„11. marec 1988 – 24. marec 1988“
Kapitola z knihy Čas svitania strana 39 – 80.

1. Obvodný národný výbor
2.
Štátna bezpečnosť
3. Sekretariát NVB pre veci cirkevné
4. Mimoriadna bezpečnostná akcia
5. Plán MBA
6. Komunistická strana
7. Politická komisia ÚV KSS
8. Mestský výbor KSS
9. Operačný štáb Bratislavy
10. Operačný štáb SSR
11. Policajná príprava
12. Pokus o doručenie pozvania
13. Zákaz manifestácie
14. Prokurátorská výstraha
      15. Cirkev
16. Rekolekcia duchovných
17. Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris
18. Správa ŠtB o situácii
19. Odvolanie proti zákazu manifestácie
20. Štátna propaganda
21. Protiopatrenia v školstve
22. Zastrašovanie občanov
23. Opatrenia v nemocniciach
24. Plagáty
25. Sviečky
26. Zmena v situácii
27. Metafyzika stretnutia
28. Očakávanie udalostí
Poznámky              

 


Obvodný národný výbor

List oznamujúci manifestáciu na Hviezdoslavovom námestí už na nasledujúci deň dorazil k adresátovi. PhDr. Oľga Kvočáková, podpredsedníčka Obvodného národného výboru Bratislava I, zastupujúca predsedníčku v jej neprítomnosti, uviedla: «Dňa 11. 3. 1988 do podateľne ObNV bol poštou doručený list F. Mikloška z 10. 3. 1988. Tajomníčka zboru pre občianske záležitosti s.[údružka] Nichtschneiderová bola prítomná v podateľni, keď pracovníčky otvorili tento list. Po prečítaní jeho obsahu list zobrala a osobne mi ho doniesla. Ja som ihneď volala, či je tam s. námestník primátora, a po zistení, že tomu tak je, odobrala som sa osobne na NVB [Národný výbor mesta Bratislavy] a odovzdala som mu tento list. Postupovala som tak preto, lebo išlo podľa môjho názoru o cirkevnú záležitosť a s. Kováč v tom čase riadil tajomníka pre veci cirkevné NVB. S. Kováč mi povedal, aby som list nechala u neho, že to vybaví s tajomníkom pre veci cirkevné s. Františkom Szabom. Dňa 11. 3. 1988 od 15.00 som bola v hoteli Kyjev na akcii obvodného výboru Slovenského zväzu žien. Ešte pred začatím tejto akcie v hoteli Kyjev som informovala s. Ujváriho, vtedajšieho vedúceho tajomníka ObV [Obvodného výboru] KSS Bratislava I, o obsahu tohto listu a o vykonaných mojich opatreniach. Asi o 17.00 ma telefonicky odvolali z tejto akcie, aby som sa hneď dostavila k s. Šlapkovi, vtedajšiemu tajomníkovi MV [Mestského výboru] KSS Bratislava. Išla som teda na MV KSS. S.[údruh] Šlapka sa najprv rozčúlil, že som zachovala už uvedený postup, ale potom mi povedal, že ďakuje za túto informáciu, a ja som z MV KSS odišla.»1
V zmysle zákona bol O. Kvočákovej nadriadený námestník primátora NVB, ale predstaviteľ mestského výboru komunistickej strany v Bratislave Gejza Šlapka chcel byť o všetkom informovaný prvý.

Štátna bezpečnosť
Oznámenie F. Mikloška nebolo pre Štátnu bezpečnosť prvou informáciou o manifestácii. Československej rozviedke, ktorá monitorovala exilové organizácie, sa podarilo zaregistrovať správu o možnom zhromaždení v Bratislave už začiatkom roka 1988, keď M. Šťastný informoval o protestných zhromaždeniach v hlavných mestách na Západe. Po odvysielaní oznámení o manifestácii v Rádiu Vatikán (10. 3. 1988) a následne v Hlase Ameriky (13. 3. 1988) si potrebovala ŠtB túto informáciu potvrdiť, a preto už od pondelka 14. marca sa začala veľmi intenzívne zaujímať o oznámenie, ako aj o jeho odosielateľa.
Štátnu bezpečnosť na Slovensku reprezentovala Správa kontrarozviedky v Bratislave s krycím názvom XII. správa ZNB, ktorej podliehali krajské a okresné oddelenia ŠtB na Slovensku. Náčelníkom XII. správy bol v tom čase plk. RSDr. Štefan Homola a jeho prvým zástupcom pplk. JUDr. František Budaváry. Cirkevnú problematiku v rámci XII. správy rozpracovával jej II. odbor, ktorého cieľová skupina bol vnútorný nepriateľ. Náčelníkom II. odboru bol pplk. JUDr. Anton Faťol. V rámci organizácie každá krajská správa mala dve zložky, reprezentované zástupcami náčelníka. Jeden zástupca náčelníka bol pre Verejnú bezpečnosť, druhý pre Štátnu bezpečnosť. Podobne to bolo aj na okresnej úrovni.
14. marca si náčelník Správy ZNB hlavného mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja plk. JUDr. Štefan Mikula zavolal príslušníka ŠtB mjr. JUDr. Jozefa Šavaru a poslal ho k podpredsedníčke Kvočákovej na rokovanie ohľadne ohlásenej manifestácie. Jeho úlohou bolo informovať plk. Š. Mikulu o stanoviskách mestského prokurátora JUDr. Alexandra Socháňa a ObNV, či povolia ohlásenú akciu.2 V tom istom čase XII. správa ZNB vyslala kpt. Mariána Poláka,3* aby zabezpečil expertízu listu F. Mikloška.4 Aj keď ŠtB vedela, že odosielateľom je F. Mikloško, chcela z rozboru listu zistiť viac, najmä to, či ho koncipoval sám.5*
XII. správa ZNB (ŠtB) prostredníctvom náčelníka II. odboru (vnútorný nepriateľ) pplk. Antona Faťola alebo jeho zástupcu vyslala ďalšieho pracovníka, kpt. Pavla Sekereša,6* ktorý na udalosť spomína: «Z Rádia Vatikán alebo z inej západnej stanice sme sa dopočuli o liste. V tom prípade nám to nešlo dohromady, že národný výbor, aspoň sme nemali o tom žiadne informácie, už má takýto dopis a že už je to vonku, tak sme boli trošku zaskočení. Chceli sme to porovnať, teda keď ten dopis existuje, či je obsahovo totožný s tou výzvou, ktorá prišla zo zahraničia.7* Išiel som za cirkevným tajomníkom Szabom s tým, že sme mali vedomosť, že nejaký dopis od pána Miklošku by mal existovať, ktorý vyzýva k účasti veriacich na manifestácii. Zaujímal nás z toho pohľadu, že sme mali takúto výzvu staršieho dáta a ktorá prišla zo zahraničia. Chceli sme vedieť, či je to vlastne totožné, alebo či je to niečo nové. Pretože sme nevedeli, kde tento dopis od pána Miklošku môže byť, kde bol adresovaný, bol som za mestským cirkevným tajomníkom, či pozná obsah tohto listu. On mi povedal, že on dopis nemá, čo som aj predpokladal, lebo on nebol kompetentný, ale že nie je problém, že môžeme ísť na NV, kde ten dopis určite bude. Tak sa obliekol a odišli sme pešo na ObNV I, do kancelárie podpredsedníčky NV. Keď sme tam prišli, bol som trošku prekvapený, že tam boli predo mnou Šavara, Polák a ešte jeden pán, ktorého som nevedel zaradiť, nepoznám ho. Bol som prekvapený, čo tam robia, lebo Šavaru a Poláka som poznal ako príslušníkov [ŠtB], ale som sa o to nejako neinteresoval. Pani podpredsedníčka povedala niečo asi v tom zmysle, že ten dopis nemá alebo ho potrebuje, nemôže nám ho dať ani k nahliadnutiu.»8
Na stretnutie, kde sa zúčastnilo asi šesť ľudí, mal prísť aj mestský prokurátor A. Socháň, ktorý sa však ospravedlnil. Účastníci sa rozišli, niektorí bez informácií, iní bez materiálov. Mjr. J. Šavara sa na ObNV vrátil ešte dvakrát. Druhýkrát na ďalší deň.
XII. správa, najmä jej II. odbor, mali o informácie týkajúce sa manifestácie veľký záujem. Jeho náčelník pplk. A. Faťol vysvetľuje: «Úlohou nášho odboru bolo zistiť, v čom bude spočívať manifestácia, či nebude mať náhodou štátnobezpečnostné pozadie, a v prípade, ak by sa tak stalo, bolo našou povinnosťou prijať príslušné preventívne bezpečnostné opatrenia.»9
Oznámenie o plánovanej manifestácii znepokojilo štátnu mašinériu. Komunistická strana a Štátna bezpečnosť sa dali do pohybu. Podpredsedníčka ObNV Kvočáková bola v stálom styku s vedúcim tajomníkom MV KSS G. Šlapkom a denne mu referovala o udalostiach súvisiacich s manifestáciou. G. Šlapka jej hneď v pondelok 14. 3. telefonoval: «Dávam ti na pomoc chlapcov, majú sa ohlásiť u teba.» Príslušníci ŠtB sa skutočne dostavili a boli s podpredsedníčkou počas celého týždňa, až pokým nebolo doručené F. Mikloškovi rozhodnutie o zákaze podujatia.10 Chystanú manifestáciu príslušníci interpretovali ako «protištátnu a protisocialistickú akciu, ktorú organizujú nelegálne cirkevné štruktúry…»11 Všetko, čo sa v tých dňoch odohrávalo na ObNV, sa dialo, samozrejme, za ich prítomnosti.12 Vyjadrovali sa, že plnia úlohy svojho predstaveného a G. Šlapku.13 Ich úlohou bolo zrejme “chrániť" podpredsedníčku pred neuváženými rozhodnutiami.
Štátnobezpečnostné informácie zisťovala i Správa ŠtB pre Bratislavu a Západoslovenský kraj, ktorej náčelníkom bol mjr. JUDr. Ladislav Horák. Spravodajská činnosť tejto správy bola orientovaná na to, aby včas získala «signály, ktoré by mohli smerovať k zneužitiu organizovaného zhromaždenia, k prípadnému ohrozeniu životov alebo zdravia občanov, bezpečnosti majetku…» Vo väčších výrobných podnikoch sa vykonávali «opatrenia k zabezpečeniu… rozmnožovacej techniky pred jej možným zneužitím».14 Už v prípravnom období príslušníci ŠtB zisťovali informácie o koncentrácii cudzincov zo zahraničia, najmä v ubytovacích zariadeniach. Neskoršie vydal plk. Š. Mikula, ktorému podliehal mjr. Horák, nasledujúce úlohy: aktivizovať agentúrnu a dôvernícku sieť, udržiavať s ňou stály styk, ukladať im konkrétne úlohy na získavanie poznatkov k pripravovanej akcii; získané poznatky neodkladne hlásiť na Správu ŠtB, spoločne ich analyzovať, prijímať agentúrne, operatívne opatrenia na zabránenie hromadnej účasti osôb na tejto akcii; právnymi a operatívnymi prostriedkami v súčinnosti so Správou ŠtB znemožniť pokusy nepriateľsky zameraných osôb na protispoločenské akcie a vystúpenia; proti potenciálnym páchateľom a organizátorom protištátnej a inej trestnej činnosti organizovať po línii VB individuálne a rozkladné opatrenia.15 Na získavanie informácií v období pred manifestáciou sa z tejto správy priamo orientovalo 26 príslušníkov ŠtB.16

