Svet pravdy
Kapitola z knihy Svetlo z podzemia strana 27 – 56.

1. Šenkvická tlačiareň
2. Ferko Petráš
3. Problémy
4. Polícia
5. Facky
6. Februárka
7. Viktor
8. Pavol
9. Skrývanie
10.
Výsluch
11. Viktorove výsluchy
    12. Opäť tlač
13. Ofset
14. Rodiny
15. Jur
16. Podzemná tlačiareň
17. Papier a farba
18. Počítače
19. Skladanie
20. Opakované výsluchy
21. Časopisy
22.
Obzretie sa

 

Jozef Roman, narodený 23. apríla 1960. V rokoch 1983–1988 bol členom Spoločenstva Fatima. V rokoch 1983–1990 pracoval ako elektrotechnik na Chemickotechnologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. V lete 1997 bol vysvätený za kňaza v Spoločnosti Božieho Slova.

Celá moja aktivita v samizdate sa začala v roku 1984. Vlastne, bolo to ešte skôr. V novembri 1981 som sa zoznámil so Silvom Krčmérym a v roku 1983 som sa presťahoval do Bratislavy k Petrovi Murdzovi, kde som bol už priamo zaangažovaný v komunite Fatima* a neskoršie aj v samizdate.

Moju aktivitu, ktorá je ďalej opísaná, som nerobil súkromne, ale v rámci angažovania sa Spoločenstva Fatima. To mi zabezpečovalo zázemie a pomoc. Bolo to spoločné dielo tímu ľudí z tejto komunity, preto niekedy používam v článku zámeno “my”. Nie všetkých sa dalo spomenúť.

***

Rok po mojom príchode do Bratislavy ma oslovil Rudo Fiby a ponúkol mi spoluprácu pri vydávaní samizdatu Náboženstvo a súčasnosť (NaS).** Syn Ferka Petráša išiel na vojnu a na tlačenie bolo treba spoň dvoch. Zaujal som jeho miesto.

Šenkvická tlačiareň
Asi na jeseň roku 1984 ma Rudko zaviedol do Šenkvíc, kde v tom čase Ferko Petráš tlačil NaS. Predstavil ma ako nového pomocníka pri tlačení. Hneď sme dohodli konkrétny dátum, kedy mám prísť. Boli to moje prvé stretnutia s tlačením.
Vtedy som pracoval na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT na údržbe. Po pracovnom čase som chodieval do Šenkvíc, kde sme spolu s pánom Petrášom tlačili. Nebolo to každý deň. NaS-ka vychádzala päťkrát do roka, čo sa dalo zvládnuť. Spravidla sme sa usilovali urobiť to za jedno popoludnie, aj keď sme niekedy potiahli dlhšie do večera.
S Ferkom Petrášom sa pracovalo výborne. Bol to človek plný humoru. Nálada bola vždy veselá. Keď náhodou upadala, tak vytiahol svoje domáce vínko. Pripomína mi to jeden “socialistický” vtip, ktorý je veľmi priliehavý pre túto situáciu:
Za bačom v príde novinár a pýta sa ho: «Bača, ako trávite celý deň?» Bača spokojne vraví: «Ráno vstanem, vyženiem ovce na pašu, popritom vypijem jednu fľašku slivovice, potom druhú a tak to ide až do večera.» Nato novinár: «Bača, to nemôžeme dať do televízie, skúste namiesto “vypijem fľašku” povedať “prečítam knihu”, bude to viac uvedomelé.»
Bača sa zamyslí a začne: «Ráno vstanem, vyženiem ovce na pašu, popritom si prečítam jednu knihu, potom druhú a tak to ide až do večera. Večer, keď už nemám čo čítať, navštívim svojho priateľa Jura, ktorý má doma malú tlačiareň. V nej vytlačíme niekoľko kníh a potom ich spolu čítame až do rána.»

Ferko Petráš
Zo začiatku bol stroj u Petrášovcov umiestnený na povale a zamaskovaný starými vecami. Neskoršie svoj úkryt našiel v preši na hrozno. Tlačiarenské podmienky na povale boli dosť bojové, pretože tam nesmel byť ani náznak tlačenia. V lete tam bolo veľmi horúco a večer, keď sme tlačili, museli sme mať zapnuté rádio, aby sa monotónny zvuk stroja veľmi nerozliehal po okolí. Neskoršie sme sa preniesli do dielne, kde sa tlačilo bezpečnejšie.
Šenkvickú “tlačiareň” asi rok zásoboval papierom pán Zachar z Trnavy, ktorý mal výborné kontakty v papiernictvách. Aby Ferko nemal zaprataný dom papierom a farbou, vytvoril si sklad papiera vo Vištuku, čo je dedina neďaleko Šenkvíc. Priestor mu poskytol jeho priateľ Marián Lukáč, u ktorého niekedy skladoval aj 100 balíkov papiera. Jožko Oprala pomáhal s náhradnými súčiastkami do stroja.

Vypytovanie sa na podrobnosti bolo v podzemí nemiestne, preto som sa až po revolúcii dozvedel, ako sa vlastne Ferko Petráš dostal k tlačeniu. Ferko začal s úsmevom spomínať:
“Syna, ktorý chodil na vysokú školu, oslovila jeho spolužiačka: «Nechcel by si s nami chodiť na stretká? Sú to stretnutia mladých ľudí, ktorí sa rozprávajú o viere.» – «Prečo nie?» znela jeho odpoveď.
A tak sa syn dostal do podzemných spoločenstiev mládeže. Tam sa dozvedel o súde s Helenkou Gondovou a Františkom Novajovským, ktorých väznili pre vieru. Keď mi o tom rozprával, spozornel som. «Ak človeka súdia nespravodlivo a k tomu pre vieru, tam treba ísť,» vyhlásil som rezolútne. Syn iba prikývol.
Súd sa začal na sviatok obrátenia sv. Pavla 25. januára 1983. Pri našom príchode do Justičného paláca tam už bolo asi 40 ľudí, ktorých nechceli vpustiť do súdnej siene. Aj my so synom sme zostali na chodbe.
Doma mi syn spomínal Silva Krčméryho, ktorého navštevoval v Bratislave. Bol ním veľmi nadšený. Po príchode do “Justičáku” mi syn vraví: «Tam je Silvo Krčméry. Otec, poď, zoznámim ťa s ním.»
Z jeho rozprávania som hneď zistil, ktorý to je. Podišiel som k nemu: «Dobrý deň. Vy ste pán Krčméry?» – «Áno.» – «Môj syn chodí k vám do spoločenstva…,» predstavil som sa mu. Silvo mi hovorí: «Poďme sa trocha poprechádzať. Tam sa budeme môcť voľnejšie porozprávať.»
Začali sme sa prechádzať po chodbe Justičného paláca. Z nášho rozhovoru bolo cítiť dôveru. Asi po pol hodine rozhovoru sa ma Silvo spýtal: «Nepoznáte niekoho, u koho by sme mohli uskladniť nejaké samizdaty?» – «Aj u nás by to šlo,» ponúkam náš dom. «Dobre,» odpovedal Silvo a zapísal si moju adresu. Po chvíľke rozprávania sme sa spolu pridali k davu, ktorý sa modlil pred súdnou sieňou, do ktorej nás stále nechceli vpustiť.
Jedno z dievčat pristúpilo k asi pätnástim civilistom, o ktorých bolo zrejmé, že sú z ŠtB: «Dnes je obrátenie sv. Pavla, máte príležitosť aj vy sa obrátiť.» Eštebáci zostali jej “drzosťou” zaskočení. Jej odvaha sa mi veľmi páčila, preto som ju v dave vyhľadal: «Bolo to od teba veľmi odvážne. Keď sa budeš vydávať, dostaneš odo mňa na svadbu 200 litrov domáceho vína.» Dievča sa zasmialo.
Pred súdnou sieňou sme stáli do šiestej večer. Policajti už nás začali vyháňať: «Občania, ak sa nerozídete, ak nevyprázdnite Justičný palác, tak použijeme mierne fyzické násilie.» Po ceste domov som premýšľal nad rozhovorom so Silvom.

***

Asi o mesiac som navštívil Silva Krčméryho. Podrobnejšie sme rozprávali o mojej pomoci podzemnej cirkvi. Vtedy vlastne vysvitlo, že potrebujú umiestniť v blízkosti Bratislavy rozmnožovací stroj.
Po nejakom čase nás v Šenkviciach navštívil Ferko Mikloško, ktorý prišiel obzrieť, do akých podmienok príde tlačenie. Predovšetkým sa zameral na postavenie domu a jeho možné sledovanie. Pýtal sa na susedov… Dom sa Ferkovi celkom pozdával.
Pri ďalšej návšteve v septembri mi Silvo vraví: «Ak teda súhlasíte, že by sa u vás mohlo rozmnožovať, bude treba ísť po rozmnožovací stroj. Pôjdete do Novej Dubnice za Ivanom Polanským, u ktorého je stroj uložený. Pri príchode sa mu treba predstaviť menom Horák a on už bude vedieť, o čo ide.» Zobral som si presnú adresu Polanských a termín stretnutia. Stroj sa mal previezť ešte v septembri 1983.

***

Do Novej Dubnice som vyrazil asi o jednej hodine po polnoci. Už o niekoľko hodín som stál pred dverami Polanských. Zazvonil som. «Dobré ráno. Volám sa Horák a prichádzam z Bratislavy.»
Už ma čakali. Naraňajkoval som sa u nich a potom som išiel s pánom Polanským asi 25 kilometrov na jeho chalupu do Valaskej Belej. Tam ma Ivan zacvičil do tlačenia. Stroj som naložil do auta a vydal som sa na cestu späť.
Po ceste ma stopovala ženička: «Prosím vás pekne, máte bratislavskú značku, nezobrali by ste mi periny do Bratislavy?» Prekvapila ma jej dôvera. «Prečo nie?» Periny sme naložili do auta. Veľmi rád som to prijal, lebo na zakrytie stroja som nemal nijakú deku, nič.
Neskôr ma na ceste späť zastavili policajti. Aj mi otvorili kufor, ale pri pohľade na periny ma pustili. Stroj som zložil doma a periny na dohodnutej adrese.

