť veriacimi ľuďmi žijúcimi uprostred sveta, v podmienkach "reálneho socializmu". Vznikli medzi nami veľmi pevné vzťahy, silné a hlboké priateľstvo. Ešte sme netušili, čo všetko sa udeje v nasledujúcich desiatich rokoch, do novembra 1989. Nehovoriac, čo potom. Vtedy by si nikto z nás nevedel ani predstaviť, že Ferko by raz mohol byť napríklad predsedom Slovenskej národnej rady...
Stretnutia sme mávali každý týždeň a nestávalo sa, že by sme čo len jedno za tých päť rokov bez mimoriadneho dôvodu vynechali. Chodievali sme tam veľmi radi, lebo nám to veľa dávalo. Vnímali sme, že máme pred sebou osobnosť. Veľmi sme ho uznávali najmä pre jeho nesmiernu ľudskosť, toleranciu a hĺbku pohľadu na reality života. Hovoril nám o rôznych konkrétnych osobnostiach, pre ktorých bola vnútorná sloboda najvyššou hodnotou aj zoči-voči tlaku režimu, vysvetľoval nám rôzne súčasné udalosti a ich hlbšie súvislosti, ktoré sme nemohli inak objaviť. Uvádzal nás aj do života "podzemnej" cirkvi, viedol nás k službe, statočnosti. Nebol však pre nás nijaký guru, viedol nás ku kritickému a samostatnému mysleniu, ku schopnosti dialógu. Bolo to opravdivé priateľstvo, spevnené tým, že on kvôli nám riskoval výsluchy a väzenie a my zas prinajmenšom vyhodenie zo školy.
Na stretku sme mali spolužiaka Ferka Molnára. Aby sme oboch Františkov odlíšili, prevzali sme pre Ferka Mikloška označenie Veľký Fero, ktoré mu priradil Silvo Krčméry. Aj do diára som si stretnutia s ním značil napríklad ako VF 19.00 - neskôr pri výsluchu, keď si eštebáci študovali môj kalendár, bavili sa tým, že hádali, čo znamenajú všelijaké takéto šifry. Neodpovedal som im. Niektoré značky rozlúštili, ale túto nie.

Pri tajnom biskupovi
Raz som Ferkovi spomenul moju dávnu túžbu po kňazstve. Skontaktoval ma s tajným biskupom J. Ch. Korcom, s lekárom Silvom Krčmérym, s matematikom a tajným kňazom Vladom Juklom. Každý býval v inej časti mesta. Už na konci prvého ročníka som medzi nimi robieval spojku, keď bolo treba čosi odkázať alebo zaniesť. Boli dosť vyťažení organizovaním apoštolátu a často sledovaní. Študent bol nenápadnejší, hoci zraniteľnejší. Takto som spoznával súvislosti, v ktorých tajný biskup Korec usmerňoval "podzemnú" časť cirkvi na Slovensku, najmä budovanie malých spoločenstiev ako základnú formu apoštolátu medzi študentmi. Obdivoval som aj "oficiálnych" kňazov, ktorí napriek riziku udržiavali čulý kontakt s otcom biskupom. Mohol som byť blízko rôznych iných udalostí. Spomínam si, že silný dojem na mňa urobil napríklad list chorého spisovateľa Dominika Tatarku, ktorým prosil otca biskupa o znovuprijatie do cirkvi. Popri škole a stretkách som sa takto začal stále viac pohybovať v aktivitách tzv. tajnej cirkvi.
Pravidelné návštevy u otca biskupa Korca mali v istom období aj charakter duchovného vedenia, keď mi bol aj spovedníkom. Okrem osobných a duchovných vecí sme spolu hovorili najmä o apoštoláte. No rozprával mi aj o aktuálnych záležitostiach, ktoré sa diali v cirkvi na Slovensku. Inokedy som sa ho na niečo opýtal sám. Mohol som počuť jeho postoje, hodnotenie udalostí. To mi umožnilo vnútorne chápať a osvojovať si spoločnú líniu cirkvi v zápase s komunistickým režimom.
Za celé roky sa u otca biskupa v jeho petržalskom byte nepovedalo ani jedno hlasné slovo. Stále bol odpočúvaný a takmer stále sledovaný. Neraz sme sa rozprávali cez plastovú rúru, namontovanú na stojane, ktorú mal sa stolíku medzi sebou a návštevníkom. Mala minimalizovať možnosť odpočúvania. Inokedy ma posadil vedľa seba na drevený stolček. Vedľa hralo rádio ako zvuková clona a my sme sa šeptom rozprávali tvár vedľa tváre. Bolo to čosi viac než len blízkosť vynútená okolnosťami. Mal som vnútornú radosť z dôverného charakteru tohto vzťahu.