Sekretariát NVB pre veci cirkevné
Námestník primátora Dr. Pavol Kováč, hoci išlo o občiansku záležitosť, postúpil 14. 3. 1988 oznámenie o manifestácii na vyjadrenie Sekretariátu pre veci cirkevné NVB.17* Jeho tajomník František Szabo sa k oznámeniu vyjadril: «V prvom rade ma zaujímala nie tá občianska stránka, ale tá cirkevnopolitická stránka celej záležitosti, totiž odvolali sa na veriacich a na cirkevné práva v tejto záležitosti, tak som sa musel informovať, ako sa vlastne veci majú. To bola moja prvá záležitosť. …potom som telefonoval pánovi Bajtlovi, správcovi dómskej fary (ktorému do farnosti patrí Hviezdoslavovo námestie), …opýtal som sa ho, či vie o tom niečo, či bol daný súhlas. Nevedel o tom nič. Potom som sa pýtal Záreckého a ďalších, že čo v tejto veci a ako to vyzerá. Jednoznačne všetci duchovní, s ktorými som sa kontaktoval, povedali, že platí Kódex cirkevného práva, podľa ktorého bez súhlasu ordinára alebo dekana sa takéto zhromaždenia veriacich nemajú konať. Takže som bol blokovaný v tom zmysle, že nemôžem vystupovať proti cirkevnému právu, cirkevný tajomník si to nemôže dovoliť [sic!].»18 S akými ľuďmi sa cirkevný tajomník radil, vyplýva z jeho správy o cirkevnopolitickej situácii v Bratislave, kde v odseku s názvom ZKD PIT (Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris) píše: «Osobitné podujatie [ZKD PIT] nebolo plánované, avšak pod vplyvom udalostí organizovaných tzv. tajnou cirkvou osobné kontakty medzi duchovnými [ZKD PIT] a so štátnou správou boli intenzívnejšie.»19 Po zistení situácie prišiel F. Szabo za podpredsedníčkou O. Kvočákovou a ústne ju informoval, že nijaké cirkevné inštitúcie nevedia o danej akcii. Tá ho požiadala, aby jej to oznámil písomne, čo sa v ten deň aj stalo.20
Cirkevný tajomník po získaní postojov zväčša od kňazov združených v proštátnej organizácii Pacem in terris vypracoval písomné stanovisko, v ktorom sa uvádzalo, že «ide o zhromaždenie s tendenčným zámerom… Z obsahového zámeru vyplýva, že ide o zhromaždenie veriacich bez vedomia a súhlasu kompetentných rím. kat. cirkevných orgánov, preto Sekretariát NVB pre veci cirkevné nemôže súhlasiť s konaním uvedeného zhromaždenia. O tomto stanovisku súčasne upovedomíme príslušné cirkevné orgány».21 Aj keby o pripravovanom zhromaždení vedeli “cirkevné orgány", určite by to nič nezmenilo na postoji cirkevného tajomníka, ktorý neskoršie vo svojej správe konštatoval: «…išlo o synchronizovanú akciu diverzných centrál. Ohlásenie… malo zjavne provokatívny charakter.»22
15. 3. 1988 v dopoludňajších hodinách sa konalo zasadanie rady NVB, ktorú zvolal námestník primátora P. Kováč. Prítomní sa na ňom prostredníctvom náčelníka mestskej správy VB pplk. JUDr. Ladislava Duduca dozvedeli bližšie informácie o pripravovanej manifestácii. Na následnej porade u námestníka primátora sa dohodlo, že NVB oznámi ObNV, že oficiálne cirkevné orgány sa od akcie dištancujú, a ObNV požiada obvodnú správu ZNB o opatrenia na zabezpečenie verejného poriadku v prípade, ak by bol porušený.23

Mimoriadna bezpečnostná akcia
Štátna bezpečnosť zhromažďovala informácie o dianí v spoločnosti. Denné informácie sa predkladali federálnemu ministrovi vnútra, jeho prvému námestníkovi a generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ. Určité čiastočné informácie dostávali aj niektorí členovia Predsedníctva ÚV KSČ a niektorí ministri.24 S určitosťou možno povedať, že informácie ŠtB z Bratislavy týkajúce sa pripravovanej manifestácie boli zaslané do centrály ŠtB v Prahe, ktorá informovala najvyššie stranícke orgány.
14. 3. 1988, keď ešte vôbec nebolo rozhodnuté o oficiálnom zakázaní manifestácie, náčelník Správy ZNB plk. Š. Mikula oznamuje ministrovi vnútra ČSSR Vratislavovi Vajnarovi, že predstavitelia nelegálnej cirkvi chcú «uskutočniť demonštráciu obyvateľov k uvoľneniu cirkevného života v ČSSR». S cieľom zamedziť pripravovanej demonštrácii v Bratislave plk. Mikula ministra požiadal o udelenie súhlasu na vyhlásenie mimoriadnej bezpečnostnej akcie (MBA) na 25. 3. 1988 v čase od 10.00 do 24.00 hod. Svojím podpisom minister Vajnar 15. 3. 1988 tejto žiadosti vyhovel.25
Ako prichádzalo k takýmto rozhodnutiam, opisuje zástupca náčelníka II. správy ZNB – Správy kontrarozviedky pre boj s vnútorným nepriateľom v Prahe – pplk. Ing. Miroslav Chovanec: «O konkrétnych opatreniach sa rozhodovalo na predsedníctve ÚV [KSČ] alebo rozhodoval priamo generálny tajomník. O tom viem z rozhovoru s gen. Lorencom, pretože sa niekedy stávalo, že už bolo krátko pred konaním nejakej protestnej akcie, my sme ešte nemali stanovisko, aké opatrenia máme prijať, preto som telefonicky kontaktoval prvého námestníka a ten mi oznámil, že musím ešte vydržať, že predsedníctvo ÚV o spôsobe opatrení ešte nerozhodlo.»26 Genmjr. Ing. Alojz Lorenc27* to približuje: «Informácia o situácii sa predkladá na úrovni príslušného teritória alebo i federácie straníckemu orgánu. A v tejto informácii o situácii sú uvedené i opatrenia, ktorými ten funkcionár hodlá reagovať. Takže touto cestou vlastne ten stranícky orgán je informovaný o tom, aké opatrenia ten minister prijíma, ale tá MBA, to je taká akcia, ktorá [to] nevyžaduje, ale prax je taká, že je informovaný politický [orgán]. O tom som presvedčený. Minimálne telefonicky a pravdepodobne i osobne, to mi vychádza i z pražskej akcie, kde minister Kincl osobne vlastne prejednával s Jakešom situáciu a rozsah opatrení, ktoré budú prijaté. Tak pochybujem, že by to kdekoľvek bolo inak.»28
Mimoriadne bezpečnostné akcie boli súhrnom rozsiahlych bezpečnostných opatrení zameraných na závažné úlohy, ktorých plnenie si spravidla vyžadovalo nasadenie značného počtu príslušníkov ZNB.29 Mimoriadna bezpečnostná akcia vo vzťahu k manifestácii bolo opatrenie, ktorým sa totalitný režim snažil uchovať svoju moc zakotvenú komunistickou stranou v ústave.