***

O tlačení nemohla vedieť ani celá naša rodina. Vedela o tom iba moja mama, u ktorej sme neskoršie tlačili.
Raz mi aj dcéra so strachom povedala: «Tati, kedy s tým prestaneš? Veď ťa môžu zatvoriť.» Z jej prejavu bolo cítiť starosť o otca. Ja som však nemienil prestať. «Dievča zlaté, ty sa asi toho nedožiješ,» odpovedal som jej s humorom.

***

Odovzdávanie časopisu vyzeralo ako vystrihnuté z filmu. Dohodli sme si presnú hodinu, kedy sa stretneme v Mariánke. Tam som priviezol skompletizovaný samizdat. Rudo Fiby, s ktorým ma predtým zoznámil Fero Mikloško, tam už čakal so svojím autom, do ktorého sme preložili natlačené samizdaty. Prehodili sme pár slov, podali si ruky a každý išiel svojou cestou. Takto to trvalo niekoľko mesiacov, až kým Rudko Fiby nepriviedol teba (Jožka Romana),” dokončil svoje rozprávanie Ferko Petráš.

***

Súdy, ktoré mali odstrašiť ľudí od aktivity, mali aj opačný účinok. Pekný príklad toho je Ferko Petráš, ktorý mi pri jednej príležitosti povedal: «Musel by som sa hanbiť pred svojím svedomím, keby som zo zbabelosti nepriložil ruku k dielu, keď to bolo treba.» Uvedomoval si, že jeho syn študuje na vysokej škole a pri odhalení tlačiarenskej aktivity by ju určite nedokončil. Ochota pomôcť prenasledovanej cirkvi bola väčšia ako strach.

Problémy
V Šenkviciach som sa začal objavoval čoraz častejšie. S tým boli spojené i niektoré nepríjemnosti. V dedine je každý cudzí človek viditeľný.
Bol júnový deň okolo štvrtej popoludní. Zaparkoval som auto pod okno jedného domu. Ako som bol zvyknutý z Bratislavy, neparkoval som auto bezprostredne pred navštevovaným domom, ale o niekoľko ulíc ďalej. Po tlačení, okolo deviatej, som sa vracal k autu. Už som sa chystal odísť a v tej chvíli vyletel majiteľ domu, rozzúrený ako tiger. Bolo zrejmé, že ma čaká už asi štyri hodiny. A spustil: «Ako si to dovoľujete parkovať pod mojím oknom. Páchol mi tu benzín a kvôli tomu som musel zatvoriť okno. Nemohol som celé popoludnie vetrať. Hneď vás idem nahlásiť policajtom, kde pracuje i môj syn.» Ledva som sa od neho vymotal. Veľmi som sa ospravedlňoval a snažil som sa čím skôr odísť. Pre takúto nevinnú príhodu mohlo tlačenie samizdatu prasknúť. Po tejto skúsenosti som už rovno chodil k Ferovi Petrášovi do dvora. Na dedine má každý pred domom svoje teritórium, ktoré nemožno narušiť.
Inokedy som sa veľmi obzeral, či ma náhodou nesledujú. Bol to zvyk z mesta. Muselo to byť veľmi podozrivé, lebo niekto z domácich si toho všimol a neskoršie povedal Petrášovi: «Videl som, ako niekto ide k tebe a veľmi sa obzeral. Hovorím si: Idem hneď po flintu, lebo to je určite nejaký kmín*.» Takže s tým mojím utajovaním to bolo niekedy veľmi trápne. Na dedine čím si verejnejší, tým si tajnejší. Začal som sa správať normálne ako domáci.

***

Jedného dňa mi Ferko Petráš hovorí:
“Prednedávnom som bol kupovať cyklostylovú farbu na Steinerovej ulici, veď to poznáš kde. Prišiel som do predajne: «Dobrý deň, máte cyklostylovú farbu?» – «Áno, koľko potrebujete?» – «Štyri škatule.» Predavačka odišla do skladu. Po chvíli čakania ma niekto potľapkal po pleci. Obzrel som sa a za mnou stál neznámy muž: «Načo vám bude tá farba?» – «Viete, dopočul som sa, že keď sa robí sokel na dom, je tam dobré primiešať takúto farbu, lepšie to drží.» Neznámemu to asi stačilo. Odišiel. Predavačka priniesla farbu, ktorú som zaplatil. Tí eštebáci ňuchajú všade,” dodal na záver Ferko.
Pousmial som sa nad príhodou. To sa sem-tam stáva. «Musíme si dávať väčší pozor,» pomyslel som si.
Do Šenkvíc som chodil tak dlho, až sa aj mne stal nepríjemný incident.

Polícia
V roku 1985 sme vozievali natlačenú NaS-ku do Bratislavy, kde sme tých 500 ks zložili a potom distribuovali. V tomto roku som sa presťahoval od Petra Murdzu k Pavlovi Benkovi na Strojnícku do Prievozu.
19. marca 1985, v utorok, sme pri spoločnom stretnutí komunity oslavovali Jozefa. Keďže najbližší víkend boli výjazdy po Slovensku, bolo potrebné urobiť základnú distribúciu materiálov. Silvo Krčméry sa chystal, že vyrazí na cesty po Slovensku skôr, preto mu bolo treba čím skôr priniesť jeho kvótu samizdatov a literatúry. Takže sme sa nabalili. Z domu sme naložili NaS-ku a od Petra Murdzu, kde bol vtedy centrálny sklad literatúry, sme zobrali knihy. Okrem toho sme sa zastavili i v menšom sklade v Prievoze, ktorý bol u jedného invalidného pána. Tu som pri nakladaní NaS-ky zistil, že som si v našom centrálnom sklade zabudol všetky doklady so zápisníkom, v ktorom som mal rozdeľovník samizdatov. Až neskôr som videl, aké to bolo prozreteľnostné. Našťastie, bol vtedy na spoločnom stretnutí Viktor Jakubov. Okrem toho, že som ho požiadal o šoférovanie, mal osobitný dôvod ísť so mnou. Chcel si zajazdiť po Bratislave, lebo ju ešte dobre nepoznal. Povedal si, že v rámci rozvozu si zašoféruje a zároveň si prevezie svoje osobné veci od Paľa Benka k Silvovi Krčmérymu, kam sa sťahoval. A tak sme teda vyrazili.
Naša cesta viedla cez terajší Prístavný most. Tam bola prvá policajná hliadka, ktorá nás však nezastavila. Obišli sme so šťastím. Zastavili auto idúce pred nami. Pri pohľade na policajné hliadky sa nás zmocňovali nepríjemné pocity. Jeden z nás poznamenal: «To sme si ale “vybrali” najlepší čas.» Policajti, ako každý rok na Jozefa, mali zvýšenú pohotovosť. Vôbec sme si to predtým neuvedomili.
Pokračovali sme ďalej. Naša prvá zastávka bola u Vlada Ďurikoviča, kde sme vyložili asi polovicu nákladu (samizdaty a literatúru) a zobrali od neho samizdat Rodinné spoločenstvo, ktoré on tlačil. Pokračovali sme cez bývalý Most SNP. Mali sme ísť do centra mesta a potom k Silvovi, pre ktorého bola určená druhá polovica nákladu. Ale namiesto do centra Viktor odbočil vpravo, a tak sme potom išli po Dostojevského rade, kde nás zastavila policajná hliadka.
Bola to bežná kontrola, aké sa vtedy na Jozefa robievali. Po prezretí Viktorových dokladov sa policajt spýtal: «To nie je vaše auto?» Viktor pokojne odpovedal: «Nie, je požičané.» Hneď nato policajt dodal: «Prosím vás, otvorte kufor.»
Bolo to pre nás dosť nepríjemné, lebo všetky materiály nám nevošli za zadné sedadlá, kde bolo “klasické” miesto Škodovky, kam sme ukladali “nebezpečný materiál”. Niečo sme dali pod sedadlá, aj tak to všetko nevošlo. Výnimočne sme teda veci naložili do batohu a dali do kufra.
Viktor otvoril kufor a policajt tam videl nabalený batoh. «Čo máte v tom batohu?» Viktorova odpoveď: «Osobné veci,» nebola asi dostatočne presvedčivá, lebo ho žiadal otvoriť. Po jeho otvorení policajt uvidel plný batoh tlačených kníh, ktoré boli prepašované zo zahraničia. Policajti sa na to doslova vrhli. A to vtedy ani netušili, že najväčšie prekvapenie ich ešte len čaká – samizdat, ktorý pri prvej kontrole nenašli.
Po objavení kníh hlásili do centrály: «Zachytili sme dvoch s náboženskou literatúrou…» Z vysielačky sa ozvalo: «Ideme tam.» Bolo tri štvrte na deväť a začul som, ako si medzi sebou hovorili, že to budú mať zarátané k dobru, že nás vymákli.
Čas medzi príchodom posíl od Dvoch levov* využívali na získanie prvých informácií. Začali zisťovať, odkiaľ ideme a kde sme to zobrali. Už vtedy boli naše výpovede rôzne. Ja som tvrdil jedno a Viktor iné. Nemali sme to dohovorené. V ten večer sme s takýmto prípadom vôbec nerátali. Hlavné rozpory nastali o trase cesty. To sa už každý snažil niečo zatĺkať. Hneď sme videli, že bude problém, a preto sme sa okamžite, pokiaľ sme boli spolu, dohodli na verzii odmietania výpovede.
Viktor zhodou okolností, pretože sa sťahoval, mal pri sebe osobný zápisník a svoju literatúru. Medziiným aj poučenie, ako sa zachovať pri výsluchu a zadržaní, čo nebolo nič poľahčujúce. Ja som zas mal pri sebe kľúče od skladov literatúry. Našťastie boli oddelene od kľúčov z práce a od domu, a tak sa mi ich podarilo nenápadne vyhodiť do trávy. Chcel som sa zbaviť, pokiaľ to ešte bolo možné, všetkých priťažujúcich vecí.
Medzitým prišlo služobné auto VB 1203, do ktorého nás naložili a odviezli k Dvom levom.

