Mnohí z nás mali za totality možnosť spoznávať veriacich ľudí v malých spoločenstvách, či už študentov, alebo veriacich žijúcich v rodinách. Na týchto stretnutiach sa dali získať samizdatové časopisy: Rodinné spoločenstvo, Náboženstvo a súčasnosť, Výber, Svetlo, Radosť a nádej, alebo niektorý ďalší samizdatový časopis. O tom, ako sa samizdat tvoril a aké boli cesty týchto časopisov, hovorí kniha Jána Šimulčíka: Svetlo z podzemia. 
  
   Prvá časť knihy uvádza históriu samizdatu v rokoch 1969-1989. V historickom prehľade sa uvádza, že po roku 1968 dochádza na Slovensku k určitému oživeniu Cirkvi, a to predovšetkým u mladej generácie. Dôležitú úlohu tu zohrali kňazi, rehoľníci a laickí aktivisti. V Bratislave a postupne na celom Slovensku vznikali malé spoločenstvá veriacich, ktorí sa začali schádzať v bytoch, aby sa spolu modlili, čítali náboženskú literatúru a odovzdávali si skúsenosti z osobnej viery vo svojom živote. Postupne sa rozrástli natoľko, že vznikla potreba organizovať duchovnú pomoc. Spoločenstvá potrebovali materiály na štúdium a stávali sa miestom šírenia informácií o dianí v Cirkvi. To vyvolalo potrebu vydávať samizdat.

   Autor uvádza prehľad samizdatových časopisov, ktorých bolo do roku 1989 spolu devätnásť. Prehľad obsahuje štatistické informácie o periodických samizdatoch. Z týchto údajov je zaujímavé, že práve Rodinné spoločenstvo patrí medzi samizdaty s najvyšším nákladom a takmer s najvyšším počtom celkových vytlačených strán.

   Druhá časť knihy, rozsahom najväčšia, obsahuje svedectvá tých, ktorí pracovali v samizdate. Príbehy, charakterizujúce podmienky a dobu, v ktorej vznikali, sú spracované veľmi zaujímavo a dajú sa prečítať jedným dychom. Sú akýmisi snímkami, ktoré zachytávajú dobre známe skutočnosti spred roka 1989 kádrovanie, výsluchy, domové prehliadky, návštevy ŠtB, ale aj stretká, klepanice, samizdaty...

   Fotografické snímky z tvorby samizdatu veľmi dobre ilustrujú a dotvárajú svedectvá autentickými zábermi na tlač, na vzory samizdatov, aj úradných dokladov.

   Svetlo z podzemia je kniha, ktorá nám na takmer 300 stranách pripomína to, čo by sme ešte mohli mat' v živej pamäti, pretože hovorí o ľuďoch, ktorých viera motivovala k úžasne krásnym činom. Štrnásť príbehov z totalitného režimu ma svojím obsahom veľmi upútalo a myslím si, že majú čo povedať aj dnešku. Totalitný režim chcel mať pod kontrolou všetkých a všetko, avšak ľudská sloboda je vynaliezavá, tvorivá a vie prekonávať veľa prekážok. Pri čítaní knihy som mal radosť, že aj v jednoduchých podmienkach mohli vzniknúť diela, ktoré boli reálnou potrebou a pomocou pre tých, ktorí hľadali duchovnú pomoc aj v podobe písaného samizdatu. Je mi však trochu smutno z toho, že takmer na konci dvadsiateho storočia museli ľudia prepisovať náboženskú literatúru ručne a samizdatom a "pokrokoví" vládcovia robili všetko aj proti takémuto šíreniu náboženských informácií. Sú to dva modely správania minimálnymi prostriedkami dosiahnuť čím viac a na druhej strane obrovskými štátnymi prostriedkami plytvať proti slobode a viere svojich spoluobčanov. Sú to dva postoje postoj viery a postoj proti viere. Povzbudilo ma, že s vierou sa dá urobiť' viac ako bez viery, že viera sa má prejaviť i v práci, v postojoch a že môže mať aj zhmotnenú podobu vo forme samizdatu alebo inej aktivity. Veľmi pekne to vyjadril Dr. Jukl, ktorý hovorí, že viera nemá byt' len "kostolná", ale má tvoriť reálnu súčasť života. Členovia holandskej organizácie Open Doors svoje odborné technické znalosti spájali s vysokou organizačnou vynaliezavosťou, a tak pomáhali samizdatu na Slovensku. Aj tu bola viera inšpiráciou ku konkrétnej práci.

   Z mnohých konkrétnych príbehov spomeniem pasáž zo svedectva doc. RNDr. Ďurikoviča, ktorý z "rodinného výletu" z Prostějova doniesol v škatuli od televízora stroj na vydávanie časopisu Rodinné spoločenstvo. 0 tom, ako táto cesta dopadla, ale aj o iných dnes už dobrodružných udalostiach, sa dozviete viac na stránkach práve vydanej knihy. 

   Možno táto kniha poskytne čitateľovi aj kritériá na hodnotenie súčasnosti čo je postoj viery a čo je postoj otvoreného, alebo dnes rafinovanejšieho boja proti viere a veriacim. Kniha prináša pravdivé svetlo, ktoré bolo potrebné nielen v podzemí minulosti, ale aj svetlo viery, ktoré potrebujeme ešte viac v šere prítomnosti. 
 

PAVOL HRIC             
Rodinné spoločenstvo 1/1998