Plán MBA
Žiadosť o MBA a jej povolenie ešte pred zakázaním manifestácie ObNV I nepovažoval gen. Lorenc za nič mimoriadne – bol to štandardný postup. Na tom by asi nebolo nič zvláštne, keby žiadosť nebola koncipovaná «za účelom zamedzenia pripravovanej demonštrácie v Bratislave».30 Na základe povolenia MBA 16. 3. 1988 vypracoval náčelník MS VB pplk. L. Duduc prísne tajný a zároveň podrobný Plán bezpečnostných opatrení hl. mesta SSR Bratislavy31 (porov. prílohu č. 2), v ktorom boli rozvedené jednotlivé alternatívy opatrení v prípade zásahu proti manifestujúcim. Plán schválil náčelník Správy ZNB plk. Š. Mikula. Vo vypracovanom pláne sa neuvažovalo o možnosti povolenia manifestácie a bežnej asistencii VB pri zhromaždeniach. Polícia sa pripravovala na veľký počet manifestujúcich. Dokumentuje to aj táto veta: «…na základe získaných poznatkov nie je vylúčená účasť obyvateľstva v rámci ČSSR».32
V marci 1988, keď prebiehala 31-bodová podpisová akcia za náboženskú slobodu, jeden z aktivistov tajnej cirkvi zo Slovenska na stretnutí v Prahe charakterizoval situáciu na Slovensku veľmi jednoducho: «Ľudia na Slovensku sú bojovo naladení.» V tom čase vrcholili pražské prípravy na púť k blahoslavenej Anežke Českej, ktorá sa mala konať 6. marca 1988 v Prahe. Uvažovalo sa o možnosti organizovať na Pražskom hrade, kde sa mala slúžiť omša, akciu za účasti vyše 100 tisíc ľudí. V kontexte nálady, aká vtedy panovala na Slovensku, ten istý aktivista poznamenal: «Prišlo by zaiste len zo Slovenska asi 30 tisíc.»33* Tieto informácie sa podarilo zachytiť i ŠtB, ktorá veľmi znervóznela, lebo si začala uvedomovať spoločenský pohyb spustený veriacimi občanmi. Popri podpisovej akcii to mal byť ďalší manifestačný prvok. Štát poučený z Velehradu roku 1985 nechcel zažiť ďalšiu verejnú prehru, preto konal veľmi promptne. Prinajmenšom na dva dni pred udalosťou v Prahe bol prakticky rozvrátený dopravný systém v celej republike, značná časť ozbrojených zborov bola uvedená do stavu bojovej pohotovosti… Moc v istom zmysle dosiahla svoje: na obradoch v Prahe sa zúčastnilo okolo 15 tisíc ľudí.34
Mohlo sa zdať, že veriaci občania sa stiahli. Opak sa stal pravdou. Iba päť dní po udalostiach v Prahe dostáva ObNV Bratislava I oznámenie o manifestácii veriacich občanov. Informácie, ktoré zachytila ŠtB v Prahe, jasne charakterizovali atmosféru u nás: Slovensko je bojovo naladené a ľudia sú ochotní prejaviť sa. Tieto informácie v spojitosti s oznámením o manifestácii si mohla ŠtB a komunistická moc vyložiť iba jedným spôsobom: na manifestáciu môže prísť väčšie množstvo ľudí. Najvyššie politické kruhy očakávali 70-100 tisíc ľudí, čo potvrdil i slovenský minister vnútra Štefan Lazar: «Ja osobne tvrdím, že vtedy situácia bola pomerne zložitá. Informácie, ktoré sa dostávali z iných masmédií zo zahraničia, boli takého charakteru, že tuná naozaj vznikala určitá obava, že môže dôjsť pri tejto demonštrácii k nejakému zhroteniu [vyhroteniu] alebo niečo podobné. To sa nedá nikdy predvídať.»35
Aktivisti tajnej cirkvi neuvažovali o veľkom počte manifestujúcich. Skôr mali obavu, koľko ľudí na ňu príde. Manifestácia mala byť predovšetkým symbolom, nie masovou záležitosťou. Atmosféru veľkého počtu ľudí chystajúcich sa na manifestáciu navodzoval aj západný rozhlas, ktorý nebol priamo informovaný organizátormi. Napríklad 23. 3. 1988 rozhlasová stanica Rakúsko 1 priniesla takúto správu: «Katolícke skupiny ohlásili na piatok veľké zhromaždenie, na ktorom sa očakáva 70 000 účastníkov…»36 Štát nechcel nič ponechať na náhodu, preto sa patrične pripravoval.

Komunistická strana
Podľa štatútu XII. správy, centrály ŠtB na Slovensku, jej náčelník bol oprávnený dávať bezpečnostné informácie len prvému tajomníkovi ÚV KSS Jozefovi Lenártovi a predsedovi vlády SSR Petrovi Colotkovi.37 Prvý z nich bol zrejme o chystanej manifestácii informovaný, len čo ŠtB získala základné informácie. Dostávať informácie ešte neznamenalo právo rozhodovať. Aj keď ÚV KSS mal na Slovensku z ideologickej stránky najväčšie slovo, ÚV KSČ určoval líniu vývoja. Nebolo to inak ani v prípade pripravovanej manifestácie. Presnejšie o tom hovorí výpoveď Ladislava Sádovského, vedúceho oddelenia štátnej administratívy ÚV KSS:38* «Každá takáto významnejšia záležitosť alebo prejav, ono vždy bol s Prahou konzultovaný, …odkiaľ sa dávali určité pokyny alebo sa rozohrávalo, proste, ako postupovať… Politika sa robila v oddeleniach ÚV KSČ alebo vo vedení ÚV KSČ. Dá sa povedať, že tu [ÚV KSS] sa zabezpečovali iba niektoré podradnejšie úlohy.»39 K manifestácii dodáva: «Treba povedať, že bola ostro sledovaná záležitosť predovšetkým z Prahy, kde bol eminentný záujem na tom, aby sa to v Bratislave neuskutočnilo, pretože sa to považovalo, že je to v rozpore s predpismi, že je to považované ako súčasť aktivizácie opozičných síl.»40
Ako každý utorok, aj 15. 3. 1988 zasadalo Predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (P ÚV KSS).41* Na jeho rokovanie sa dostali aj najnovšie vnútrospoločenské udalosti. 14. bod programu znel: Informácia o niektorých aktuálnych otázkach politickej a bezpečnostnej situácie v SSR.42 K tomuto bodu bol prizvaný minister vnútra Š. Lazar a Budarony.43* Minister vnútra informoval o tom, že sa pripravuje na 25. 3. akcia, ktorú organizujú ľudia zo Západu. Pripravovaná manifestácia sa na zasadnutí P ÚV KSS vnímala ako politická akcia.44
Podľa Sádovského sa na zasadaní predložilo niekoľko alternatív postupu k pripravovanej manifestácii. Predovšetkým orgány Štátnej bezpečnosti mali urobiť všetko pre to, aby k zamýšľanej akcii nedošlo. S ďalšou alternatívou sa rátalo v prípade, ak by sa manifestácia uskutočnila – išlo o výzvu občanom, aby sa rozišli. Ak by sa na výzvu rozišli, vec sa mala považovať za vybavenú. Ako krajná alternatíva v prípade neúspešnosti predchádzajúcich dvoch sa uvažovalo o vytláčaní prítomných más z Hviezdoslavovho námestia. Podľa L. Sádovského tento postup stranícky orgán považoval za správny.45 V diskusii k tomuto bodu sa zdôraznilo, že treba politicky pracovať. Predovšetkým motivovať masové spoločenské a stranícke organizácie cez mestské a obvodné výbory strany a presvedčovať ľudí o tom, aby na námestie nechodili, pretože za akciou stoja nielen domáce, ale aj iné sily. Podľa účastníkov rokovania šlo o politickú akciu, a preto bolo treba voliť politické prostriedky – mobilizovať ľudí na ideologickom úseku.46
Na záver rokovania bol predložený návrh prvého tajomníka KSS J. Lenárta, aby bola zriadená skupina osôb, ktorá bude koordinovať prácu mestských a centrálnych orgánov.47 Keďže manifestácia sa mala uskutočniť na území Bratislavy, za ktorú po ideologickej a straníckej línii zodpovedal vedúci tajomník (predseda) mestského výboru KSS G. Šlapka, ten bol poverený, aby viedol utvorenú komisiu, a tým sa stal jej formálnym predsedom.48
Všetky výkonné orgány vrátane štátnych boli podriadé komunistickej strane. Generál A. Lorenc to charakterizoval veľmi presne: «Vo všetkých rezortoch celej spoločnosti ten vzťah komunistickej strany k vládnym orgánom nebol normálny. Predsa je známe, že na každú činnosť, či je to kultúra, ekonomika, mocenské orgány…, predsa existovala štruktúra oddelení aparátu [KSS] až po ÚV KSS a ÚV KSČ, ktorých činnosť v žiadnom prípade nebolo možné kvalifikovať ako politické vedenie, ale ktorých činnosť bolo nutné kvalifikovať ako… tendencie priameho riadenia.»49
Uznesenie zo zasadania bolo krátke: Predsedníctvo ÚV KSS vzalo na vedomie informáciu o niektorých aktuálnych otázkach politickej a bezpečnostnej situácie v SSR.50 Na tom istom zasadaní sa prerokoval aj návrh na udelenie radov a vyznamenaní cirkevným činiteľom «za občiansko-mierovú angažovanosť a vytváranie dobrých vzťahov medzi československým štátom a cirkvou».51 Na jednej strane sa cirkev snažila bojovať za náboženskú a občiansku slobodu, na druhej strane niektorí jej predstavitelia, zväčša zo združenia Pacem in terris, dostávali štátne vyznamenania za to, že aktívne vystupovali proti akciám, ktoré požadovali slobodu, alebo aspoň k otázke slobody zostali pasívni.
Záujem Predsedníctva ÚV KSS o pripravovanú manifestáciu sa jedným zasadaním neskončil. Manifestácia upútala pozornosť tohto najvyššieho straníckeho orgánu na Slovensku ešte dvakrát. Druhýkrát na jeho ďalšom zasadaní 22. 3. 1988, keď posledným bodom programu bola informácia o «niektorých aktuálnych otázkach politickej situácie v hlavnom meste SSR Bratislava».52 Tretíkrát po manifestácii 29. 3. 1988, keď bola zhodnotená celá akcia.