Facky
U Dvoch levov ma oddelili od Viktora a každému urobili osobnú prehliadku. Zobliekli nás a kompletne nás prehliadli. Zobrali všetko, čo našli, vrátane peňaženky a kľúčov. Potom nasledovalo prvé vyšetrovanie, pri ktorom sa snažili zistiť, odkiaľ a kam sme išli.
Ja som si zabudol všetky osobné doklady aj s ďalšími kompromitujúcimi materiálmi ako rozdeľovník pre jednotlivé “oblasti”, zoznamy čo, koľko a kam rozdeľujeme. Hoci všetko bolo písané v skratkách, mohla to byť pre ŠtB veľká pomôcka.
Tým, že som nemal pri sebe doklady, mala polícia sťaženú situáciu. Bola známa iba jedna adresa Paľa Benka, kde býval Viktor. Moju prechodnú adresu u Petra Murdzu, kde bol centrálny sklad literatúry pre Slovensko, zatiaľ nepoznali, preto som zatĺkal, čo sa dalo. Povedal som im iba meno. Usiloval som sa im nepovedať žiadnu adresu, najmä nie kde bývam. Tým som získaval čas. Predpokladal som, že keď neprídeme domov, priatelia si uvedomia, že sa niečo stalo, a začnú likvidovať nebezpečné stopy. Dom u Paľa Benka, kde som býval, bol plný samizdatu Náboženstvo a súčasnosť, ktorý čakal na distribúciu po Slovensku.
Medzitým sa stala jedna epizóda. Nechcel som sa s policajtmi veľmi baviť a na väčšinu otázok som neodpovedal. Asi ich to veľmi hnevalo a možno aj provokovalo. Na zvýšenie mojej komunikatívnosti som dostal dve poriadne facky. Boli to bežní službukonajúci policajti (nie ŠtB). Ich objektom boli zväčša kriminálnici, k čomu mali aj patričný slovník a spôsoby správania. S nikým sa nemaznali a keď potrebovali, tak si vedeli informácie z ľudí aj vymlátiť.
Na druhý deň ráno ma policajti prekvapili. Z toho mála informácií, čo som im dal, už mali moje číslo občianskeho preukazu a iné údaje z centrálnej kartotéky obyvateľstva.

Februárka
U Dvoch levov som strávil asi hodinu. Okolo štvrť na jedenásť večer ma opäť naložili do auta, kde som sa stretol s Viktorom. Odvážali nás na Februárku.* Cestou sme sa zastavili pri našom aute, ktoré bolo odparkované na krajnici. Opäť nasledovala jeho prehliadka. Objavili aj samizdaty. Našli Náboženstvo a súčasnosť, Rodinné spoločenstvo a, čo bolo najhoršie, Výbery Ivana Polanského – rádioaktívny materiál číslo jeden. Vtedy to už začalo byť vážne. Bolo nám jasné, že keď “prefučali” samizdaty, bude ešte horšie. Tváre policajtov prezrádzali ich radosť. Radosť z nájdených samizdatov.
Potom sme už pokračovali na Februárku, kde nás dali do cely predbežného zadržania, čo som zistil z poriadku cely, ktorý visel na stene. Každého dali, samozrejme, zvlášť.
Po zabuchnutí dverí na cele som začal premýšľať. Ocitol som sa sám. Uvedomoval som si, čo sa stalo. Vedel som, že sa nachádzam v centrále ŠtB. Nerobil som si nijaké ilúzie, že z toho vyviaznem so zdravou kožou.
Nemohol som spať skoro celú noc. Iba máločo som si zdriemol. V cele stále svietilo svetlo. To však nebola príčina mojej nespavosti. Premýšľal som. Hlavou mi lietali myšlienky, čo sa asi vonku deje. Predstavoval som si, ako okamžite urobili domovú prehliadku v obidvoch bytoch, čo bolo pre ŠtB dosť typické. Následné objavenie centrálneho skladu, zhabanie kompletného nákladu NaS-ky, ktorej náklad bol 750 ks. Myšlienky pribúdali: «Koľko ľudí po nás zaistili? Kto všetko už sedí vo vedľajšej cele?» Mali v rukách jasné dôkazy o organizovanej skupine. Teda, veľmi príjemná perspektíva to nebola.
Snažil som sa modliť a tak sa dať trochu dokopy. Pripravoval som sa na predpokladaný ranný výsluch.

***

Ráno mi priniesli raňajky. Myslím, že sa to malo volať sekaná. Od tej doby som nič podobného nejedol. Chcel som sa posilniť, a tak som to zjedol. Po raňajkách som sedel a čakal. Okolo deviatej ma zavolali na výsluch. Vyviedli ma von z cely a zaviedli do kancelárie, kde už čakali dvaja príslušníci v civile. S výsluchom sme boli pomerne rýchlo hotoví. Dodržiavali právne normy a pred výsluchom mi poskytli poučenie o mojich právach a povinnostiach, ktoré som mal už naštudované. Hneď som sa toho chytil a odmietol som vypovedať podľa paragrafu, ktorý poskytuje túto možnosť. Keďže z tohto dôvodu nebolo o čom diskutovať, podpísal som zápisnicu o odmietaní výpovede. Výsluch bol veľmi korektný. Po ukončení jeho oficiálnej časti sa rozvinula debata, v ktorej mi robili rôzne návrhy. Medziiným mi ponúkali, že mi môžu zariadiť prijatie do bratislavského seminára. Za to, samozrejme, očakávali protislužbu. Takéto ponuky som kategoricky odmietal.
Výsluch sa skončil a zaviedli ma naspäť do cely. Absolvoval som tam ešte obed. O pol tretej sa dvere cely znovu otvorili. Muži, ktorí nás viedli na prízemie, boli dobre informovaní o cirkevnej problematike. Práve v ten deň, 20. marca 1985 dopoludnia, bola súdená trojica Gabaj – Konc – Borovský za prenášanie náboženskej literatúry cez hranice. Hneď mi referovali výsledky procesu: Gabaj 14 mesiacov, Konc 12 mesiacov a Borovský 14 mesiacov. Všetci nepodmienečne. Určite ma týmto chceli povzbudiť.
Keď sme prišli na prízemie, naložili ma s Viktorom do auta a odviezli znovu k Dvom levom. Trochu som bol prekvapený, že opäť niekam cestujem. Už som predbežne vedel, že ma môžu držať zatvoreného 48 hodín a ďalších 48 hodín, ak tak rozhodne prokurátor. Vnútorne som sa pripravoval na to, že na Februárke pobudnem dva-tri dni. Potom prokurátor uvalí na nás vyšetrovaciu väzbu, tri-štyri mesiace vyšetrovačka a potom súd. Rátal som s tromi-štyrmi rokmi.
U Dvoch levov bol opäť výsluch. Naďalej som odmietal vypovedať. Na moje prekvapenie mi, po ukončení výsluchu odovzdali kľúče, doklady a moje osobné veci. Oznámili mi, že ideme naspäť na Februárku. Policajt v civile ma priviedol na prízemie. Keď sme prešli cez hlavné dvere, ktoré vedú na ulicu, podal mi ruku a povedal: «Dovidenia, môžete ísť domov.» Neveril som vlastným ušiam. Všetko som čakal, len toto nie.
Vedel som, že môžem byť sledovaný. Preto moja prvá cesta viedla do môjho zamestnania a večer na sv. omšu. Doma vládol pokoj. Hoci si Pavol myslel, že nás zatvorili, všetok materiál bol zatiaľ v dome.

Viktor
U Dvoch levov nás s Viktorom oddelili. Každý prežíval zatknutie inak. Neskoršie sme si vymieňali skúsenosti. Viktor spomínal:
“Po príchode ku Dvom levom som musel vyložiť na pult všetky osobné veci. Asi chceli vedieť, či nemám pri sebe pištoľ alebo granáty. Medzi vecami bola i maličká baterka. Bolo mi veľmi smiešne, keď ju jeden policajt chytil a komentoval: «To poznáme. V baterkách nosia tajné správy.» Rozobral celú baterku a čosi v nej hľadal.
Pri vykladaní vecí som zistil, že mám pri sebe i osobný zápisník. Boli v ňom adresy a telefónne čísla ľudí, s ktorými som sa stretával. Najviac ma trápilo, že môžu mať za to postih v práci, nepríjemnosti a výsluchy. Medzi menami som mal vtedajšieho blumentálskeho kaplána Flajžíka, ktorý bol neskoršie na výsluchu.
Začal sa prvý výsluch. «Odkiaľ máte tie samizdaty?» a prstom ukázal na hromadu časopisov. «Našiel som to.» Vedeli, že si vymýšľam, čo dali najavo i svojimi úsmevmi. «Poznáte Silva Krčméryho, Jukla, Mikloška, Čarnogurského?» Samozrejme, že som nikoho “nepoznal”.
Po výsluchu ma previezli na Februárku. Pri vchode, v prijímacej kancelárii (vrátnici) sedel poručík v uniforme. Pozrel sa na mňa a povedal: «Škoda, že taký mladý a takto si pokazí život.» Začal som nad tým uvažovať: «Pokaziť si život… Čím si vlastne človek pokazí život? Tým, keď robí to, čo pokladá za správne?» Mal som dojem, ako keby so mnou cítil.
Znova bol výsluch do noci. Debatovali sme. V osobnom zápisníku som mal politické vtipy. Eštebák ho zobral a začal si čítať. Usmieval sa. Mal som tam zapísaný vtip, ktorý vtedy najviac letel: «Kto vládne v Sovietskom zväze?» Odpoveď: «Večne živý Lenin a polomŕtvy Černenko.» Černenko bol vtedy veľmi chorý. Keď to dočítal, spýtal sa ma: «Kto to teda vládne v tom Sovietskom zväze?» Trochu som sa pousmial. Vtip je vtip.
«Za tento dostanete takých,» na chvíľu sa odmlčal a potom zastrašujúco dodal: «takých sedem rokov.» Keď som začul «sedem rokov», úsmev mi zamrzol na tvári.
Eštebák bol veľmi vulgárny. Snažil sa ma zastrašiť, aby som začal hovoriť. Svojou vulgárnosťou útočil aj na moju osobu. Keď to prekročilo určitú hranicu, povedal som mu: «Ak mienite takto so mnou diskutovať, tak vám viac nepoviem ani slovo.» Odvtedy som s ním prestal debatovať.
Výsluch sa onedlho skončil a zavolali službukonajúceho policajta. «Vyzlečte si vetrovku, vytiahnite si opasok a vyvlečte si šnúrky z topánok,» zahlásil. Dostal som papierový pohár, jednu deku a jednu bielu plachtu. To bolo všetko. Priviedol ma na celu. Dvere sa za mnou zabuchli. Po prvýkrát som sa ocitol v cele, ktorá bola asi 3 metre dlhá a 2 metre široká. Oproti dverám bolo malé okno do vnútorného dvora. Bolo na ňom natiahnuté pletivo. Posteľ bola na pravej strane, priviazaná o stenu. Pri nej bol malý stolček a stolička. Pri dverách bola diera a dve šľapadlá. Nad ňou sa nachádzal vodovodný kohútik a malá hadička (ruský záchod). Na strope boli dve veľmi silné žiarovky. Možno dvestowattové.
Cítil som, že ide do tuhého. «No tak, kamoško, odtiaľto tak skoro nevyjdeš,» uvádzal som sa do reality. Pokiaľ som bol u Dvoch levov, pokladal som to za zadržanie. Ale keď som dostal deku a iné veci, vedel som, že je to príprava na dlhší pobyt.
Ostré svetlo mi nedovolilo spať. Pravdu povediac, ani som nemal chuť. Predstavivosť začala pracovať na plné obrátky. Predstavoval som si budúcnosť, ktorá sa v tej chvíli nezdala byť ružová. Chvíľu som chodil hore-dolu po cele. Potom som si ľahol a pokúšal som sa spať. Nemohol som. Stále som premýšľal. Najviac som mal výčitky svedomia, že som bol neopatrný a zobral som so sebou osobný zápisník s menami chlapcov, s ktorými som sa stretával u nich v bytoch. Nezaspal som celú noc.