Kokosová múčka
Nedozretosť mojich rozhodnutí v tej dobe vystihuje skutočnosť, že v prvom ročníku na vysokej škole som mal vzťah s jedným dievčaťom u nás doma. Postupne sa rozvíjal, všimli si to aj rodičia. V našej špajzi začali pribúdať rôzne veci: akosi viac cukru, nejaké škatule, no najviac ma zaujala kokosová múčka. Načo nám je? Treba spomenúť, že to bolo za socializmu, keď sa nedalo všetko naraz kúpiť vo väčšom množstve. Tento postreh som spomenul mame, ktorá zareagovala: "Ty nám nikdy nič dopredu nepovieš. Nemôžeme sa dať zaskočiť. Zrazu nám zahlásiš termín, a sám vieš, že niektoré veci treba zháňať aj pol roka," vyhŕklo z nej. Prekvapene som zažmurkal očami, čo sa to deje. Vzťah s tým dievčaťom som nepovažoval za taký vážny, aby bolo treba pripravovať svadbu. Ale pomohlo mi to priznať si, že si vlastne rozohrávam dve rôzne cesty, a to sa nedá. Musím sa rozhodnúť. Vtedy som sa definitívne rozhodol zasvätiť celý život naplno službe cirkvi a ľuďom. Či ako kňaz - to mi ešte nemohol nikto prisľúbiť.

Samizdat
Pri jednom z rozhovorov pán biskup medzi rečou spomenul: "Aj by som mal niečo na rozmnoženie, ale nemá to kto urobiť." Ponúkol som sa: "Skúsim to." Vedel som, že má blízkych spolupracovníkov, ktorí mu pomáhajú pri prepisovaní a rozmnožovaní literatúry, najmä kníh z jeho Knižnice viery. Niektoré jeho knihy sa podarilo vydať aj za hranicami a prepašovať na Slovensko, ale mnohé veci sa robili na Slovensku. To, čo spomínal teraz, bola kniha Kristovo kňazstvo. Titul ma aj osobne veľmi zaujal. Dovtedy som sem-tam niekde pomohol pri tajnom tlačení, skladaní a distribúcii rôznych vecí, ale ešte som samostatne nerobil nič. Samizdat ako forma apoštolátu cez tlač ma priťahoval.
Odchádzal som s textom, ktorý som s precenením svojich možností sľúbil vydať ako knihu. Ale čo teraz? U Silva Krčméryho sa niekedy spomenul kňaz Jožko Oprala, ktorý rozmnožoval samizdaty. V mladíckej nerozvážnosti som ho navštívil na jeho fare vo Veľkých Bieliciach pri Partizánskom. Predstavil som sa: "Ja bývam u Silva Krčméryho a prišiel som si požičať cyklostyl. Treba vydať jednu otcovu knihu." Dostal som ho do nepríjemnej situácie. Nepoznal ma, ani nemal nijaké avízo, že niekto príde. Takto sa to nikdy nerobilo. Malo to všetky znaky provokácie zo strany ŠtB. Podľa pravidiel sa so mnou nemal ani baviť. Iný by ma poslal preč s tým, že mám mylné informácie. Jožko si však začal zisťovať, či skutočne poznám Silva a čo je to za knihu. Telefonicky si to v tých časoch nemohol overiť, to by bolo najhrubšou chybou. Možno ho trochu naklonilo aj to, že som familiárne povedal "otcovu knihu". Po krátkom rozhovore sa rozhodol. Vytiahol rozmnožovací stroj a naložil mi ho do auta, ktoré som si na ten deň požičal z požičovne. Nechcel som si od nikoho požičiavať auto, lebo keby ma chytili, dostal by som majiteľa minimálne do vyšetrovacej väzby. Vo veľkej naivite som viezol rozmnožovací stroj z Partizánskeho do Bratislavy, prikrytý dekou. Stačila by jedna náhodná dopravná kontrola a bolo by nielen po vysokej škole, ale stal by som sa "učebnicovým príkladom", ako sa to nesmie robiť.
Kde teraz zohnať voskové blany, farbu, papier, keď normálne sa to nikde nedá kúpiť? Tu už fungovali siete ľudí, ktorí robili vo veľkých podnikoch, kde sa dal nejaký materiál ušetriť, aj napriek tomu, že všetko malo svoje evidenčné čísla a tlačiarenské oddelenia boli pod väčšou kontrolou ako podniková pokladňa pri vyplácaní mzdy. Takýmito kanálmi sa to jednoducho podarilo pozháňať. Jedna obetavá pani prepísala text v podniku po večeroch na blany a po pár kusoch ich vynášala von. Mohlo sa tlačiť. Jožko Roman, skúsený podzemný tlačiar, ma zaučil do obsluhy stroja. So spolužiakom Paľom Pavlíkom sme umiestnili cyklostyl v malom domčeku v bratislavskej Rači, kde sme predtým určitý čas bývali v podnájme. O pár týždňov bolo prvých dvesto kusov aj zviazaných.