Politická komisia ÚV KSS
Pripravovanú manifestáciu Predsedníctvo ÚV KSS charakterizovalo ako prejav aktivizácie opozičných síl – politickú provokáciu.53 Tým, že považovalo akciu za nátlakovú, a teda protisocialistickú, vlastne rozhodlo o jej zakázaní. Všetko ostatné bola iba stranícka poslušnosť, ktorá je v totalitnom režime nevyhnutná. Iný názor sa nepripúšťal. V prípade odvahy bol následok prinajmenšom v strate zamestnania a perzekúcii.
Postoj prezentovaný na zasadnutí P ÚV KSS bol vlastne rozhodnutím, ktoré sa muselo uviesť do reálneho života. Pre toto vtedy neštandardné podujatie – manifestačné požadovanie práv veriacich občanov – bola zriadená komisia, ktorá mala dohliadnuť, aby sa vykonalo všetko pre zamedzenie manifestácie.
Ako sme už spomenuli, na vedúceho tajomníka mestského výboru komunistickej strany G. Šlapku prešla zodpovednosť, aby stranícke a štátne orgány vo vzťahu k pripravovanej manifestácii vykonali všetko v súlade s líniou KSČ. Tá mala eminentný záujem, aby sa manifestácia neuskutočnila. V tomto duchu sa aj postupovalo.
V materiáli určenom pre ÚV KSČ sa konštatovalo: «Na základe pokynu Ústredného výboru KSS bola vytvorená komisia, ktorá vypracovala alternatívy priebehu demonštrácie a patričné protiopatrenia.»54 Politická komisia utvorená ako pracovná skupina sa stretla najmenej trikrát. Na zasadaní P ÚV KSS 15. 3. 1988, na ktorom bola neformálna komisia ustanovená, prvý tajomník ÚV KSS J. Lenárt sa vyslovil za to, aby ministri Miroslav Válek a Štefan Lazar «dozerali na vec v záujme, aby nedošlo ku konfrontácii».55 Neskôr svoje rozhodnutie vysvetlil: «Válka som vzal, pretože bola debata o tom, kto zodpovedá za cirkevnú politiku štátu – minister kultúry, kto zodpovedá za poriadok – minister vnútra.»56
Podľa konceptu správy pre ÚV KSČ na činnosti politickej komisie sa okrem jej predsedu, ministrov Válka a Lazara zúčastnili i ďalší:57
• Štefan Barták – primátor NV hl. mesta SSR Bratislavy, člen Predsedníctva MV KSS
• František Budaváry – zástupca náčelníka XII. správy ŠTB58*
• Dažový59*
• Ladislav Horák – zástupca náčelníka Správy ZNB hl. mesta a Zs. kraja, náčelník pre ŠtB
• Bohuslav Chudý – tajomník MV KSS Bratislava
• Pavol Kováč – námestník primátora NV hl. mesta SSR Bratislavy
• Ján Krajči – námestník MV SSR pre VB
• Štefan Mikula – náčelník Správy ZNB hl. mesta a Zs. kraja
• Vincent Máčovský – námestník ministra kultúry, riaditeľ Sekretariátu vlády SSR pre veci cirkevné
• František Paller – pracovník MV KSS Bratislava
• Ladislav Sádovský – vedúci oddelenia štátnej administratívy ÚV KSS60*
• Ondrej Šaling – tajomník zs. Krajského výboru KSS
• Igor Škorica – vedúci oddelenia propagandy a agitácie ÚV KSS
• Švec
• Ján Šveda – vedúci oddelenia spoločenských organizácií a národných výborov ÚV KSS
• Vladimír Trvala – vedúci politicko-organizačného oddelenia ÚV KSS
Podľa L. Sádovského sa na rokovaniach komisie zúčastňovali aj jemu neznáme osoby, o ktorých vedel, že boli z federálneho ministerstva vnútra.61
V komisii mali zastúpenie členovia P ÚV KSS, vedúci oddelení ÚV KSS, ktorým podliehali štátne orgány, zástupcovia polície, ŠtB, národného výboru a ľudia zodpovední za cirkevnú politiku. Takéto široké zastúpenie poukazuje na to, že na dosiahnutie cieľa – zamedzenie manifestácie – sa mali použiť všetky prostriedky. Tie mali rozsah od ideologického vplyvu až po bezpečnostné opatrenia. Pri každom stretnutí komisie sa preberali nové informácie o bezpečnostnej situácii, zadeľovali sa úlohy.62
Mestský prokurátor A. Socháň si na zasadanie komisie spomína: «Dňa 18. 3. 1988 na pozvanie s. Šlapku som sa zúčastnil rokovania komisie na MV KSS, ktoré pod vedením s. Šlapku posudzovalo postup jednotlivých orgánov v tejto veci. Tu som sa dozvedel, čo pre mňa ako prokurátora bolo dôležité, že Bezpečnosť má vlastné plány pre prípad potreby mocenského zásahu. Plán nebol podrobne rozvádzaný (hovoril o ňom s. Mikula). Z neho však okrem iného vyplývalo, že viaceré, na tomto rokovaní presne neurčené osoby budú podľa zákona ZNB zaistené.»63
Zachoval sa rukou písaný dokument od neznámeho autora, ktorého obsah sa zrejme preberal na jednom zo zasadaní komisie. V poznámkach sa píše: «Odporúčam: prerokovanie zmeny programu v Slovenskej televízii dňa 25. 3 1988 od 17.00 h do 19.30 h, zaradenie zaujímavého filmového predstavenia (Angelika) a pod., ako bolo dňa 6. 3., alebo hudobného programu pre mládež; prerokovanie so Správou kín o zaradení zaujímavých filmov, ktoré obľubuje mládež, Winetou a pod.; na odborných učilištiach u tých učňov, ktorí ostávajú v Blave, organizovanie vhodných kultúrno-spoločenských a športových podujatí (návšteva kina, diskotéky, plavárne, kult. programu); zvážiť články v tlači, vo Večerníku, Práci, Hlase ľudu, Smene, resp. relácie v televízii deň pred zhromaždením na aktuálnu tému k danému problému.»64 Všetky tieto návrhy sa v rôznych formách uviedli do praxe.

