V ponovembrovom vývoji našu literatúru obohatili viaceré diela dokumentujúce obdobie totalitného režimu. Priblížili nám predovšetkým udalosti zo začiatku 50. rokov, likvidáciu najmä rehoľných spoločenstiev, a gréckokatolíckej cirkvi. Mnohé z nich sú tiež pretkané množstvom osobných svedectiev z väzníc, pracovných táborov, emigrácie. (Spomeniem aspoň autorov Korca, Krčméryho, Mikloška, Mitošinku, Petríka, Fritza).

   V knihe Svetlo z podzemia po prvýkrát sa však v našej literatúre stretávame so spracovaním problematiky samizdatovej literatúry a osudov jej tvorcov. V tom je bezpochyby autorský prínos Jána Šimulčíka a jeho knihy. Autor s časovým odstupom spracoval tému, ktorá sa ho bytostne dotýkala, a je zážitkom pre nás, čitateľov, že nezostal Ien pri faktografickom popise udalostí, ale dokázal hutne a pútavo zachytiť osudy svojich tvorcov samizdatu. Štrnásť príbehov to nie je defilé postáv, ale do kamenných tabúľ antikomunistickej literatúry vytesaných štrnásť svedectiev živej viery, ktorú sa nepodarilo zašliapať nijakými praktikami totalitnej moci. Je tiež svetlom vychádzajúcim z ohňového kríka, ktorý Otec vložil do sŕdc, týchto doteraz skrytých vyznávačov viery. Toto svetlo bolo v období totality znamením nádeje blížiacej sa slobody. Ale to svetlo je i dnes znamením nádeje, že takto zdokumentovaná pravda a do osobných vyznaní sprítomnené poznanie nemôže v nás zostať bez odozvy, aby sme čím viacerí uverili v silu žitého evanjelia.

   Autor stál pred ťažkou úlohou, ktoré osobnosti do svojej publikácie zaradiť, preto je ťažko hodnotiť jeho zámer prezentovať jednotlivých tvorcov samizdatu v práve takomto rozdielnom rozsahu osobných výpovedí. Pre menej informovaného čitateľa by to mohlo byt' odzrkadlením akéhosi rebríčka, preto priskromne v knihe vyznieva práve rozsah vyznania jednej z významných postáv Vladimíra Jukla. Z tohto zorného uhla by sa žiadalo, aby v tak rozsiahlej knihe mali svoj osobitný priestor aj Rudo Fiby či Ján Letz a Anton Semeš, ktorí sú považovaní u nás za jedných z najkreatívnejších autorov samizdatov, a to čo do počtu i náročnosti samizdatovej tvorby. (Aj keď, dá sa predpokladať, že na nich by možno mohol byť postavený základ knihy o neperiodickom samizdate).

   Atmosféru tvorby samizdatu a jeho distribúcie, sprítomnenú v spomínaných štrnástich príbehoch, dopĺňa autor hodnotiacou štúdiou o katolíckom periodickom samizdate v úvode knihy. Zároveň v prílohe prináša cennú štatistiku a charakteristiku 19 najvýznamnejších samizdatových periodík. Ovocie jeho záslužnej bádateľskej a tvorivej práce zhrnuté v tejto štúdii s prílohou bolo publikované aj na stránkach periodík Viera a Život (č. 2/97) a Verbum (č. 3/97) a s dobrým ohlasom.

   Prejavom autorovej zrelosti je duch, atmosféra i spôsob zmocnenia sa a stvárnenia témy. Vďaka nemu Božie dobrodružstvo na životných cestách štrnástich veľkých postáv katolíckeho samizdatu vyznieva ako príťažlivé posolstvo. S autorom by sme mohli nostalgicky zvolať "zbohom samizdat", bol si veľký, vzácny, očarujúci, strhujúci, lebo srdcia, ktoré ti slúžili, patrili Otcovi... Oceňme autorov príspevok k svedectvu o nedávnej minulosti, lebo sme mnohí, premnohí, priveľmi rýchlo zabudli na pravý jas pravdy, na cestu, ktorou sa k nám predieralo svetlo z podzemia v dlaniach týchto kristonosičov... A možno porozumieme mnohému z toho, čo je dnes na obraze týchto dní... 

BLAŽEJ KRASNOVSKÝ 
Verbum 1/1998