***

Ráno mi priniesli raňajky. Jeden rohlík a kus mäsa, ktoré hrozne zapáchalo, preto som ho ani nejedol. Opäť ma predviedli na výsluch.
«Opäť sa vás pýtam, odkiaľ máte tie samizdaty.» – «Našiel som to,» opakujem svoju starú odpoveď. «Kde ste to našli?» – «Tam kdesi, už si nepamätám,» snažil som sa odpovedať do stratena. Eštebák sa začal vyhrážať: «Ak sa nepriznáte, zatvoríme vás, až sčernáte.»
Po výsluchu sme išli ku Dvom levom, kde som podpísal, že nájdené veci dobrovoľne vydávam. Ku dverám ma vyprevádzal policajt v civile. Vynadal mi: «Pustili vás. Ja by som vám dal, vy cirkevná líška. Najradšej by som vám rozbil hubu,» a podržal mi päsť pod nosom. Dostal som strach. Keď som vyšiel na ulicu, napätie opadlo. Bol som rád, že som vonku. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol: «Opäť na slobode.»
Pred odchodom mi pripomenuli: «Budete chodiť na výsluchy. Vyšetrovanie sa povedie na slobode a neskoršie bude z toho súd.» Nič povzbudivé. Hneď na mňa nasadili sledovačku. Možno iba preto, aby ma vystrašili. Poprechádzal som sa po uličkách a vošiel do Blumentálskeho kostola. Poďakoval som Pánovi za prepustenie a išiel som domov. Onedlho prišiel z roboty Pavol.”
Viktor bol v Bratislave iba päť mesiacov, a už stihol na seba upútať pozornosť ŠtB. Ako neskoršie spomenul: «Hoci to nebolo ľahké, bola to výborná škola života.»

Pavol
Neskoršie mi aj Pavol porozprával, ako on prežíval celú situáciu:
“Prišiel som domov z vysokoškolského stretka. Nebol si (Jožko) ešte doma. Pomyslel som si: «Síce je nočný vták, ale o takomto čase zvykol byť už doma.»
Ráno, keď som vstal a zistil, že na chodbe chýbajú tvoje topánky a kabát, išiel som sa pozrieť do tvojej izby. Nebol si ešte doma. «Asi prespal u Viktora,» povedal som si a išiel som do Blumentálskeho kostola na sv. omšu. Niekto ma v kostole poklepkal po pleci. Obzriem sa – Silvo Krčméry. «Nevieš, čo je s Viktorom? Neprišiel domov,» opýtal sa ma. Vtedy mi svitlo, čo sa vlastne stalo. «Určite sú v base, lebo ani Jožko neprišiel domov,» hovorím. Bol som si vedomý, že celý náklad NaS-u je doma v skriniach. Keď ich zobrala polícia, určite u nás už urobia domovú prehliadku. V tomto duchu som prežíval aj omšu.
Po ceste do roboty som mal pred sebou iba jednu otázku: «Ako sa to všetko skončí?» Po príchode do práce som si zrekapituloval všetko, čo sa môže stať. V ten deň som nebol schopný nič urobiť. Myšlienkami som bol úplne inde. Celý deň som čakal, že prídu dvaja páni v “čiernych kožákoch” a povedia: «Pán Benko, v mene zákona, poďte s nami.» Z práce sa mi nedalo odísť. Bolo treba zostať až do konca pracovného času. Hoci “páni” neprichádzali, ten deň bol pre mňa nekonečne dlhý.
Po mučivom dni, ktorý som prežil v robote, som nasadol na trolejbus. Prišiel som domov. Otváram dvere a rozmýšľam, či tu už policajti boli. Doma som našiel Viktora, ktorý mi rozpovedal, čo sa stalo. Mal všelijaké možné farby, len nie prirodzené. Hlavné, čo povedal: «Treba každú chvíľu čakať domovú prehliadku. Musíme všetko odstrániť z domu.» Počkali sme, až sa zotmie”.
Ani Pavol to nemal ľahké. Všetci sme cítili, že je veľmi horúca situácia. Skúsenosť s ŠtB sme mali prvýkrát. Vo vzduchu bolo cítiť napätie a závan basy.

Skrývanie
Večer k nám prišli dvaja skúsení “basisti”, Ferko Novajovský a Silvo Krčméry. Boli trochu zamaskovaní a sledovali, či nemajú “chvost”. Dohodli sme sa, že všetko vypraceme. Hneď v ten večer nastal veľký pohyb. Začali fungovať autá. Všetko sme odvážali do úkrytov po Bratislave. Niečo sme odviezli na Žabotovu k priateľom a niečo išlo k Vojtkovcom, ktorí bývali vtedy v Prievoze. Doma bolo “čisto” a čakali sme, čo bude ďalej. Bolo ticho. Mysleli sme si, že keď sa policajti spamätajú, prídu urobiť prehliadku. Neprišli. Ozvali sa až o dva týždne. Dostal som predvolanku na Februárku.

***

Atmosféra v komunite a u aktivistov “tajnej cirkvi” bola výborná. Aj napriek tomuto menšiemu kolapsu všetko fungovalo. Bolo veľmi dôležité, aby sme celý náklad NaS-ky rozdistribuovali po celom Slovensku. Chceli sme ukázať eštebákom, že všetko dobre funguje. Aj keď majú stopu, skoro nič nevedia. Za každú cenu bolo treba urobiť “Zábavy” a rozniesť samizdat. Žili sme veľkým entuziazmom. Chceli sme eštebákom predviesť, že predsa niečo dokážeme, aj keď nám šliapu na krk.

***

Asi dva týždne po týchto udalostiach sme s Viktorom cestovali so Silvom Krčmérym. Silvo sa ma mimochodom opýtal: «Počúvaj, teba fotografovali?» – «Áno.» – «A brali ti odtlačky prstov?» – «Nie.» Silvo, skúsený basman, pokojne dodal: «To ťa potom ešte zatvoria.» Zbledli sme obaja s Viktorom.

***

V dobe, keď náboženské procesy boli v plnom prúde, bolo priam nepredstaviteľné, že by ŠtB pustila zo svojich pazúrov ľudí, u ktorých našla samizdatovú literatúru. Preto sme nesedeli so založenými rukami. Hneď na druhý deň po prepustení, 21. marca, sme sa stretli s Ferkom Mikloškom, ktorý nás pripravoval na ďalšie výsluchy. Keďže byty boli zväčša odpočúvané, stretli sme sa na nábreží Dunaja. Tam sme sa prechádzali asi tri hodiny. Rozoberali sme, čo sa stalo, ako sa to stalo, aký to malo priebeh. Vymýšľali sme vyjasňovaciu verziu. Tým sme chceli zladiť naše budúce výpovede. Skrátka, vymýšľali sme rozprávku: «Veci sme našli na ulici.» Úprimne povedané, nebolo to nič moc. Ale niečo sme museli pripraviť, aby bolo čo napísať do zápisnice. Fero nás vtedy psychicky veľmi podržal, vedel povzbudiť.
Keďže sme predpokladali, že môže byť aj súdny proces, začali sme zháňať právnikov. Viktor s Pavlom boli za Jankom Čarnogurským. Vysvetlili mu, o čo ide. Bol ochotný v prípade procesu pomôcť. Dal nám ešte typ na Dr. Böhma.

Výsluch
“Priatelia” z ŠtB sa ozvali po dvoch týždňoch. 4. apríla 1985, na Veľký piatok, som dostal predvolanku na Februárku. Bolo na nej napísané: «Dostavte sa na deviatu hodinu.»
Tak som tam išiel. Cítil som nervozitu, psychické napätie. Výsluch trval asi štyri hodiny. Pravdu povediac, verzia, ktorú sme si dohodli s Viktorom, sa im nezdala. Ani sa im nečudujem. Počas môjho rozprávania tam prišiel popočúvať jeden z náčelníkov. Sedel tam za vrchstolom a v jednom momente si strčil do úst prst, pocmúľal si ho a povedal mi: «Takýmto môžeš rozprávať.»
Ešte som sa s nimi naťahoval o presnosť niektorých mojich formulácií v zápisnici, ktoré oni pozmenili. Nakoniec sme horko-ťažko zápisnicu dopísali. Ja som ju podpísal a pustili ma v pokoji.

***

Z výsluchu som pochopil, že nijaký proces s nami nebude. Jednoducho, týmto sa to pre mňa skončilo. Mať v rukách človeka, ktorý má plné auto samizdatu, a nechať ho len tak, pustiť ho a neurobiť mu domovú prehliadku, to bol pre mňa zázrak.
Hľadali sme na to aj racionálne vysvetlenie. Prišli sme na dve. Prvé bolo, že nás chytila Verejná bezpečnosť a ŠtB nás odovzdali asi až v druhom kole o dva týždne. Pravdepodobne sa Verejná bezpečnosť snažila zabodovať a chceli celú vec dotiahnuť do konca sami. Keďže neboli dôslední, neuskutočnili domovú prehliadku. Keby to boli eštebáci, boli by v tom promptnejší. Vďaka nekoordinovanosti týchto dvoch zložiek došlo vlastne k posunu, ktorý sme využili na odpratanie usvedčujúceho materiálu.
Druhé vysvetlenie sme videli v tom, že si už nemohli dovoliť ďalší medzinárodný škandál náboženského typu.