Mestský výbor KSS
16. 3. 1988, nasledujúci deň po zasadaní Predsedníctva ÚV KSS, polícia vypracovala informáciu o opatreniach k zabráneniu pripravovanej protestnej demonštrácie nelegálnych štruktúr na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave dňa 25. 3. 1988. Rozhodnutia národných výborov boli iba nevyhnutnými administratívnymi krokmi, ktoré mali zákrok legalizovať. Na zabránenie pripravovanej manifestácie polícia v duchu rokovania P ÚV KSS prijala dva varianty: «V prvej variante je sledovaný cieľ preventívnymi, profylaktickými a rozkladnými opatreniami predísť uskutočneniu demonštrácie. Pre prípad druhej varianty sú pripravované opatrenia k rozhodnému zakročeniu poriadkových jednotiek VB proti demonštrantom v prípade, že si to situácia na obnovenie kľudu a verejného poriadku bude vyžadovať.»65 Pre ministra vnútra ČSSR bol postup rozvedený širšie: «Ako prioritná bola vytýčená úloha všetkými preventívnymi, profylaktickými a rozkladnými opatreniami s využitím dostupných prostriedkov ZNB, ako aj za účasti ďalších orgánov a organizácií (NV, prokuratúra, spoločenské organizácie, aktívy straníckych funkcionárov a pod.) rozvinúť aktívnu činnosť na predídenie demonštrácie. V prípade, že sa nepodarí eliminovať účasť občanov na pripravovanej demonštrácii, sú pripravené tri varianty na likvidáciu protispoločenského vystúpenia a obnovu kľudu a verejného poriadku v hl. m. SSR Bratislave.»66 Rozhodné vystúpenie polície na potlačenie manifestácie bolo plánované od vydania súhlasu na MBA. K tomu sa ešte v dokumente žiadala pomoc od MV KSS pri zabezpečení úloh spadajúcich do kompetencie mestskej prokuratúry: «právne posúdiť postih aktivistov a organizátorov demonštrácie, v súlade s právnymi normami navrhnúť vhodnú formu preventívnych opatrení k hlavným organizátorom demonštrácie, aktivizovať činnosť obvodných prokurátorov k preventívnym opatreniam na školách k vysvetľovaniu škodlivosti protispoločenského konania s možnosťou zneužitia mládeže».67
17. 3. 1988 nasledovalo zasadanie Predsedníctva Mestského výboru KSS v Bratislave, na ktorom plk. Š. Mikula informoval o štátnobezpečnostnej situácii v Bratislave a predložil citovaný dokument. G. Šlapka informoval o rokovaní P ÚV KSS. Predsedníctvo vzalo na vedomie návrh opatrení v súvislosti s pripravovaným verejným zhromaždením veriacich dňa 25. 3.68

Operačný štáb Bratislavy
Po súhlase ministra vnútra ČSSR, aby sa na deň 25. 3. 1988 vyhlásila mimoriadna bezpečnostná akcia, sa 15. 3. 1988 aktivizoval Operačný štáb Bratislavy, ktorý riadil a koordinoval plnenie úloh medzi útvarmi ZNB (teda aj ŠtB), pohraničnou strážou a vojenskou kontrarozviedkou.69 Plk. Š. Mikula svojím rozkazom z 15. 3. 1988 určil zloženie operačného štábu, ktorý sám viedol:70
• pplk. JUDr. Ján Jackuliak – zástupca náčelníka XII. správy ZNB
• plk. Arthúr Návoj – náčelník 7. odboru V. správy ZNB
• plk. Ing. Viktor Gallo – veliteľ 11. brigády PS
• mjr. JUDr. Andrej Koman – za MV SSR
• mjr. JUDr. Ladislav Horák – náčelník Správy ŠtB
• pplk. JUDr. Ľudovít Petráš – náčelník Správy VB
• pplk. JUDr. Ladislav Duduc – náčelník MS VB Bratislava
• plk. RSDr. Jozef Ličko – zástupca náčelníka S ZNB pre PVP
• pplk. Ing. Mikuláš Syrový – zástupca náčelníka S ZNB
• mjr. JUDr. Miroslav Slabý – náčelník OaOO S ZNB
Prvé zasadanie operačného štábu sa konalo 17. 3. 1988 o 9. hod.71* Plk. Mikula informoval prítomných o situácii a o dvoch variantoch na zabránenie manifestácie. Prítomní referovali o prijímaných a vykonaných opatreniach. Na záver zasadania sa prijali úlohy.72
Ďalšie zasadanie operačného štábu sa konalo 21. 3. 1988.73* Na ňom mjr. Horák za ŠtB referoval, že bolo zistených šesť prípadov vylepených výziev na kostoloch, ktoré informovali o manifestácii. Pplk. Marík z vojenskej kontrarozviedky uviedol: «vychádzky vojakov základnej služby dňa 25. 3. nebudú udeľované a dovolenky len vo výnimočných prípadoch. Farári, ktorí v tomto období vykonávajú základnú vojenskú službu, sú pod kontrolou».74 Pplk. Jackuliak z XII. správy ZNB oznámil, že posledné tri dni sa činnosť organizátorov manifestácie aktivizuje. Organizátori upozorňujú, že si treba všímať osoby v civile, ktoré nemajú sviečky.75
Posledné stretnutie operačného štábu pred manifestáciou sa uskutočnilo 24. 3. 1988. Zúčastnili sa na ňom skoro všetci účastníci predchádzajúcich stretnutí.76* Pplk. Petráš informoval, že farár v okrese Nitra vyzýval na bohoslužbách k účasti na demonštrácii a v Nových Zámkoch boli zistené letáky s rovnakou výzvou. Mjr. L. Horák poukázal, že «zverejnenie článkov v novinách a vykonávanie opatrení vyburcovalo organizátorov k zvýšenému toku informácií k ideovodiverzným centrám». Ako vždy, na konci zasadania sa zadali úlohy. Za pozornosť stojí úloha sledovať cestujúcich: «Na KS [krajských správach] ZNB Košice a Banská Bystrica zabezpečiť, aby boli z východzích staníc velené operatívne hliadky do rýchlikov smerujúcich do Bratislavy, s úlohou sledovať cestujúcich, ktorých správanie bude nasvedčovať, že sa chcú zúčastniť demonštrácie.» Táto úloha bola uložená náčelníkovi sekretariátu MV SSR plk. JUDr. Štefanovi Šašinkovi, CSc. Operačný štáb sa 25. 3. už nemal zísť, ale funkcionári Š. Mikula, L. Horák, Š. Šašinka z polície a Valašík z generálnej prokuratúry mali začať o 15.00 hod. činnosť vo vyčlenených priestoroch hotela Carlton.77
Súčasne s vydaním súhlasu na MBA požiadal pplk. Mikula prvého námestníka MV ČSSR genmjr. A. Lorenca o vydanie pokynu pre náčelníkov krajských správ ZNB v ČSSR na «realizáciu opatrení k získaniu poznatkov o príprave k účasti a k prijímaniu opatrení k obmedzeniu účasti občanov na demonštrácii».78 Od 17. 3. začali do Bratislavy denne dochádzať operačné správy zo všetkých deviatich krajských správ ZNB po celej ČSSR, ktoré informovali o udalostiach v súvislosti s pripravovanou manifestáciou. 17. 3. Krajská správa ZNB v Košiciach a Banskej Bystrici ohlásili, že na demonštrácii sa majú zúčastniť osoby ich spravodajského záujmu.79 Náčelník operačného štábu plk. Š. Mikula pravidelne informoval ministra vnútra ČSSR a prvého námestníka MV ČSSR, ktorým zaslal tri niekoľkostranové správy.80

Operačný štáb SSR
V súvislosti s manifestáciou bol na ministerstve vnútra vytvorený aj Operačný štáb SSR. O jeho aktivitách nie sú zatiaľ dostupné všetky informácie. Známa je iba správa zástupcu náčelníka Operačného štábu SSR plk. Š. Šašinku, ktorý 24. 3. 1988 vydal pokyn pre krajské správy v SSR. Žiadal v ňom o «prijatie opatrení, aby organizátori protispoločenského vystúpenia pripravovaného na 25. 3. 1988 necestovali do Bratislavy. Z východiskových staníc do rýchlikov smerujúcich do Bratislavy veliť operačné hliadky s úlohou sledovať skupiny a jednotlivcov, ktorých správanie bude nasvedčovať, že cestujú na uvedené protispoločenské vystúpenie. Prijať opatrenia, aby do Bratislavy nedocestovali».81 Následne pplk. Ľ. Petráš poslal príkaz všetkým okresným správam ZNB v Západoslovenskom kraji, aby pri jednotlivých odchodoch vlakov na železničných staniciach zisťovali sústreďovanie skupín občanov cestujúcich na manifestáciu (počet osôb, celková nálada, rozširovanie cirkevných materiálov a pod.). V prípade zistenia takýchto skupín sa mala poslať informácia na operačné stredisko Správy ZNB do Bratislavy. Do vlakov s príchodom do Bratislavy mali byť nasadené operatívne hliadky (policajti v civile), ktorých úlohou bolo zisťovať počas cesty formovanie skupín idúcich na manifestáciu.82

Policajná príprava
16. 3. 1988 požiadal plk. Š. Mikula námestníka MV SSR pre VB genmjr. JUDr. Jána Krajčiho o posilnenie výkonu bezpečnostných opatrení a o poskytnutie síl a prostriedkov Pohotovostného útvaru VB (PÚ VB) pre SSR.83 Na podklade jeho požiadavky 23. 3. 1988 minister vnútra SSR vydal rozkaz, v ktorom boli vyhlásené mimoriadne bezpečnostné opatrenia. Na základe ministrovho rozkazu vyhlásil veliteľ PÚ VB v Pezinku plk. JUDr. Štefan Novák na 25. 3. 1988 od 16.00 hod. do odvolania 100%-nú pohotovosť príslušníkov stáleho stavu a frekventantov PÚ VB pre SSR.84 V zmysle tohto rozkazu sa na posilnenie výkonu bezpečnostnej služby počas MBA vyčlenilo pre Mestskú správu VB Bratislava 105 príslušníkov, 2 autobusy, 2 vodné delá s obsluhami,85* 3 obrnené transportéry OT 64, 5 eskortných áut zn. Avia a pre Správu ZNB hl. mesta Bratislavy a Zs. kraja záloha 52 príslušníkov, 1 autobus, 1 vodné delo86* s obsluhou.87
21. 3. 1988 plk. Š. Mikula vydal pokyn pre rôzne zložky polície, aby spolu vyčlenili 150 príslušníkov ZNB, ktorí mali byť na Hviezdoslavovom námestí v občianskom odeve. Každý z policajtov v civile bol ozbrojený pištoľou (vzor 70, 16 ks nábojov), ktorú mal v podpažnom puzdre.