Cítili sme sa bezpečne, lebo domček bol prakticky za mestom, ďalej už nebolo nič, len vinice a neznáme garáže, patriace zrejme veľkému podniku z mesta. Od nich sme sa necítili ani trochu ohrození, aj keď sa tam pohybovalo dosť ľudí. Viackrát za deň prichádzali a odchádzali tie isté autá. Až po revolúcii som sa dozvedel, že to boli centrálne garáže Štátnej bezpečnosti...
Silvo, keď som sa mu priznal, na čom robím, sa na moju neopatrnosť namrzel: "To sa takto nerobí. Nikomu nič nepovieš. Keď ťa zatvoria, ani to nikto nebude vedieť..." Mal pravdu. Postupne som sa učil tomu, že v "tajnej cirkvi" neexistujú samobežci. Boli aj takí, ale ďaleko nedobehli. Ak sme nechceli, aby Štátna bezpečnosť ľudí jedného po druhom pozatýkala, dôležitá bola tímová práca, založená na ozajstnom spoločenstve s pevnými osobnými vzťahmi a na odhodlanej solidarite.

Tajné štúdium teológie
Postupne, ako som duchovne dozrieval, chápal som stále viac nutnosť pevného duchovného zázemia a hľadal som spoločenstvo, v rámci ktorého by som sa mohol dať definitívne do služby Bohu, cirkvi, a teda ľuďom, medzi ktorými som žil. Buď zostanem individualistom, alebo sa začlením do trvalého spoločenstva. Súviselo to aj s otázkou kňazstva. Tajný kňaz zásadne musel byť napojený na cirkev v rámci určitého inštitútu zasväteného života. Do komunity, ktorá sa utvorila okolo Silva Krčméryho a Vlada Jukla a ktorej ordinárom bol biskup Korec, som sa začlenil akýmsi prirodzeným procesom cez apoštolát medzi vysokoškolákmi a zapájaním sa do plnenia ďalších "aktuálnych úloh cirkvi", ako znelo naše krédo.
Komunita v istom zmysle nadväzovala na myšlienky pátra Tomislava Kolakoviča, ktorý počas vojnových a povojnových rokov vytvoril na Slovensku veľmi účinnú sieť aktívnych laikov i kňazov pod názvom Rodina. Takmer všetci skončili v päťdesiatych rokoch vo väzení. V mnohých myšlienkach i praktických veciach páter Kolakovič o dvadsať rokov predchádzal Druhý vatikánsky koncil.
24. apríla 1983, ako štvrták na vysokej škole, som pri duchovných cvičeniach na jednej chate v horách zložil prvé ročné sľuby. Krátko nato som začal študovať filozofiu a teológiu. Štúdium prebiehalo tajne, nie všetci v komunite vedeli, ktorí sa pripravujú za kňazov, hoci sa to dalo vytušiť. Nebolo zvykom sa na také veci pýtať a už vôbec nie odpovedať. Otec biskup určil, u koho sa budú robiť jednotlivé skúšky. Boli to ľudia, ktorí mali absolvované kvalitné štúdiá, väčšinou rehoľníci, ale i laici. Mali kvalifikáciu, ale spravidla nie na papieri. Taký papier by ich dostal do väzenia ako trestný čin "porušovania dozoru štátu nad cirkvami". Skúšajúci mi dal literatúru a chodieval som k nemu pravidelne na konzultácie. Individuálny prístup mi veľmi vyhovoval aj preto, že bolo možné objasňovať konkrétne otázky, s ktorými mal študent problém. Pri konzultáciách sa išlo bod za bodom, preto nič nezostalo nedoriešené. To isté sa zopakovalo pri skúške. Neboli to len zo dve náhodné otázočky, ktorými by som to mal za pár minút vybavené. Niektorí skúšajúci išli podľa obsahu, a tak preskúšali znova celú látku.
Veľkou motiváciou pre štúdium mi bol apoštolát. Mal som už sám svoje spoločenstvo asi 12-15 prvákov z elektrofakulty, všetko boli chlapci. Tí vedeli človeka dobre prevetrať. Pred ich otázkami sa nedalo cúvnuť, u nich neprešli nijaké frázy. Keď som študoval, myslel som neraz na svojich chlapcov, ako by som im to povedal, keby sa ma práve na to spýtali. To mi dávalo motiváciu aj do ťažších a suchších pasáží. Niektoré kapitoly som si vybral preberať aj s nimi na stretku. Jedine latinčinu som akosi nevedel aplikovať v praxi... Tú som u Vlada urobil až na druhýkrát.
Podmienky tajného štúdia nás nútili prijať ohľadom kňazstva postoj človeka, ktorý sa dáva cirkvi k dispozícii, hoci nevie, či vôbec niekedy bude kňazom. Mali sme študovať bez toho, žeby sme dostali nejaké záruky, že sa nám "oplatí" namáhať. Počas štúdia teológie mi totiž nikto nesľúbil, že keď doštudujem, budem vysvätený. Biskup Korec mi raz povedal: "Len vyštuduj teológiu, cirkev potrebuje aj laikov, ktorí budú teologicky vzdelaní. Pozri na Evžena Valoviča - práve ako laik robí nenahraditeľnú službu." Vštepovali nám zásadu: "Nejestvuje nijaké právo byť kňazom. Vyštuduj, a ak ťa bude cirkev potrebovať ako kňaza, budeš vysvätený." Totalitné podmienky teda napomáhali zrelšie chápanie kňazstva, že moje kňazstvo nie je pre mňa, ale patrí cirkvi.