***

Rudo Fiby bol tiež predvolaný. Jemu patrilo auto, na ktorom nás chytili. Kto ho poznal, vedel, že je klasik. Zobral si na túto udalosť deň voľna. Na výsluch sa dostavil v obleku a kravate. Ako sám hovorieval: «Pre mňa je to špeciálna príležitosť, keď sa s nimi môžem stretnúť.» Tiež si vymyslel verziu, ktorú sme spolu konzultovali. Čím väčší nezmysel sa tvrdil eštebákom, tým to bolo lepšie. Samozrejme, že im bolo jasné, že to nie je pravda, aj keď to dávalo logiku. Pritom sa všetci múdro tvárili ako pri duchaplných a dômyselných veciach. Nakoniec sa to napísalo do zápisnice.

***

Po týchto udalostiach som si musel dať pauzu od tlačenia. Prestal som navštevovať Petrášovcov v Šenkviciach. Mohlo to byť veľmi nebezpečné. Na výsluchy som začal chodiť pravidelne. Ďalší bol v septembri. Po čase si človek na to zvykol. Výsluchy a ŠtB sa stali súčasťou môjho života.

Viktorove výsluchy
S Viktorom to nebolo inak ako so mnou. Aj jemu sa začal výsluchový kolotoč. Neskoršie mi o tom povedal:
“Už 20. apríla 1983 som dostal predvolanku na výsluch. Do práce prišiel za mnou malý eštebáčik. Milo sa usmieval a podal mi predvolanie. Pozrel som sa a hovorím mu: «Nemôžem vtedy prísť.» – «Musíte prísť!»
Pracoval som ako skladník. Moja šéfka bola náš človek. Povedal som jej, že idem na výsluch. Vždy sa za mňa modlila.
Výsluchy trvali niekoľko hodín. Zvyčajne od deviatej do tretej alebo od dvanástej do šiestej. Päť, šesť hodín. Vyšetrovatelia sa striedali. Ja som tam musel sedieť hladný niekoľko hodín.
Pri prvom výsluchu sa ma pýtali na ľudí. «Poznáte Čarnogurského, Mikloška? Viete, oni sú podradní ľudia, vagabundi, kriminálne živly.» Myslel som si svoje. Pokračovali: «Silvo Krčméry je nebezpečný človek. Netreba sa s ním stýkať. Ak vás s ním uvidíme, narobíte si veľa nepríjemností. Zničíte si život. A čo biskup Korec, poznáte ho?» Nemal som chuť s nimi debatovať. Mlčal som.
Neviem, či som tak eštebákom chýbal, ale výsluchy neprestávali. Ďalšie boli 19. júna 1985, 19. septembra 1985, 7. januára 1986, 14. mája 1986 a 11. septembra 1986. Takto to pokračovalo do roku 1988.

***

Každý výsluch bol zameraný na zastrašenie a otestovanie mojej nebezpečnosti pre spoločnosť. Predovšetkým sa zaujímali o názory, z ktorých boli zrejmé osobné postoje. Veľa som toho nenahovoril, a preto nevedeli, čo je vo mne.
Jeden z posledných výsluchov bol zaujímavý. Zvyčajne som chodil na štvrté poschodie na Februárke, číslo dverí 190 – Oddelenie ideologickej diverzie. V ten deň sme prešli na prvé poschodie, asi k nadriadenému “môjho eštebáka”, ktorý ma mal na starosti. Podľa prízvuku bol vyšetrovateľ pôvodom východniar. Ten išiel na mňa nekompromisne. Chcel stoj čo stoj dostať zo mňa odpovede na svoje otázky. Keď mi jeho štýl začal liezť na nervy, prerušil som mlčanie.
«Mali by u nás byť povolené rehole?» opýtal sa. «Samozrejme, že by mali byť. Prečo nie? Ak vy niekomu bránite zrealizovať svoj život tak, ako chce a popritom neporušuje zákon, je to porušovanie ľudských práv.» – «Myslíte si, že je u nás náboženská sloboda?» pokračoval. Citoval som z Listiny ľudských práv, ktorú podpísali v Helsinkách zástupcovia Československa. Poukazoval som mu na rozpory. Eštebákovi sa podarilo rozhovoriť ma. Nie o osobách, miestach, ale o mojich názoroch.
Neskoršie vytiahol tromf. Boli to informácie, ktoré získali z národného výboru a od miestnej polície, kde si zisťovali, čo som zač. «Počul som,» hovorí eštebák, «že viete pekne maľovať. Pozrite sa, ak by ste boli múdry, my by sme vám mohli zariadiť, aby ste vyštudovali vysokú školu umeleckú. Povedzte slovo a my to zariadime.» To som odmietol bez mihnutia oka.

***

Posledný výsluch som absolvoval pred bratislavským Veľkým piatkom 25. 3. 1988. Ako zvyčajne, prišiel za mnou “môj eštebák”, ktorý ma mal na starosti. Zrejme som bol jeho klient. Celý výsluch bol jedna veľká výstraha: «Ak sa zúčastníte na manifestácii, nebudeme sa s vami hrať. Pozatvárame vás všetkých.» Keď videl, že mi je to jedno, začal i prosiť: «Nechoďte tam. Sľúbte mi, že tam nepôjdete.» Bol to veľmi krátky výsluch.”
Viktor to mal tiež veselé. Páni z ŠtB sa o nás starali, aby sme sa nenudili.

Opäť tlač
Ku koncu roka 1985 som opäť chodil pomáhať Petrášovi s tlačením. Po určitom čase to začalo byť u neho nebezpečné. Sused sa už zaujímal, akí ľudia k nemu chodia. Nebol to priamy spôsob sledovania, poverený ŠtB. Skôr to boli susedské vzťahy. K Petrášovcom začalo chodiť veľa ľudí a áut. To neostalo bez povšimnutia. Zmenu v ich živote si najskôr všimli susedia. Už po roku tlačenia sa začali zaujímať: «Kto to tak často, a k tomu ešte neznámy, môže k nim chodiť?» Petrášovci cítili ich pohľad pri každom kroku, návšteve, odchode… Preto sme usúdili, že by bola dobrá zmena. Mama Ferka Petráša bývala v tej istej dedine, ale o niekoľko ulíc ďalej. Na to, že mala 75 rokov, nám veľmi pomáhala. Pre tlačiarov sa snažila vytvoriť domácu atmosféru, hlavne svojím výborným jedlom, ktoré nám pripravovala.
Dom babky Petrášovej mal niekoľko výhod. Dalo sa k nemu prísť z ulice aj cez záhradu. Návštevy boli nenápadnejšie. Natlačili sme tam asi tri čísla NaS-ky. V roku 1985 sa tam začal tlačiť i samizdat Rodinné spoločenstvo.
Na jeseň 1986 hovorí babka Petrášová svojmu synovi Ferkovi Petrášovi: «Vieš čo, daj ten stroj preč, ja už týždeň nespím.» Predtým veľmi pokojná cítila niečo zvláštne. Nepovedal jej nič. O niekoľko dní prišiel k Petrášovcom Ferko Mikloško: «Cítim, že niečo visí vo vzduchu. Mali by sme stroj premiestniť.»
Dva nezávislé podnety. Situácia v Šenkviciach prestávala byť z hľadiska bezpečnosti únosná. Prišlo rozhodnutie presunúť tlač do Bratislavy. Koncom roka 1986, počas strašnej fujavice, sme prišli do Šenkvíc autom a odviezli sme všetok papier do Bratislavy. Cyklostyl zobral Vlado Ďurikovič, ktorý na ňom ďalej tlačil Rodinné spoločenstvo.
Správnosť tohto rozhodnutia sa ukázala onedlho. Dva týždne po odvezení stroja navštívila Petrášovcov Štátna bezpečnosť.

Ofset
Cyklostyl ako technológia tlačenia prestával byť číslo jeden. Začali sme lepšie využívať ofset, ktorý v roku 1984 prepašovali na Slovensko západní kresťania.
K ofsetu som prišiel náhodou. Fero Mikloško ma pozval ku skladaniu stroja, aby som sa na ňom naučil pracovať. Neskoršie som sa dozvedel, že stroj bol v Holandsku rozobraný na najmenšie diely a v stenách auta prepašovaný na Slovensko. Tu boli súčiastky u niekoho v úschove. Neskoršie prišli dvaja mechanici, ktorí stroj poskladali a naučili nás obsluhovať ho. K tomuto skladaniu som bol pozvaný i ja.

***

Bola jar roku 1984. Stroj sme skladali v garáži za domom Petra Murdzu v Trnávke, kde som vtedy býval. Keď ho mechanici poskladali, chceli ho vyskúšať a zaučiť nás. Zapli stroj a vyrazili poistky. Mali nejaký skrat na vypínači. Zostala tma a nemohli sme testovať. Museli sme ukončiť prácu a stroj preniesť do domu. Našťastie to bolo blízko, takže to bolo veľmi jednoduché. U Petra dokončili opravy, testovanie, oživovanie a vlastne aj zaučenie, ako stroj pracuje. Ako zábehovú sériu sme vytlačili prvých 300 ks listov samizdatu.
Po zložení išiel ofset od nás preč. U nás sa robila distribúcia literatúry, preto sme nechceli mať doma nijakú rozmnožovaciu techniku. Kumulácia týchto vecí nebola žiaduca.
Nad ofsetovým strojom si zobrali patronát rodinné spoločenstvá. Vždy na jeden rok bol uložený u niektorej rodiny, kde sa na ňom tlačilo. Cez moju vynútenú prestávku v roku 1985 tlačil na ofsetovom stroji mladý Ďurikovič, ktorý mal polygrafickú priemyslovku. Pripravovali sa na ňom hlavne obálky pre Rodinné spoločenstvo, ktoré začalo vtedy vychádzať. Inak stroj nebol veľmi vyťažený. Keď nastali problémy s cyklostylom, ktorý už bol v zlom technickom stave, začal význam ofsetu narastať. Učili sme sa ho viac využívať. Uvedomovali sme si jeho široké možnosti, ktoré cyklostyl nemal. Pre nás bola táto technológia nová. Všetci sme boli amatéri, a preto sme zo začiatku mali s tlačením na ofsete dosť veľké problémy.