Pokus o doručenie pozvania
Podpredsedníčka ObNV Bratislava I O. Kvočáková sa po doručení oznámenia o manifestácii od začiatku snažila skontaktovať s F. Mikloškom. Dokonca sa s ním usilovala nadviazať aj telefonické spojenie, ale bezvýsledne. Listom zo 14. 3. 1988 ho pozvala na 17. 3. 1988 na rozhovor ohľadom podaného oznámenia.88 Pozvanie mu mali doručiť podpredseda ObNV Barborník a riaditeľ školskej hospodárskej správy ObNV Ľudovít Glvač. Poslednému z nich svoj výber vysvetlila tak, že je najstarší komunista na ObNV a jediný schopný komunikovať s Dr. Mikloškom.89 Pozvanie na pohovor pracovníci cez deň nedoručili, lebo podľa ich vyjadrenia sa im nepodarilo zastihnúť F. Mikloška doma.
O doručenie pozvánky na ObNV sa pokúšali dokonca i v noci, keď pracovníci ŠtB sledujúci Mikloškov byt oznámili, že sa vrátil domov. Na svoje nočné doručovanie si Ľ. Glvač spomína takto: «Okolo polnoci ma zobudil telefón a niekto z MV KSS mi povedal, …že mám okamžite ísť znovu do Dúbravky doručiť spomínanú obálku F. Mikloškovi… Zakrátko nato prišiel šofér s autom, ktoré nie je z ObNV, a išli sme do Dúbravky. Vodiča som nepoznal. Opäť sa mi nepodarilo doručiť zásielku… Po tomto neúspešnom pokuse doručiť list vrátil som sa s vodičom do mesta a išiel som do bytu podpredsedníčky Dr. Kvočákovej oznámiť jej výsledok. Vtedy sa ona vyjadrila, že o všetkom už vie, lebo ma sledovali príslušníci ŠtB. Pri tejto príležitosti som jej vrátil obálku.»90
S predvolaním a pohovorom s F. Mikloškom súhlasili i pracovníci ŠtB, ktorí boli stále v prítomnosti podpredsedníčky ObNV. Boli ochotní sa na rozhovore aj zúčastniť s tým, že budú predstavení ako pracovníci národného výboru.91
Dr. Kvočáková bola v stálom kontakte s MV KSS. Denne ju volali priamo na sekretariát G. Šlapku s poučením, že okrem nich nemá byť s nikým v kontakte. Pravidelne ho informovala o vykonaných opatreniach.92 Inak to nebolo ani po nočnej skúsenosti. Po referovaní, čo sa udialo, jej G. Šlapka povedal: «Prosím ťa, čo jeho naháňaš, veď týždeň je už po, tak prečo ho naháňaš, hádam to nechceš povoliť.»93 Kvočáková mu údajne na to odpovedala: «Prečo by som to nepovolila, keď urobí pán Mikloško všetko zadosť zákonu.»94 G. Šlapka poznamenáva, že si nepamätá, že by pri spoločných stretnutiach podpredsedníčka prejavovala iný názor, ako mal on.95
Podpredsedníčka prezentovala navrhované stretnutie s F. Mikloškom ako stretnutie na spresnenie vecí, ktoré požaduje zákon vzhľadom na manifestácie.96* Podľa jej slov: «s. Šlapka jednoznačne sa vyjadril, že akcia sa nemôže uskutočniť a treba ju nepovoliť. Trval na tomto svojom stanovisku aj potom, čo som mu uviedla, že vec som konzultovala s Dr. Socháňom a že on je rovnakého názoru».97 Cirkevný tajomník NVB F. Szabo si udalosti pamätá trocha inak: «Dvakrát som sa zúčastnil na rokovaní na ObNV I u Dr. Kvočákovej. Okrem nej tam boli prítomné ďalšie mne neznáme osoby. Pri rokovaní bolo dohodnuté, že treba vstúpiť do kontaktu s Dr. Mikloškom so snahou, aby odvolal usporiadanie tejto akcie. Referovalo sa tiež, že sa to nepodarilo.»98
Je skoro isté, že v čase, keď komunistická strana ovládala spoločnosť, cieľom stretnutia s organizátorom manifestácie bolo odvolanie pripravovanej akcie, nie jej povolenie. Teda nie spresnenie, ale odvolanie manifestácie bol hlavný zámer stretnutia s F. Mikloškom. Neskoršie skutočnosti to dokazujú.
Ráno 16. 3. 1988 dostal mestský prokurátor Dr. A. Socháň pokyn z MV KSS. Vedúci odboru štátnej administratívy MV KSS Emil Daňový mu telefonicky tlmočil požiadavku G. Šlapku, aby sa zúčastnil na rokovaní na ObNV.99 Jeho účasť bola potrebná na to, aby zabezpečil právny rámec rozhodnutí. Na stretnutí sa zúčastnil aj pracovník Správy ŠtB mjr. J. Šavara, ktorý sa tu dozvedel, že akcia nebude povolená. Informáciu oznámil náčelníkovi Správy ZNB plk. Š. Mikulovi, ktorý ho na ďalší deň opäť poslal na ObNV, aby získal písomné stanovisko ObNV o zamietnutí akcie, ako aj list žiadajúci národný výbor o zabezpečenie verejného poriadku.100
Podpredsedníčka Kvočáková oznámila pracovníčke odboru vnútorných vecí Eve Kubovičovej, do ktorej kompetencie vec patrila, prijatie listu o manifestácii. 17. 3., po návšteve u G. Šlapku, O. Kvočáková vyhľadala E. Kubovičovú, aby jej oznámila: «teraz sa vraciam z MV KSS, asi sme si nedomysleli vážnosť tohoto [listu], lebo veď vidíš, bezúspešne naháňame toho pána Miklošku. On nie je s nami ochotný komunikovať, ani bezpečnostné orgány ho nemohli predviesť, vidíš aj tú noc, a súdruh Šlapka nechce ani počuť, že by mala byť tá akcia povolená. Už týždeň ubehol, zákonom daný termín sme už prepásli. Tak prosím, napíšme to rozhodnutie.»101

Zákaz manifestácie
Na základe postoja predsedu MV KSS G. Šlapku102 a informácií od podpredsedníčky ObNV, že ide o protištátne zhromaždenie,103 ako aj predchádzajúcich udalostí vydala vedúca odboru vnútorných vecí ObNV Bratislava I E. Kubovičová 17. 3. 1988 zákaz uskutočnenia manifestácie. Ako dôvod uviedla: «Vzhľadom k tomu, že zvolávateľ nie je združený v žiadnej dobrovoľnej organizácii ani spolku v zmysle zákona č. 68/1951 Zb., nemôže ako súkromná osoba zaistiť zachovanie verejného poriadku v dobe konania zhromaždenia podľa ustanovenia paragrafu 7 uvedeného zákona.»104 Rozhodnutie dostala vo forme konceptu od podpredsedníčky ObNV.105 Pri formulácii zákazu boli prítomní podpredsedníčka O. Kvočáková, mestský prokurátor A. Socháň a dvaja príslušníci ŠtB.106
Celý mechanizmus zákazu vysvetlil pplk. Mikula v liste gen. Lorencovi: «ObNV Bratislava I oznámenie RNDr. Miklošku prehodnotil v súčinnosti s mestskou prokuratúrou a Správou ZNB a po prerokovaní na MV KSS vydal rozhodnutie o zákaze pripravovanej demonštrácie.»107 Rozhodnutie o zákaze zo 17. 3. 1988 bolo doručené poštou F. Mikloškovi, ktorý ho prevzal do vlastných rúk.
Súbežne so zákazom zhromaždenia zaslala podpredsedníčka ObNV list pplk. Dionýzovi Seleckému, náčelníkovi ObS ZNB I, v ktorom ho žiadala o zabezpečenie verejného poriadku a pokoja na mieste a v čase oznámeného zhromaždenia.108
Ako vždy po nových udalostiach, aj po zaslaní zákazu manifestácie bola podpredsedníčka ObNV informovať G. Šlapku. Pri tej príležitosti mu povedala, že má záujem vystúpiť v televíznej relácii Aktuality. G. Šlapka sa jej poďakoval za prácu a jednoznačne sa vyjadril, že vystúpenie v televízii už nie je jej vec a svoje účinkovanie vydaním rozhodnutia skončila. Na každom rokovaní u G. Šlapku bol prítomný príslušník ŠtB, o ktorom sa príslušníci ŠtB pridelení O. Kvočákovej vyjadrili, že je ich nadriadený z XII. správy.109