Cesta na Západ
Na začiatku leta 1984 som dostal povolenie vycestovať na Západ. Prekvapilo ma to, lebo to bolo v období, keď som skončil vysokú školu a mal som ísť na základnú vojenskú službu. Zvlášť takéto okamihy si režim strážil, aby absolventi neemigrovali. Podarilo sa to vďaka spolužiakovi, ktorý bol na fakulte šéfom SZM. Aj on je ilustráciou tej doby. Dotlačili ho k funkcii. Vnútorne nesúhlasil s mnohými vecami, ktoré komunisti robili. Vedel o mojich názoroch a fandil mi. Bol rád, že sa môže s niekým otvorene porozprávať bez strachu, že ten ho udá. Pomáhal som mu objavovať iný myšlienkový a hodnotový svet. Jeho podpis a pečiatka boli rozhodujúce. Iný by mi to nedal, lebo som nebol v SZM, čiže oficiálne šanca bola nulová. Ostatných päť-šesť orgánov, ktoré povoľovali cestu, formálne pridalo svoje pečiatky.
Pred cestou som niekoľko týždňov intenzívnejšie navštevoval zodpovedných ľudí tzv. tajnej cirkvi a robil som si poznámky, čo všetko treba najmä v Ríme vybaviť. Biskup Korec mi zhrnul celkové hodnotenie spoločenskej i cirkevnej situácie na Slovensku, situáciu v štátnom kňazskom združení Pacem in terris, ale aj pohľad na apoštolát, spoločenstvá, rehole, duchovné hnutia i aktivity, na problematické osoby v podzemných štruktúrach, ako aj momentálnu líniu ŠtB... Všetko som si podrobne zapisoval, potom prepísal v skratkách na mikropapieriky, opatrne som rozpáral dvojitú koženku na cestovnej taške, vložil papieriky a zašil. Mená boli zašifrované. Cestovali sme dvaja, Peter Murdza a ja. Cestou sme sa k sebe, samozrejme, nepriznávali. Keby jedného zbalili, druhý mohol dokončiť úlohu a ešte čosi podniknúť. Po bezproblémovom prechode hraníc do Rakúska sme vo Viedni navštívili pátra Číka, obetavého pomocníka, ktorý celé roky neúnavne pomáhal cirkvi na Slovensku, a jemu sme odovzdali niektoré informácie. Vybral som zašité lístočky, prepísal som ich do čitateľnej podoby a tieto podklady som používal pri referátoch vo Viedni, Vatikáne i v Mníchove.
Vo Viedni sme boli zo tri-štyri dni a keď sa zdalo, že táto časť úlohy je splnená, cestovali sme ďalej do Bergama pri Miláne, do centra Russia christiana, s ktorým sme spolupracovali už roky v rámci našich pokusov o evanjelizáciu v Rusku. Oni zabezpečovali a dodávali ruskú duchovnú literatúru, najmä Biblie, a my sme ich rôznymi cestami pašovali do Ruska. Najviac cez dôstojníkov a vojakov okupačných posádok sovietskych vojsk, ktoré boli dislokované v Československu. Aj v Bergame sme pobudli nejaký čas, aby sme pochopili ich myslenie, činnosť a plány smerom k Rusku.
Odtiaľ sme šli vlakom do Ríma, kde sme sa stretli s Ferkom Kapusňákom, ktorý nás prepašoval do Castel Gandolfo na rannú svätú omšu Jána Pavla II. v jeho kaplnke. Mali sme síce vybavené cez Mons. Dziwisza, sekretára Svätého Otca, riadne povolenie vstupu, ale kdesi vo vatikánskych kanceláriách sa to zamotalo. Situáciu sme sa podujali vyriešiť ináč. Do súkromnej kaplnky Svätého Otca púšťali iba vopred preverené skupiny s presným počtom ľudí podľa vopred schválených zoznamov. Votreli sme sa medzi akýchsi Španielov, ktorí mali vybavenú audienciu ako reprezentanti nejakého cirkevného združenia. Kontrola nám nič nebezpečné nenašla, pustili nás dnu. Ponáhľali sme sa po chodbách a schodištiach do pápežskej kaplnky. Až po skončení audiencie, vonku na námestí sme sa dozvedeli, že po celý čas mala švajčiarska garda vyhlásenú zvýšenú pohotovosť, lebo im zostali zo španielskej skupiny ešte traja navyše. Vedúci dokazoval gardistom podľa zoznamu, že to sú určite jeho ľudia. Hneď bolo jasné, že sa dovnútra namiesto nich vlúdili iní traja, možno teroristi. No my sme, nič netušiac, už boli vnútri, užasnutí atmosférou súkromnej svätej omše Jána Pavla II. Po nej nasledovala krátka osobná audiencia. Svätému Otcovi sme odovzdali osobné pozdravy, v skratke sme opísali situáciu na Slovensku, v pár bodoch sme hovorili aj o Rusku. Bolo vidno, že je veľmi dobre informovaný a výborne rozumie pomerom u nás. To nás najviac potešilo. Osobný zážitok a silu povzbudenia z tejto audiencie je ťažko vôbec opísať.