Rodiny
V roku 1984 bol ofset uložený v Bratislave pri Suchom mlyne. Jeho umiestnenie zariadil Vlado Ďurikovič, ktorý prosil rodiny o možnosť jeho úschovy na jeden rok. Do rodiny pri Suchom mlyne ma priviedol Vlado, ktorý ma aj predstavil. Pre domácich som bol cudzí človek, takisto ako oni pre mňa. Veľmi dôležitú úlohu tu zohrala dôvera. Cez Vlada oni dôverovali mne a ja im. Doteraz neviem ich meno a asi ani oni moje. Skrátka, vedel som, kde a kedy mám prísť. Iné veci ma nezaujímali. Bolo to dobré aj z bezpečnostného hľadiska. Čo nevieš, to nepovieš. Pamätám si, že to boli príjemní ľudia a usilovali sa mi v každom ohľade pomáhať. Dobre sa mi u nich pracovalo. Aj keď mali deti, nepodliehali v neúmernej miere strachu.
Ofset k nim prišiel zanedlho po jeho zložení. Začali sa objavovať prvé technické problémy. Bolo ho treba nastaviť. Veľa vecí, ktoré sme potrebovali vedieť z teórie, sme nadobúdali až skúsenosťami. Najhoršie bolo, keď som si umazal ruky od tlačiarenskej farby. Nešlo to dolu ani po troch dňoch. Našťastie som robil opravára výťahov, a teda mal som sa na čo vyhovoriť. Už u Ferka Petráša sa zo mňa smiali: «Jožko, ty smrdíš od tlačiarenskej farby od hlavy až po päty.»

***

Po roku, asi v polovici roka 1985, ako bolo s rodinou dohodnuté, nastala zmena miesta ofsetu. Ďalšia jeho zastávka bola na Kramároch. Bol to tiež rodinný dom s výborným prístupom. Bývala tam staršia pani so svojou mamou.
Cítil som sa tam dosť stiesnený. Podmienky neboli také dobré ako v predchádzajúcej rodine. To sa ukázalo neskoršie, keď sme z jedného dňa na druhý museli odviezť stroj. Ale vďaka im aj za ten čas, ktorý sme u nich mohli tlačiť. Iní neboli ochotní ani na to. Strach vládol nad ľuďmi.
A tak sme na jeseň v roku 1986 museli previezť stroj k nám Na križovatky (ulica v bratislavskej Trnávke). Vznikol problém, kam stroj umiestniť. Každý sa ho akosi bál zobrať do svojho domu. Nikde ho nechceli. Stroj pobudol niekoľko mesiacov u nás.

***

Nastala situácia, keď sa komunita Fatima rozhodla, že stroj pôjde preč z Bratislavy. Niekde do Nových Zámkov, a teda preč z nášho dosahu. Proti tomu som sa rázne postavil. Cyklostyl u Petráša začal pomaly dosluhovať a my sme chceli v NaS-ke pokračovať. Ofset bol dosť nevyhnutný. Na začiatku sme s ním mali problémy, ale keď som ho dostal do takého stavu, že nám mohol slúžiť, nevidel som dôvod, aby išiel preč. Podarilo sa mi priateľov prehovoriť a stroj zostal v Bratislave.
U Petra Murdzu sme na ňom vytlačili prvé číslo Náboženstva a súčasnosti, ktoré sa dovtedy tlačilo iba na cyklostyle. V tom istom čase sa skončilo tlačenie v Šenkviciach. Ofset sa stal pre NaS-ku novou technológiou výroby.
Tlačenie v našom dome nebolo jednoduché. Hoci to bol rodinný dom, jeho steny susedili s vedľajšími domami. Preto sme museli robiť rôzne odzvučovacie opatrenia. Stenu, ktorá susedí s druhým domom, sme pozakladali matracami a paplónmi. Snažili sme sa eliminovať monotónny zvuk stroja, ktorý mohol vzbudiť podozrenie. Medzitým sa Vladovi Ďurikovičovi podarilo nájsť nové miesto pre ofset.

Jur
Ku koncu roka 1986 putoval stroj do Jura pri Bratislave k babke Petra Baroka. Na začiatku ma tam sprevádzal pán Barok. Bolo dosť náročné nájsť voľný čas, ktorý by vyhovoval obidvom. Ale vždy sme to dáko uhrali. Neskoršie som tam chodieval sám. Boli to veľmi milí ľudia, u ktorých sa mi tiež dobre robilo.
Slabým reťazcom z hľadiska bezpečnosti bola akurát doprava. Moje auto mohlo byť od roku 1985 sledované, čo sa mi neskôr pri jednom z výsluchov na ŠtB aj potvrdilo.
Asi po roku sme mali ďalšiu možnosť umiestniť stroj. Juraj Kohutiar nám ponúkol svoju chalupu v Budmericiach. Bol to opustený dom priamo v dedine, v ktorom nikto trvale nebýval. Na jeseň roku 1987 sme u Barokovcov naložili stroj do starej Jurajovej fiatky a odviezli sme ho priamo do Budmeríc. Na môj vkus bol prevoz málo krytý. Bolo to robené s rizikom. Pri bežnej cestnej kontrole, keď sa sem-tam otvára aj kufor, by stroj hneď našli. Spoliehalo sa na štandardnú situáciu. Pri troche šťastia to normálne prejde, čo sa aj stalo. Juraj mal pri dome záhradu, do ktorej cez víkend chodieval. On obhospodaroval záhradu a ja samizdat.
Stroj sme umiestnili do murovanej šopy. Zo začiatku sa tam tlačilo dobre. Neskoršie, keď prišla zima, sme stroj museli premiestniť do chalupy. A tu sa začali problémy. Vždy, keď sme prišli tlačiť, sme najprv museli v dome dobre zakúriť, aby sa miestnosť vytemperovala. Farba pri nízkej teplote tuhla a nedalo sa sňou dobre tlačiť.
Juraj mi pomáhal aj s tlačením. Povedal by som, že bol veľmi nápomocný a ústretový. Tam problémy neboli. Dokonca sa ponúkol, že NaS-ku i poskladá. Zo svojich priateľov zorganizoval ľudí na skladanie. To bola veľká pomoc, lebo tak sme minimalizovali prevoz, a tým aj odhalenie. Od neho sme potom robili aj distribúciu.
Počas ciest sme spolu debatovali. Jeho názory boli v tej dobe dosť radikálne. Neskoršie sa stal nekompromisným členom Hnutia pre občiansku spoločnosť. Jasne a ostro vystupoval proti komunistickému režimu.

Podzemná tlačiareň
Budmerice boli dosť od ruky, a preto tam bolo treba chodiť autom. Každý takýto reťazec bol rizikový na sledovanie. Auto sa dalo veľmi ľahko odsledovať. Z bezpečnostného hľadiska sme neboli spokojní.
Už dávnejšie som komunite Fatima navrhoval, aby som to rozmnožoval doma. Tým sa minimalizujú transporty k iným ľuďom a aj riziko prezradenia. Je celkom normálne, že keď idem z domu, nasadám do auta. To je už jedno, či veziem papier, samizdaty alebo nič. Neohrozujem tým ďalších ľudí. Samozrejme, my s Petrom Murdzom, u ktorého som býval, sme boli stále na rane. Medzitým aj Peter mal nejaké problémy s ŠtB a už bol i na Drieňovej* na výsluchu. Obidvaja sme teda boli “jasní”. Doma sme mohli mať rozmnožovací stroj iba za tej podmienky, že bude dobre skrytý a pri zbežnej prehliadke sa nenájde.

***

Pri oprave domu v rokoch 1985–1987 sme vybudovali podzemnú tlačiareň. Bola to vlastne pivnica predelená na dve samostatné časti, ktoré boli spojené podzemným tunelom. Urobili sme ventiláciu do komína a, samozrejme, tiež osvetlenie.
Do takto pripravenej tlačiarne sme na jar roku 1987 priviezli ofset a tu sme na ňom tlačili až do revolúcie v roku 1989.
Informácie o podzemnej tlačiarni sa držali vo veľkej tajnosti. Vedelo o nej iba desať ľudí.