Prokurátorská výstraha
17. 3. 1988 vedúca odboru vnútorných vecí E. Kubovičová požiadala náčelníka ObS ZNB I pplk. D. Seleckého, aby vhodným spôsobom zaistil účasť F. Mikloška na Obvodnom národnom výbore.110 Táto žiadosť bola zaslaná ako reakcia na bezvýsledné pokusy o skontaktovanie sa s organizátorom manifestácie.
Mestský prokurátor A. Socháň o pripravovanej manifestácii rokoval s plk. Š. Mikulom. Ten okrem iného uviedol, že «je nežiaduce, aby Bezpečnosť proti Mikloškovi akokoľvek verejne zasahovala, najmä aby ho predvádzala na NV».111 Žiadal však, aby prokuratúra urobila s Mikloškom pohovor, lebo na príkaz prokuratúry ho predvedú. Mestský prokurátor mu vysvetlil, že prokurátorské pohovory nemajú oporu v zákone, ale môže udeliť Mikloškovi výstrahu. Mikula bol za to, aby výstrahu udelila prokuratúra, lebo jej úkon bude mať väčšiu váhu. A. Socháň ho preto požiadal o predloženie potrebných materiálov na vyslovenie výstrahy, keďže dovtedy prokuratúra nemala o veci a osobe F. Mikloška nijaké poznatky. Materiály potrebné na vyslovenie výstrahy Socháňovi predložila XII. správa 21. 3. 1988. Na základe predložených materiálov hneď v ten deň predvolal F. Mikloška na prokuratúru. V prípade, že by sa nemienil dostaviť dobrovoľne, prokurátor požiadal obvodnú správu ZNB o jeho predvedenie.112
22. 3. 1988 ráno prišli za F. Mikloškom, ktorý vtedy učil externe matematiku, uniformovaný policajt a muž oblečený v civile. Vyzvali ho, aby ich nasledoval, a zaviezli ho na mestskú prokuratúru.113 O 8.10 hod. mu mestský prokurátor Dr. A. Socháň udelil prokurátorskú výstrahu: «Napriek zákazu však aj naďalej pokračujete v príprave uvedeného zhromaždenia. Prípravou tohto zhromaždenia beriete účasť na takých skupinových akciách, ktoré narušujú verejný poriadok a sú spojené s nerešpektovaním zákonných požiadaviek predstaviteľov štátnej moci. V dôsledku tohto protispoločenského konania Vám vyhlasujem túto výstrahu: Podľa § 2 ods. 3 zákona o prokuratúre Vás upozorňujem, že pri opakovaní alebo pokračovaní v protispoločenskom konaní, ktoré bolo orgánmi ZNB a prokuratúrou zistené, podstata ktorého Vám bola teraz oznámená, vydávate sa nebezpečiu trestného stíhania.»114
Odpoveď F. Mikloška bola krátka: «K vete “Napriek zákazu však aj naďalej pokračujete v príprave uvedeného zhromaždenia" dodávam, že bola uvedená bez akýchkoľvek dôkazov, a preto k nej nemám čo dodať. K uvedenej výstrahe dodávam, že vzhľadom na horeuvedené, to znamená, že ešte neuplynulo 15 dní,115* nevidím právne opodstatnenie tejto výzvy, resp. naopak, jej udelenie chápem ako protiprávne.»116
Pri prokurátorskej výstrahe, ktorá trvala 25 minút, bol prítomný starší prokurátor mestskej prokuratúry JUDr. Jakšík a mjr. Dušan Mikuš z XII. správy ZNB, ktorý dostal záznam o výstrahe. O výstrahe a jej priebehu A. Socháň ihneď informoval generálneho prokurátora JUDr. Pavla Kisa a G. Šlapku a odovzdal im aj kópiu záznamu.117 Po ukončení prokurátorského úkonu polícia zaviezla Mikloška späť do školy, v ktorej už viac nemohol učiť.

Cirkev
Činnosť politickej komisie v niektorých oblastiach nebola priamo viditeľná. Jednou z nich bolo pôsobenie na cirkev. Pre zvládnutie situácie bol veľmi dôležitý “správny", teda negatívny alebo aspoň neutrálny postoj oficiálnych cirkevných kruhov.
Na porade politickej komisie sa z poverenia ministra kultúry zúčastnil aj riaditeľ Sekretariátu vlády SSR pre veci cirkevné PhDr. Vincent Máčovský. Ako sám spomenul: «Bolo mi uložené zistiť postoje oficiálnych predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi k pripravovanej manifestácii.»118 Správa pre ÚV KSČ jeho úlohu však konkretizuje inak: «Sekretariát vlády SSR pre veci cirkevné zabezpečil, že sa predstavitelia rímskokatolíckej a gréckokatolíckej cirkvi od podujatia dištancovali.» 119
V. Máčovský sa informoval o pripravovanej manifestácii u všetkých biskupov a vtedajších administrátorov diecéz. Tí sa 16. marca 1988 stretli na zasadaní Zboru ordinárov Slovenska (ZOS), na ktorom zaujali stanovisko aj k pripravovanej udalosti. Dva dni po manifestácii priniesli o ňom správu Katolícke noviny: «ZOS zaujal aj stanovisko k ojedinelým akciám, ktoré v poslednom čase organizujú nikým nepoverení jednotlivci bez schválenia územnej cirkevnej autority. ZOS sa v tejto súvislosti dištancoval od tých akcií, pretože všetky otázky cirkevno-náboženského života ZOS predkladal, predkladá aj bude predkladať vláde SSR a iným kompetentným orgánom štátnej správy oficiálnou úradnou cestou.»120 Ešte pred zverejnením tejto správy sa v bratislavskom Večerníku objavila nasledujúca informácia: «ZOS jednotne odsúdil iniciatívy rôznych živlov, ktoré s čestnými veriacimi nemajú nič spoločné. Považuje to za zasahovanie do vnútorného života cirkvi.»121
O zasadaní ZOS informoval na stretnutí operačného štábu mjr. L. Horák z ŠtB: «Dňa 16. 3. 1988 bolo v Bratislave zasadanie zboru ordinárov, ktorého účastníci sa dištancovali od demonštrácie. Ordinár Košickej diecézy Onderko bol poverený spracovaním stanoviska oficiálnej cirkvi, ktoré bude zverejnené v Katolíckych novinách. Okresnými dekanmi budú zvolaní duchovní s cieľom vplývania na nich, aby sa od demonštrácie dištancovali.»122