Nasledovala návšteva u arcibiskupa Jozefa Tomka, vtedy generálneho sekretára celosvetovej synody biskupov, najvyššie postaveného Slováka vo Vatikáne. Jemu sme veľmi podrobne referovali, ako to na Slovensku vyzerá. Informácie si značil a pýtal sa na niektoré ďalšie veci, mená a súvislosti. Keď nás v niečom doplnil, alebo dačo pripomenul, znova sa ukázalo, že Vatikán má veľmi dobré informácie. Pán arcibiskup si pre nás urobil dostatok času, hoci za tú cenu, že v predizbe musel neplánovane dlho čakať veľvyslanec významného štátu. Bol potom nediplomaticky udivený, keď videl z pracovne vychádzať nie veľvyslanca ešte silnejšieho štátu, ale troch veselých mládencov v károvaných košeliach.
To sa opakovalo aj v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda u pána biskupa Dominika Hrušovského. Podobne aj u pána biskupa Pavla Hnilicu, tu však s väčším dôrazom na situáciu v Rusku. Veľmi zaujímavá bola aj návšteva vo Vatikánskom rádiu u pátra Ferka Sočufku.
Cieľom našej cesty nebolo len osobne poinformovať zodpovedných vo Vatikáne o situácii u nás doma. Veď aj inými cestami sa im dostávalo veľa rôznych informácií a materiálov. Dôležitejšie bolo to, aby sme aj my mali spätnú väzbu o tom, čo skutočne vedia, ako veci súhrnne vyhodnocujú, akú líniu zamýšľajú viesť ďalej. Ako jeden príklad môže poslúžiť problém tzv. vatikánskej "Ostpolitik", teda taktika vatikánskych diplomatov voči režimom v komunistickej východnej Európe. Našim doma, v prostredí tzv. tajnej cirkvi sa zdalo, že cena za diplomatické úspechy je privysoká. Vatikánski diplomati, ktorí predovšetkým chceli "vyrokovať" súhlas režimu s vysviackou biskupov pre uprázdnené stolce v ČSSR, považovali za svoj úspech to, že rokovania s režimom vôbec pokračujú ďalej. Režim z toho obratne ťažil, hoci nepopustil ani milimeter. Jednak pred svetom vyzeral ako ochotný rokovať, lebo potreboval vylepšiť svoju povesť v oblasti ľudských a náboženských práv, ale zároveň mal pri rokovaniach svoje podmienky.
Režim si pri diplomatických rokovaniach napríklad vynútil, aby Vatikán utlmil činnosť tajného biskupa Korca. Bol to veľmi rafinovaný ťah. Z Ríma prišiel zákaz svätiť tajných kňazov. Mám dojem, že toto obdobie bolo pre otca biskupa ťažšie, ako keď bol osem rokov vo väzení. Mimochodom, práve poslušnosťou J. Ch. Korca Rímu aj počas tohto najťažšieho obdobia, keď plne rešpektoval vatikánsky zákaz svätiť tajných kňazov, v Ríme značne stúpla úcta k nemu. Keď sa do toho osobne zaangažoval Svätý Otec, zákaz bol odvolaný. Tento príklad ilustruje, že pre predstaviteľov tzv. tajnej cirkvi na Slovensku bolo nanajvýš dôležité poznať postoje a názory takých ľudí vo Vatikáne, akým bol arcibiskup Tomko a iní z najbližších spolupracovníkov Svätého Otca.
Peter Murdza potom zostal v Ríme a pokračoval v návštevách. Ja som mal vybavené aj vízum do Nemecka, lebo som veľmi chcel ísť do Mníchova za Antonom Hlinkom. Celé Slovensko počúvalo na Hlase Ameriky jeho relácie o situácii cirkvi u nás. Najúčinnejšou formou obrany prenasledovaných bolo, ak o takých prípadoch hlásili zahraničné agentúry. Režim bol na to zvlášť citlivý. Po druhé, celé Slovensko počúvalo tieto stanice a z nich boli ľudia najlepšie a okamžite informovaní. To veľmi povzbudzovalo k vedomiu spolupatričnosti.