Papier a farba
Zvláštnou kapitolou bolo zháňanie papiera. Za celú svoju tlačiarenskú éru som natlačil asi 600 000 listov, čo bolo 1200 balíkov papiera. Ten papier bolo treba, samozrejme, niekde zohnať. Zo začiatku sme zháňali postupne, v malom. Boli to drobné nákupy v papiernictvách po dvoch-troch balíkoch. Výnimočne i viac.
Ak za socializmu prišiel radový občan do papiernictva a kupoval by viac papiera, hneď by vyskočili otázky: «Ako môže bežný socialistický občan minúť viac ako jeden balík papiera?» To by musel písať na tisícky inštitúcií, a to nebolo zvykom. Teda, socialistický človek nemal príčinu kupovať desať balíkov papiera. To isté bolo aj s farbou: «Načo socialistický človek potrebuje cyklostylovú farbu?»
My sme museli nakupovať vo veľkom. V socializme bol totiž taký zvyk, že sa nakupovalo pre podniky na pokladničné bloky. Denný limit bol 500 Kčs na nákup akéhokoľvek spotrebného materiálu, čo bolo normálne v maloobchodnej sieti. Na základe týchto skúseností sme sa tvárili, že sme nákupcovia nejakého podniku, a dali sme si vystaviť nákupné bločky.
Do tohto systému ma vlastne navliekol Michal Vaško, ktorý bol v tom čase bohoslovcom a popritom rozvíjal svoje tlačiarenské aktivity. On ma naučil, ako sa v tom pohybovať. Bol náramne šikovný. V tejto oblasti vedel ťahať ľudí za nos, len tak fičalo. Dokázal si predavačku doslova okrútiť okolo prsta. To nebol pre neho nijaký problém. A ona mu to zobrala aj s navijakom. Ja som už potom nemal veľkú robotu. Prevzal som sieť predajní, ktorú on vybudoval.
Náš prvý nákup bol v Petržalke. Bola to predajňa Slovpap-u. Neskoršie ju presťahovali na Gunduličku, rovno policajtom pod nos. Keď sme tam vstúpili, hneď bolo vidieť, že Michal je doma. S predavačkami si veľmi dobre rozumel. Spomenul, že odchádza z oddelenia zásobovania, kde robil nákupcu. A mňa predstavil ako svojho nástupcu vo funkcii. Tvárili sme sa ako nákupcovia pre vysokú školu. Koniec koncov to bolo celkom reálne zdôvodniteľné. Ja som pracoval na vnútornej správe Chemickotechnologickej fakulty SVŠT, takže som to mohol doložiť aj svojím občianskym preukazom, kde som mal pečiatku zamestnávateľa. To, že som robil opravára výťahov, tam našťastie napísané nebolo.
“Personálnu zmenu” zobrali celkom normálne a pri tej príležitosti sme nakúpili aj papier. Predavačka hneď vedela, že nákup treba rozpísať na pokladničné bločky po 500 Kčs, aby sa to dalo preplatiť v pokladni školy. Dohodli sme sa, že bločky budú bez dátumu, aby sme na každý deň mohli vystaviť jeden pokladničný doklad.
Výhodou takéhoto nakupovania bolo, že to bola celkom reálna situácia zo života, bežná prax. Predavačke prišlo vhod, že sme brali papier za asi 2000 korún, čo vtedy predstavovalo asi 30 balíkov (to stačilo na jeden náklad NaS-u). Bolo to pre ňu veľmi výhodné, lebo sa tovaru rýchlo zbavila a nemala robotu. V rámci týchto priateľských vzťahov, za nejakú bonboniéru, sme mali papiera dostatok. Jediný problém, čo som mal, bolo to, že predavačka chcela odo mňa telefón, aby mi zavolala, keď dostane papier. Vždy sa mi podarilo tejto požiadavke vyhnúť. Pri jednom z veľkých nákupov papiera sa predavačka rozčuľovala: «To je hrozné, ako tá byrokracia rastie. To som si ani nemyslela, že sa v administratíve minie toľko papiera.»

***

Ako bolo zvyčajné za socializmu, nikdy si nedostal to, čo si práve potreboval. Tak to bolo aj s papierom. Hoci som mal kontakty, papier sa nedal vždy kúpiť. Z jednoduchého dôvodu. Nemali ho na sklade. Preto sme ho museli zháňať po celom Slovensku. Kresťania mali kontakty všade. Tak sa podarilo vybaviť i papier z Ružomberských papierní.
Problémy s papierom sa často opakovali, a preto som sa rozhodol urobiť si dostatočné zásoby. Keď ho bolo dostatok, nakupoval som. V jednom čase boli zásoby celkom slušné. V podzemnej tlačiarni som skladoval asi 100 balíkov xerografického papiera.

***

Najťažšie sa zháňala farba a iný spotrebný materiál na ofset. Zo začiatku sme žili zo zásob, ktoré prišli so strojom. Tie sa však po čase minuli. Ofsetová farba sa nedala kúpiť v obchode. A nielen to. Problémy sme nemali len s farbou, ale aj s matricami. Cez Vlada Jukla, ktorý poznal veľa ľudí, som sa zoznámil s Petrom Haťapkom. On mi v rámci svojho zamestnania zabezpečil farbu a matrice.
Spolu so strojom nám prišli aj kovové matrice, ktoré sme vôbec nevyužívali. Možno na začiatku tlačenia Rodinného spoločenstva, ale to robil mladý Ďurikovič. Ja som využíval papierové matrice, na ktoré sa xeroxom preniesol obrázok alebo text, ktorý sme chceli tlačiť.
Xerox k nám prišiel neskoršie. Dovtedy sme používali plastikové pásky, s ktorými sa dalo písať na matricu na písacom stroji. V roku 1986 prišiel xerox Toshiba, ktorý celú prácu uľahčil. Úschovu preň poskytla mladá oravská rodina na Palisádach. Keď sa presťahovali, xerox išiel k Rudovi Fibymu.

***

Ofset sa začal používať naplno a z času na čas bolo treba urobiť na ňom údržbu. Od roku 1987 pravidelne raz do roka prichádzali mechanici zo Západu. Prišli tí istí, čo poskladali stroj. Zvyčajne boli dvaja. Skontrolovali a nastavili stroj, urobili odborný servis. Vždy so sebou priviezli i náhradné diely, ktoré sa najčastejšie opotrebovávali. U nich sa tiež objednával spotrebný materiál: farba, matrice… Za týmto celým stál buď Vlado Jukl alebo Fero Mikloško. Vtedy ma tieto veci nezaujímali. Každý mal svoj okruh aktivity.
Západní mechanici nás poslednýkrát navštívili v decembri 1989, keď si všetko nafotili a pokračovali do Rumunska, kde mali ďalšie rozmnožovacie stroje. Všetka pomoc zo Západu bola od kresťanov. Tu sme rozvíjali ekumenizmus v praxi, lebo títo ľudia neboli katolíci. Aj oni veľa riskovali. Komunisti by sa s nikým nehrali, najmä keď išlo o takúto sféru.

Počítače
Časom som systematicky budoval tlačiarenskú dielňu. Chcel som, aby sa technická úroveň vecí zvyšovala. Človek sa nerád hanbí za svoju robotu. Bola to vizitka i pred ŠtB. A tak sa nám podarilo zohnať tlačiarenskú orezávačku a zošívačku, ktoré k nám prišli cez biskupa Korca.
Nielen úroveň tlače rástla, ale dôležitá bola i kvalita podkladov pre ňu. V polovici roku 1987 dostala komunita Fatima počítače značky Toshiba 1100 a 1200. Tie boli špecialitou Ruda Fibyho. Prvý počítač bol laptop Toshiba 1100, vtedy ešte dvojdisketový. Používali sme ho predovšetkým na písanie textov a na ich korektúru.
Na začiatku bolo treba vyriešiť technickú stránku, diakritiku v slovenčine. Rudo vtedy pracoval v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Spolu s kolegami vyriešili tento problém a vlastne nám v tejto veci vytvárali technické zázemie. Cez Ruda sme tu tlačili i všetky texty. V podstate sa dali tlačiť iba u neho v práci. Dovtedy sme nemali v našom dosahu funkčnú počítačovú tlačiareň. Bola tu jedna atramentová, ale tá bola dosť poruchová.
Vtedy neboli počítače v bežnom živote samozrejmosťou. Sem-tam vlastnili nejaké počítače vysoké školy a výskumné ústavy. V socialistickom bloku sa začínali iba šíriť. Z tohto dôvodu som o nich nemal ani šajnu. Rudo ma postupne zaúčal, aby som texty mohol dať písať našim pisárkam.

Skladanie
Skladanie bola asi najnudnejšia a najzdĺhavejšia časť samizdatu. Prvé čísla časopisu Náboženstvo a súčasnosť poskladal Ferko Petráš sám. Dalo mu to veľa práce a bol z toho otrávený. Preto požiadal o pomoc svojich priateľov, ktorým dôveroval. «Lojzo,» oslovil jedného z nich, «potrebujem jedného pracovníka na skladanie ilegálneho časopisu. Nepomohol by si? Ale nie je to maličkosť.» – «Na mne by to bolo hneď poznať, že v niečom takom mám prsty. Už teraz sa trasiem,» úprimne mu odpovedal kamarát. Každý neznášal takéto zaťaženie. Ferko upustil od “náboru”.
Vždy som priviezol na skladanie nejakých ľudí, zväčša vysokoškolákov. Stabilne sme sa tam stretávali s Ľudom Petrášom a s pánom farárom Foltánom a s jeho sestrou z Dubovej.

***

Skladanie časopisu bolo v zásade jednoduché, ale veľmi zdĺhavé. Najdôležitejšie bolo nájsť veľkú plochu. Na to sme využívali veľký stôl, okolo ktorého sa v úvodzovkách tancovalo. Na stôl sa položili natlačené hromady listov a rad za radom sme brali z každej po jednom liste. To trvalo niekoľko hodín, ktoré sme si skracovali debatovaním.
Neskoršie, keď sme presťahovali tlač od Petrášovcov, zmenili sa i ľudia na skladanie. Pamätám si na Aničku Adamíkovú a Anku Malíškovú, ktoré zabezpečovali aj písanie. Ľudí na skladanie som hľadal cez komunitu. Museli to byť najmä ľudia, ktorí boli menej nápadní a nie veľmi angažovaní. Zväčša to boli ľudia z bratislavských spoločenstiev.

Opakované výsluchy
Štátna bezpečnosť nestratila od môjho zadržania o mňa záujem. Od roku 1985 som pravidelne chodil každý štvrťrok na výsluch. Pokladal som to za preventívne zastrašovanie. Pri výsluchu moju kauzu trochu oprášili a vždy sa ma pýtali na nové vysvetlenie: «Ako to bolo vtedy v marci 1985?» Odvolal som sa na protokol, ktorý sme vtedy spísali, a argumentoval som tým, že je to čím ďalej tým dávnejšie.
Postupne sa politická klíma upravovala. V roku 1987 sme vedeli, že nie sme v prvej línii ich záujmu. Ich pozornosť sa začala obracať na rôzne politické aktivity, ktoré sa vtedy začínali. Tým nechcem povedať, že o nás úplne stratili záujem. Len sme sa svojou náboženskou činnosťou dostali do druhého radu. Nepokladali nás až za takých nebezpečných ako pred niekoľkými rokmi. Bolo pre nich neúnosné, aby nás trestne stíhali, keď im horelo pod nohami.

***

Moje predvolania na ŠtB, ktoré boli zväčša cez pracovnú dobu, sa nedali v zamestnaní utajiť. A ani som nechcel nič tajiť. Bola by to zbraň v rukách eštebákov. O všetkom som otvorene hovoril so svojimi kolegami. Samozrejme, aj so svojím šéfom. V práci mi nerobili nijaké ťažkosti. Dokonca by som povedal, že som tam mal pomerne dobré zázemie. Potichu mi všetci fandili, ale keď išlo do tuhého, tak sa báli. Najviac som to cítil, keď ŠtB dala o sebe vedieť. Vtedy sa ľudia začali báť a poslúchať.