Anton Hlinka mal s Ferkom Kapusňákom dohodnuté heslo pre prípad, že Ferko za ním niekoho pošle. Bol to citát z evanjelia, ktorý bolo treba vhodne zamontovať na začiatku rozhovoru. V Mníchove som našiel saleziánsky ústav, kde páter býval, a z vrátnice som mu zatelefonoval: "Dobrý deň, idem zo Slovenska. Môžem s vami hovoriť osobne?" - "Veľmi rád, príďte zajtra o..." Spomenul som, že bývam u Silva Krčméryho a že nesiem pozdrav od pána biskupa Korca. "Počkajte, hneď idem dolu." Zobral ma na dvor a tam sme sa prechádzali. "Tak, čo mi môžete povedať?" - začal s profesionálnou opatrnosťou. Nevedel som, ako heslo zaobaliť, tak som s ním vyrukoval priamo: "Myslím si, že sme neužitoční služobníci. Robíme len to, čo sme povinní robiť." Pousmial sa a spýtal sa ma ešte na nejaké konkrétne detaily zo Slovenska, aby si to ešte overil. Vybavil mi ubytovanie neďaleko ústavu. Počas ďalšieho týždňa sme spolu strávili každý deň niekoľko hodín v intenzívnych rozhovoroch. Bolo to nielen pracovné. Je filozofom, teológom i psychológom. Veľa som sa pýtal na otázky osobnostného rastu človeka, na cesty k dosiahnutiu zrelej osobnosti. V tom čase som študoval teológiu, a preto ma zaujímalo, ako vidí niektoré veci súčasná teológia i on osobne, aké sú súčasné odchylky a čo chápe pod zdravou náukou. Očarila ma na ňom jeho systematickosť a dôslednosť.
Zaujímavé bolo jeho rozprávanie o tom, akými cestičkami sa dostal do vysielania Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy. V jeden deň išiel do Slobodnej Európy zaniesť nejakú nahrávku a zobral ma so sebou. Veľmi ma to zaujímalo. Nakoniec ma však nechal čakať vo vedľajšej ulici a išiel tam sám. "Je to tu prešpikované agentmi komunistickej rozviedky. To nemá význam," vysvetľoval mi cestou domov.
Referáty o situácii som mu čitateľne prepísal a odovzdal s vyznačením toho, čo nie je určené na zverejnenie. Keď som prišiel domov na Slovensko, o pár dní som dostal povolávací rozkaz na vojenskú službu. Z Mníchova som si doniesol miniatúrne rádio, ktoré som si prepašoval na vojenčinu. Potajomky som si po večeroch zapínal Hlas Ameriky. Bol to zvláštny pocit, keď som počas prvých týždňov v kasárňach počúval relácie z materiálov, ktoré som nechal v Mníchove.
S Antonom Hlinkom sme okrem iného preberali aj možnosť dopravy náboženských kníh priamo na Slovensko. Dovtedy ich dával voziť do susedných štátov, do Poľska a Maďarska. Odtiaľ ich bolo treba prepašovať na Slovensko a rozumne distribuovať. Z Maďarska sa pašovali autami, z Poľska v batohoch cez hory. Pre pašovanie boli vhodné rôzne zóny. Ako chlapec z Oravy som to mal najbezpečnejšie cez Roháče. Náš rodinný Moskvič s kubínskou značkou tam nebol nápadný. Spolu s Danom Suroviakom sme nakúpili viacero rovnakých ruksakov. Polovicu mala poľská skupina a polovicu my. S Danom a s ďalšími sme v dohovorený deň vyniesli na hrebeň Roháčov ruksaky plné stravy, najmä trvanlivú salámu. V Poľsku bolo vtedy, začiatkom 80. rokov vyhlásené stanné právo a mali problém s potravinami. Hore na hrebeni, kadiaľ viedla štátna hranica, sme si posadali oddychovať a ruksaky sme si odložili vedľa seba. Chlapci, Poliaci, ktorých nabalil a posielal Stašek Lugowski, boli o kúsok ďalej. Po oddychu sme sa ešte chvíľu poprechádzali, poobdivovali sme prírodu a oblohu, totiž, či sa z pozorovacích stanovíšť nepribližujú pohraničníci, a každý si zobral znova "svoj" ruksak a išli sme domov. V tom turistickom virvare, ktorý sme namodelovali, si pohraničníci v ďalekohľadoch nevšimli, že po narovnaní kostí sme si naložili podobný ruksak, ale už s iným obsahom. Ešte bolo treba mať pevné nervy, či nás nezastaví kontrola pri dvojhodinovom zostupe, alebo cestou autom. Literatúru sme doviezli na príslušné distribučné miesta na Slovensku, odkiaľ išla na oblastné stretká a potom tam, kde bolo treba.
Bolo to dosť riskantné. Keď o rok (1985) chytili troch kapucínov, držali ich celé mesiace v Poľsku a potom ich u nás odsúdili do väzenia. Máriu Nechalovú zadržali pri prevážaní kníh autom z Maďarska a tiež mala z toho súd. Antonovi Hlinkovi som spomenul názor a prosbu našich na Slovensku: "Prevážanie kníh cez hranice je zložité a nebezpečné. Samizdaty tlačíme stále len na starých cyklostyloch s tlačiarenskou kolomažou. Potrebujeme vybudovať kvalitné a výkonné tlačiarenské centrá priamo u nás doma, na Slovensku."
Anton Hlinka ticho počúval a premýšľal. Možno rozmýšľal, či mi to celé môže povedať, ale nakoniec s tým vyšiel. Vysvetlil mi celý systém financovania, tlače a dopravy literatúry, ktorý ide na Slovensko cez jeho ruky, a to v spolupráci s protestantskými kruhmi v Nemecku a Holandsku, ktoré veľmi pomáhali kresťanom vo východnej Európe. Mali také široké ekumenické srdce, že výber literatúry nechali na tohto katolíckeho kňaza. A práve oni boli ochotní zaplatiť a doviezť kvalitný a výkonný ofsetový stroj. Tým by sme mali tlač na vtedajšej najvyššej technologickej úrovni, o akej vtedy socialistické tlačiarne, okrem výnimiek, len snívali. Po návrate na Slovensko sa naši tejto správe veľmi potešili. Záležitosť ofsetového stroja zrealizoval o pár týždňov Vlado Jukl.
Anton Hlinka mi podaroval malý turistický kalich, vhodný pre budúceho tajného kňaza, ktorý mi však nedovolil zobrať so sebou, aby mi ho na hranici nenašli. Podobne mi zhabal aj rôzne náboženské knihy, ktoré som si kúpil. A mal pravdu. Pri prechode cez hranice som mal totálnu prehliadku. Pravý opak, ako keď sme šli von. Nič nenašli, lebo som bol úplne čistý. Kalich a knihy prišli po čase inými kanálmi.
Ako som spomenul, po návrate z okružnej cesty po Západe som nastúpil na vojenskú službu do Terezína k ženistom. Bolo to v roku 1985. Práve v tom roku bola slávna púť na Velehrade, kde ľudia po prvýkrát vypískali režim v osobe českého ministra kultúry Klusáka. Na túto akciu som si vtedy zobral z vojny dovolenku. Bol som pár metrov pred tribúnou. Dovtedy som sa snažil o vnútornú slobodu, tam na Velehrade som prvýkrát okúsil aj čosi z vonkajšej, keď nás tam 150 000 skandovalo: "Chceme náboženskú slobodu!" Bol to nezabudnuteľný zážitok, porovnateľný s atmosférou mítingov v novembri 1989 v Bratislave.

Zamestnanie
Po vojenskej službe som v októbri 1985 nastúpil do zamestnania na Krajskú hygienickú stanicu v Bratislave na odbor ochrany zdravia pri práci. Práca mi pomerne vyhovovala. Ani som nepredpokladal, aké zaujímavé momenty prinesie.
Ako odborné krajské pracovisko sme raz dostali objednávku na odmeranie žiarenia, ktoré vplýva na pracovníkov zamestnaných pri prevádzke špeciálnych vysielačov na niektorých miestach Slovenska. Nik nám poriadne nechcel vysvetliť, o aké zariadenia ide. Počas celého merania nás sprevádzali decentní páni z kontrarozviedky. Vysielač bol v obrovských plechových skriniach a zaberal celú veľkú halu. Bolo jasné, že to ide na veľmi veľký výkon, a teda aj žiarenie v okolí vysielača je dosť veľké. My sme merali, aj keď so socialistickými prístrojmi sa toho veľa namerať nedalo. Im však zrejme stačil protokol s pečiatkou, potvrdzujúci, že tam bola kontrola z hygieny.
Keď sa naši strážcovia na chvíľu vzdialili, prehodil som pár slov s pracovníkom, ktorý to tam mlčky obsluhoval. Nedalo mi totiž pokoja, že vonku sú antény nasmerované kamsi mimo naše územie. Kútikom oka sa najprv presvedčil, že páni sú naozaj trochu ďalej. Narýchlo povedal: "Ide o medzinárodnú spoluprácu. My vysielame do Ruska a NDR a oni k nám." Nerozumel som tomu a ako elektrotechnikovi mi to nedalo: "Takýmto obrovským výkonom vysielate Slovenský rozhlas?" Usmial sa: "Bratislavu vysielame z tamtoho" - a ukázal na malú plechovú škatuľu v zadnom kúte, ktorá pri tom veľkom vysielači vyzerala ako myš pri slonovi. Keď videl, že stále nechápem, povedal: "Pustím vám, čo vysielame." Z malého reproduktora na jeho pulte sa potichu ozval dôverne známy zvuk, ktorý som poznal z rušenia západných rozhlasových staníc: uauauaua... Náš štát "vypomáhal bratským socialistickým krajinám" tým, že sme odrazom cez atmosférické vrstvy pokrývali ich územie rušiacim signálom a oni zasa podobne "vypomáhali" nám. Páni čosi začuli, spozorneli a prichádzali k nám. Pracovník sa znova tváril, že je v celej hale sám. Oni nás zdvorilo, ale rázne vyviedli k dverám, hoci sme s kolegom nemali ešte nič poriadne namerané.