***

Posledný výsluch som mal v septembri 1987. Ako vždy, od šéfa som dostal priepustku zo zamestnania. Bolo to dopoludnia. Po príchode na Februárku som na vrátnici odovzdal pozvánku. Po piatich minútach čakania prišiel po mňa spravidla ten istý eštebák. Okrem Februárky sme sa stretávali aj na rôznych akciách, zväčša na púťach. To sme sa už pomaly zdravili.
Keď prišiel vyšetrovateľ po mňa, už sme sa poznali. Na výsluchu sa premlelo všeličo. Na pretras prišlo i tlačenie. Pochopiteľne, že na otázky takéhoto typu som nereagoval. Vždy som zapieral, že niečo robím. Potom ma vyšetrovateľ prekvapil: «Chápeme, že musíte niečo robiť. Len tam nedávajte protištátne veci.» To bol pre mňa doslova šok. Dostali sme vlastne neoficiálny placet na tlačenie.
Po výsluchu mi na druhú stranu priepustky zo zamestnania napísal: «Bol predvolaný pre vlastnú protispoločenskú činnosť, ktorej sa dopúšťa.» To som mal odovzdať ako ospravedlnenku zamestnávateľovi. Takéto znenie textu ma podráždilo.
Počas nasledujúceho víkendu bola púť v Šaštíne, kde som sa s mojím vyšetrovateľom opäť stretol. Hoci on tam bol v službe, bola to bezprostredná príležitosť na stretnutie. Hneď som mu naznačil, či vo svojej aktivite nezašiel priďaleko. Myslel som tým “protispoločenskú činnosť”. On sa bránil: «Stojím si za tým, čo som napísal.»
Moja poznámka však zaúčinkovala. V pondelok hneď volali šéfovi, či som mu odovzdal priepustku. Šéf sa, samozrejme, zľakol, a hneď si ju pýtal. Tak som si ju ešte oxeroxoval a potom vrátil. Asi si uvedomili, že to môže byť “zneužité” a publikované na Západe.

***

Výsluchy boli psychicky náročné. Žili sme v permanentnom strese. Raz mal výsluch Peter Murdza a raz ja. Vždy sa niečo dialo. Rátali sme s tým, že nás môžu prísť kedykoľvek zatknúť.
Najhoršie bolo, keď som dostal pozvánku. To bol najväčší nervák. Smola bola v tom, že mi chodilo viacero pozvánok z Verejnej bezpečnosti. Nikdy som nevedel, či ide o ŠtB alebo VB. Tam som mal vždy smolu.

Kedysi som bol pracovníkom pošty. Raz vykradli poštu v Poprade, inokedy v Bratislave. Hoci som tam už dlho nepracoval, stále som im zapadal do ich okruhu záujmu. Keď som dostal pozvánku, tak som predovšetkým rozmýšľal, o čo teraz pôjde. Kto ma predvoláva? Na pozvánke to nikdy nebolo napísané.
Keď som dostal predvolanku na pohovor kvôli vykradnutiu pošty, o čom som nič nevedel, myslel som si, že je to kvôli tlačeniu. Počas pohovoru nakoniec z otázok vysvitlo, že vykradli poštu. Vtedy mi odľahlo: «Našťastie o nič nejde.» Už aj môj šéf si zo mňa uťahoval: «Zasa si vykradol poštu?»

***

Jedno ráno ma polícia navštívila i na pracovisku. V ten deň som prišiel do zamestnania s dosť veľkým oneskorením. Šéf mi vystrašene vravel: «Policajti ťa tu hľadali. Čakali na teba vyše pol hodiny. Chceli ísť za tebou i domov. Máš sa im hneď ozvať.» A podal mi pozvánku.
Vôbec som nevedel, o čo ide. Zmienka, že chceli ísť za mnou i domov, ma vystrašila. V izbe som mal rozložený čerstvo vytlačený samizdat. Hneď som volal Petrovi do práce: «Mám predvolanku. Ak môžeš, poupratuj doma.» Peter, ktorý pracoval na Inšpektoráte telekomunikácií, sa mi ozval mobilným telefónom spred Nitry. Pochopil som, že doma to nebude mať kto “upratať”. S týmto vedomím som sa vybral k Dvom levom. “Našťastie” opäť vykradli poštu.

***

Pri výsluchoch bolo treba ŠtB brať s rezervou. Usilovali sa mi naznačiť, že o mojej činnosti vedia toho dosť. Niekedy tvrdili aj viac, ako naozaj vedeli. Platilo to najmä o ich vyhláseniach: «Dlho vás sledujeme. Všetko o vás vieme.» Ak by to bola pravda, ich informácie by boli rozsiahlejšie. No aj tak, to, čo vedeli, nebolo málo. V detailoch nevedeli všetko, ale aký-taký prehľad mali. Je to samozrejmé. Veď na nás pracovali už niekoľko rokov. Väčšinu informácií mali z odpočúvania, o čom sme sa presvedčili neskôr. Posledné dva roky sme sa spoliehali viac na situáciu: Nie sme v prvom slede ich záujmu. Ale bolo treba dávať pozor, lebo ŠtB bola nevypočítateľná.

***

Pomaly ma ŠtB nechávala na pokoji. Objavovali sa iba pred veľkými udalosťami. Tak to bolo i pred “sviečkovicou” – 25. marca 1988. Začali mi robiť ťažkosti z Rektorátu SVŠT. Navštívil ma riaditeľ personálneho oddelenia s patrónom od ŠtB pre technickú univerzitu, o ktorom som sa dozvedel až neskôr, čo bol zač.
Hneď, ako prišli za mnou, začali: «Vieme, že patríte k tej skupine, ktorá to organizuje.» Túto informáciu mohli mať iba z odpočúvania našich stretnutí. Dopredu ma upozornili: «Budeme to všetko filmovať. Takže sa snažte, aby ste tam nefigurovali. Ak vás tam uvidíme, tak vás vyhodíme zo zamestnania.» Priamo ma varovali. Ja som si také veci nedal a povedal som: «Ja som iba elektrikár. Mne ten šraubovák z ruky nikto nevezme.» Môj postoj ich prekvapil. Kádrovák po chvíľke zareagoval: «Hovoríte ako Marx.» – «Čo tým myslíte?» opýtal som sa. «Marx povedal, že robotníci nemajú čo stratiť, iba svoje okovy.» Na sviečkovej manifestácii som sa zúčastnil aj napriek varovaniu. Po nej už nikto za mnou neprišiel.
K tomuto sa viaže ešte jedna udalosť. Ako som už spomínal, na púťach som sa stretával so svojimi vyšetrovateľmi. Bolo to pre nich dosť trápne. V Šaštíne na jeseň roku 1988 počas púte niekto natáčal mladých na videokameru. Nedopatrením som si splietol jedného eštebáka s priateľom. Podišiel som k nemu a pýtam sa ho: «Nevieš, kto to tam natáča na videokameru?» Dostal som habkavú odpoveď: «Neviem.» Samozrejme, že to boli eštebáci. Vtedy som si uvedomil, že aj on je jeden z nich. On sa zrazu začal ospravedlňovať: «Prepáčte za tú návštevu, keď sme vás chceli vyhodiť zo zamestnania…» Ospravedlňovanie ŠtB nebolo každodenné. Odvtedy som si ho dobre zapamätal.

Časopisy
V podzemnej tlačiarni sa tlačili okrem Náboženstva a súčasnosti aj iné časopisy a knihy.
V roku 1988 prišiel Ferko Mikloško a priviedol k nám Janka Čarnogurského. Spolu s ním sme hovorili o technických možnostiach vydávania časopisov. Neskoršie prišiel za mnou domov iba Janko a priniesol mi podklady na prvé číslo Bratislavských listov.* Vytlačil som mu dve alebo tri čísla.
Samizdat Svedectvo som tlačil ako príležitostnú vec. Z okruhu biskupa Korca mi to priniesol Eugen Valovič.
Radosť a Nádej som tlačil iba prvé dve čísla. Bola to vzájomná spolupráca. Pomohol som, keď Peter Haťapka potreboval pomoc. Peter zasa pomáhal mne.
Príloha mladých vychádzala s Náboženstvom a súčasnosťou. Tlačil som to súčasne.
ZrNO bolo priamym pokračovateľom Prílohy mladých. To si zobral od samého začiatku na starosť Lacko Stromček. Pred zostavením prvého čísla som mu vysvetlil technické možnosti tlače. Lacko priniesol podklady a od večera do rána sme to vytlačili.
Keď začal vychádzať Hlas Slovenska, prišiel za mnou Martin Lauko a požiadal ma o pomoc. Redakcia mala vlastný cyklostyl. Odovzdal som im svoje skúsenosti. Prvé číslo som im pomohol natlačiť a popritom som ich zaúčal. Neskoršie som im tlačil iba úvodnú obálku.
Pre Rodinné spoločenstvo to bola výpomoc vo forme natlačenia obálok.

Obzretie sa
Keď som trávil dlhé hodiny pri rozmnožovacom stroji, zdalo sa mi, že celá práca je veľmi náročná, riskantná a možno aj zbytočná. S odstupom času pozerám na všetko ako na pekné dielo, ktoré sme tu zanechali. V tom čase sme urobili všetko, čo sme mohli.

***

Samizdat mal aj svoj duchovný rozmer. Človek si uvedomoval, že miestnosť, kde sme ho robili, je celkom iný svet než ten, čo je na ulici. Prirovnal by som to k jednej anekdote: Ešte za socializmu sedel Milan Lasica s niekoľkými svojimi priateľmi vo vinárni u Malých františkánov. V jednej chvíli prerušil spoločnosť a hovorí: «Priatelia, my si tu tak sedíme, dobré vínko pijeme, a nikto z nás nemyslí na to, že vonku zúri socializmus.» Neviem, či je príbeh pravdivý, ale vystihuje atmosféru.
V samizdate sa človek dotýkal “pravdy”, ktorá bola umlčaná. Táto pravda “iného sveta” nás dynamizovala. Som rád, že som sa mohol podieľať na sprostredkovaní tohto “nového sveta pravdy” aspoň niekoľkým tisícom ľudí v totalitnom režime. Vždy, keď som chytil do ruky prvý výtlačok samizdatu, na ktorom bolo ešte cítiť čerstvú, vlhkú farbu, prebehlo po mne vzrušenie. Vzrušenie slobody.