Ešte väčší zážitok som mal, keď sme dostali objednávku na odmeranie osvetlenia priamo v operačnom velíne Štátnej bezpečnosti, v jej sídle na Februárke v Bratislave. Viedli nás cez tmavé chodby a pozamykané dvere do riadiaceho centra. Presklené steny to rozdeľovali na viacero úsekov, za nimi boli riadiace pulty, telefóny, svetielka - a dôstojníci ŠtB v civile. Prísne tváre i vystupovanie. Mocní, ktorí rozhodovali o osudoch všetkých ostatných v krajine. Podliehali iba politickému vedeniu štátu, ale z dejín komunizmu vieme, že vo vzťahoch tajnej polície a politikov niekedy nebolo jasné, kto koho kontroluje. Bolo pre mňa nesmierne zaujímavé pohybovať sa v centrále tajnej polície, odkiaľ prichádzali aj príkazy na zásahy voči cirkvi. Všetko som si pozorne obzeral, vnímal atmosféru medzi nimi a štýl práce. Merali sme to tam dôkladne a dosť dlho...
Počas merania som mal na ruke prsteňový ruženec. Rozmýšľal som, či si ho pred vstupom nezložím, aby som neprovokoval. Malé ružence na prste boli spoznávacím znamením najmä medzi mladými kresťanmi. Takto sa vysokoškoláci rýchlo spoznali už na prvých prednáškach, oslovili sa navzájom a mohli vytvoriť spoločenstvo, najmä ak s tým doma mali skúsenosť. Toto nenápadné znamenie poznala aj ŠtB. Videl som, že si môj ruženec všimli, ale nepovedali nič. Vtedy som netušil, že o dva roky budem v tej istej budove ako zadržaný a že pred polnocou sa ma unavený vyšetrovateľ spýta: "Vy sa teraz modlíte ruženec?"
Mojou vlastnou špecializáciou na hygiene bola ochrana človeka pred laserovým žiarením. Robil som školenia pracovníkom, ktorí narábali s lasermi. Aj tam som niekedy zažil zaujímavé momenty. Napríklad, v jednom výskumnom ústave do revolverov u nás vyrobených laserom gravírovali znak istej britskej zbrojárskej firmy. Vo veľkých množstvách. Socialistický štát takto beztrestne predával zbrane do rozvojových krajín a navonok vyhlasoval rôzne mierové iniciatívy. Ak sa niekde v Angole našli revolvery s logom napríklad tejto britskej zbrojárskej firmy, socialistický blok vydal vyhlásenie, ktorým odsudzuje hnusný svetový imperializmus...
Občas bolo treba pripraviť prednášku o laseroch na odborné konferencie. Na Ministerstve zdravotníctva sa malo vytvoriť miesto špecialistu pre túto problematiku a uvažovalo sa so mnou. Cítil som, že na mojej ceste znova nastáva čas pre určité rozhodnutie. Musím si vybrať. Prijať ponúkanú odbornú dráhu, to by si žiadalo naplno sa tomu venovať. Ale ja som mal rozbehnuté iné aktivity, chcel som dokončiť tajné štúdiá teológie a celú svoju energiu venovať službe cirkvi. Oboje si žiadalo celého človeka. Vybral som si to druhé.
Logickým dôsledkom bola zmena zamestnania, keďže poriadne som sa laserom venovať nemohol. Spolupracovníci to nechápali. Mladý inžinier so slušnou perspektívou neprijíma zaujímavé miesto a odchádza. O pravých zámeroch nesmeli nič tušiť. Vysvetlili si to tak, že mám skryté výhrady voči kolektívu. Opak bol pravdou, kolektív bol výborný. Niektoré rozhodnutia neboli jednoduché a neraz bývali aj bolestivé. Tým viac, ak sa to týkalo rodičov alebo priateľov.
Našiel som si nové zamestnanie v stavebnom podniku ako hlavný energetik. Popri práci som mohol oveľa intenzívnejšie študovať teológiu, venovať sa apoštolátu a aktuálnym úlohám, ktoré prinášal život.
V určitom období ma poverili koordinovať apoštolát na bratislavských stredných školách, lebo už fungovalo dosť stretiek a bolo potrebné dávať tomu nejaký smer. Pár mesiacov som sa do toho pokúšal dostať, ale ukázalo sa, že som z úplne iného cesta, nie som doma v tamojšej mentalite a že by to mal robiť radšej niekto, kto v tom prostredí vyrástol. Poprosil som o uvoľnenie z tejto zodpovednosti a znova som sa venoval vysokoškolákom, s ktorými som ani v tomto čase neprestal a medzi ktorými som sa cítil ako ryba vo vode.

[Pokračovanie]