Rekolekcia duchovných
Po zasadaní Zboru ordinárov Slovenska zvolal bratislavský dekan ThDr. Štefan Zárecký na 21. 3. stretnutie bratislavských kňazov, tzv. rekolekciu duchovenstva, na ktorú pozval administrátora Trnavskej arcidiecézy Jána Sokola. Na rekolekcii sa zúčastnilo 32 kňazov, ktorí očakávali zásadné stanovisko k ohlásenému zhromaždeniu. Kanonik Zárecký predpokladal, že zo strany administrátora J. Sokola odznie výzva, aby kňazi v kostoloch verejne vyzvali veriacich na neúčasť na zhromaždení.123 O predpokladanom výsledku rekolekcie informoval na operačnom štábe mjr. L. Horák, zodpovedný za ŠtB v Bratislave: «…dnes bude v Bratislave rekolekcia duchovných, kde bude prijaté stanovisko dištancovať sa od demonštrácie.»124 Podľa predstáv polície J. Sokol mal prítomným tlmočiť negatívne stanovisko ZOS, ktoré sa malo do 23. 3. 1988 prostredníctvom dekanov a duchovných dostať na všetky farnosti SSR. Duchovní mali počas pobožností odrádzať veriacich od účasti na akciách organizovaných nelegálnou cirkvou s tým, že oficiálna cirkev sa od nich dištancuje.125 Všetko sa však vyvíjalo inak.
Š. Zárecký uviedol tému manifestácie na rekolekcii slovami: «Podpisová akcia bola. Duchovní sa držali veľmi statočne, až na jeden prípad taký nevinný, ktorý by mohol byť celkom jednoducho likvidovaný, keby do toho neskočila politika… Teraz je tu druhá taká akcia 25. marca. Kto vie, že kto to organizuje, kto vie, že s akým zámerom. V mene katolíkov a veriacich môže hovoriť voľakto tak, že vie o tom tá cirkev svätá, že kto si ty, prečo to robíš atď. Tu sú rôzne kánony, ktoré hovoria, že proste neexistuje, ani kňaz nemôže verejne [organizovať], avšak tým menej laik, pokiaľ to nebolo odobrené. A čo teraz, keď z toho vyjde nejaká taká záležitosť, ktorá ani tým organizátorom nebude potrebná. Jedna žena vylepovala u nás plagát a práve som tam prišiel. Hovorím jej, počúvajte, dievčatko, a kto to organizuje a ona hovorí, “čo vás do toho". Tak hovorím, že v mene vás, je predsa posledný piatok pred Veľkým piatkom a do ôsmej sú všade krížové cesty. Keby ste radšej chodili z domu do domu a volali ľudí, aby išli na krížovú cestu. Myslím si, že manifestácia nie je prostriedkom milosti. Tým menej, že nevieme o tom. Skorej som počul zo zahraničného rozhlasu, ako sa to tu rozšírilo… Vie o tom náš ordinár? Dal nám úpravy, ktoré on dobre premyslí, že čo máme aký názor zaujať? Sme tu ponechaní ako takí barani. Každý z nás hovorí, a oprávnene, že to nie je naša akcia, ale koho je to akcia v mene nás? To sú také veci, že tá jednotná línia potom je naštrbená. Je potrebné, aby sme jednotne postupovali. Ja sám som im povedal: dievčatá, vonku robte, čo chcete. Kostol nie je agitačné stredisko. Toto teda na adresu tohto jednotného vystúpenia.»126
Trnavský administrátor J. Sokol na konci svojho príhovoru ku kňazom reagoval aj na slová dekana Záreckého: «Teraz posledný bod, k tejto akcii, ktorá sa chystá v piatok. My sme o tom rozprávali na zbore ordinárov. Celkom dobre, ja som to nečítal, celkom dobre sme si to vyjasnili aj tam, že hovoria niektorí, že to ide čisto len o občiansku záležitosť.» Ďalej poznamenal, že ak organizátori vystupujú v mene cirkvi, musia rešpektovať cirkevné právo.127
Rekolekcia a príhovor J. Sokola nepriniesli požadovanú spokojnosť štátnej moci. V správe o cirkevnopolitickej situácii v Bratislave cirkevný tajomník F. Szabo píše: «…administrátor sa vyhol problematike tým, že túto označil “…to ide čisto len o občianske záležitosti". V podstate sa odvolal na niektoré zákony CIC [Kódex kanonického práva] s tým, že zdôraznil kánon 216. V tomto kánone CIC úvodná veta udeľuje právo veriacim akokoľvek vyvíjať iniciatívu a podporiť apoštolskú činnosť, avšak podujatie nemôže byť označené ako katolícke, ak k tomu cirkevný orgán neudelil súhlas. …na rekolekcii… neodznelo jediné slovo o tom, že ide o akciu nepovolenú štátnou správou, a tak možno konštatovať zdržanlivosť duchovných vo vzťahu k tzv. tajnej cirkvi, politickému katolicizmu a tým aj pochybnú lojalitu k soc. štátu.»128
Manifestácia nepotrebovala cirkevný súhlas, lebo v skutočnosti išlo o občiansku záležitosť, aj keď organizovanú veriacimi. Dosvedčuje to i jedna z požiadaviek manifestácie – dodržiavanie ľudských práv.

Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris
Keďže v ohlásenej manifestácii šlo o podporu požiadaviek náboženskej slobody, hľadali štátne orgány spojenca v proštátnych cirkevných kruhoch, ktoré boli zväčša zosobnené v Združení katolíckeho duchovenstva Pacem in terris (ZKD PIT). Niektorí kňazi pôsobiaci v tomto združení súhlasili s vystúpením v masmédiách, kde prejavili svoj postoj k manifestácii.
23. 3. 1988 o 19.20 hod. vystúpil v Slovenskej televízii bratislavský dekan a predseda tlačovej komisie ZKD PIT Š. Zárecký. So slovami: «Mohol by si tomu dať taký katolícky komentár» ho mal vo vystúpení podporiť biskup Jozef Feranec, predseda ZOS angažovaný v ZKD PIT, s odôvodnením, že on je dekan na území mesta Bratislavy.129
Vystúpenie Š. Záreckého v televízii malo skutočne “katolícky charakter": «V mene koho, kam a kto chce odviesť pozornosť veriaceho katolíka preč od Krista a narúšať pokojné bohoslužby pouličnou manifestáciou? Akcie tohto druhu sledujú čisto politické ciele a ich organizátori sa skrývajú za náboženstvo, zneužívajúc úprimné náboženské cítenie a presvedčenie statočných drobných veriacich ľudí… Niektorí samozvaní organizátori chcú vyvolať psychózu nedôvery a nátlakovým spôsobom vyvolať nežiaducu konfrontáciu. Nie je podozrivé, že obídením legálnej cirkevnej hierarchie, použitím pochybných politických špekulácií vnášajú do radov statočných veriacich občanov zmätok a vybičovaním vášní chcú namiesto ducha Kristovho evanjelia dosiahnuť osobnú popularitu?…»130* Na záver príhovoru Zárecký tvrdil, že administrátor Trnavskej arcidiecézy J. Sokol pripravované podujatie odsúdil. J. Sokol toto tvrdenie odmietol ako nepravdivé a doslova sa vyjadril: «Kým občania podnikajú niečo ako občania, týka sa to iba ich a štátnej správy. Je to teda záležitosť občianska a ordinári v tejto veci nemajú čo riešiť.»131
25. marca vystúpil v rozhlasovej relácii Kontakty doc. ThDr. Jozef Krajči, tajomník Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty a predseda Mestského ZKD PIT Bratislavy, ktorý hovoril aj o cirkevných problémoch, ale popritom nezabudol pochváliť štát, ako sa stará o cirkev.132
Obidve vystúpenia boli nasmerované proti pripravovanej manifestácii a mali dezorientovať veriacich. Ich “prínos" zhodnotil cirkevný tajomník F. Szabo: «I keď v danej situácii vystúpenie docenta J. Krajčiho bolo čiastočným prínosom, jeho kritika viac poslúžila tajnej cirkvi a jeho osobným ambíciám. Vystúpenie kanonika ThDr. Š. Záreckého v televízii bolo premyslenejšie a priliehavejšie v danej situácii.»133
Tajomník Sekretariátu NVB pre veci cirkevné už 14. 3. oboznámil značnú časť bratislavských kňazov s ohlásenou manifestáciou a zároveň aj s nesúhlasom s ňou. Niektorí kňazi sa od tejto akcie “podzemia" jednoznačne dištancovali, ale na výzvu cirkevného tajomníka, aby sa svojím spôsobom pričinili o “pravdivé" informovanie veriacich v kostoloch, nereagovali. Bratislavskí kňazi, z ktorých väčšina sa zúčastňovala na zasadnutiach ZKD PIT, sa zachovali podobne ako pri podpisovej akcii, t. j. obmedzovali možnosť propagovania zhromaždenia v kostoloch. Správa cirkevného tajomníka F. Szaba konštatovala: «Napriek tomu, že ZOS sa dištancoval od konania “zhromaždenia" a tesne pred jeho konaním bolo niekoľko improvizovaných vystúpení duchovných v televízii a rozhlase, v mnohých kostoloch v SSR aj legálne pôsobiaci duchovní agitovali veriacich na bratislavskú manifestáciu… Nie sú žiadne poznatky o tom, že by rímskokatolícke duchovenstvo vyhlásilo alebo inak propagovalo stanovisko štátnej správy k pripravovanej akcii, resp. že by veriacich informovali o nelegálnosti podujatia.»134
Polícia si uvedomovala, že časť “reakčného" duchovenstva rímskokatolíckej cirkvi sympatizuje s organizátormi, ale do príprav manifestácie sa vedome nezapája, lebo sa obáva odňatia štátneho súhlasu pre výkon pastoračnej činnosti.135 Nič sa však nemalo ponechať na náhodu, preto mestský cirkevný tajomník v Bratislave zabezpečil, aby mladí kapláni, ktorí inklinovali k nelegálnym štruktúram, mali v inkriminovanom čase pobožnosti a spovedanie, aby sa nemohli zúčastniť na demonštrácii.136 Až smiešne vyznievajú “cirkevné protiopatrenia" na deň manifestácie, ktoré formuloval štát: «V tom čase sa usporiadajú odpútavacie mariánske omše a veľkonočné spovedanie.»137 Komunistický štát, ktorý sa snažil paralyzovať cirkev vo všetkých smeroch, začal podporovať “odpútavacie omše".
Štát robil opatrenia aj pomocou cirkevných tajomníkov: «Prostredníctvom cirkevných tajomníkov KNV a ONV sa preventívne pôsobí na rímskokatolíckych duchovných s tým, aby sa od uvedenej akcie dištancovali a v tomto smere pôsobili i na veriacich… Prostredníctvom mestského cirkevného tajomníka zabezpečiť vo vybraných kostoloch v Bratislave v čase od 23. 3. 1988 organizovanie bohoslužieb, na ktorých duchovní vyzvú veriacich k neúčasti na demonštrácii, a zabezpečiť, aby sa oficiálna cirkev od protestnej akcie organizovanej laikmi dištancovala. Dôvodom dištancovania sa oficiálnej cirkvi od protestnej akcie by mala byť skutočnosť, že akcia narušuje vzťahy medzi štátom a Vatikánom, ako i v poslednej dobe pozitívne sa rysujúce dohody medzi ČSSR a Vatikánom.»138

Správa ŠtB o situácii
Ako vnímala celú situáciu ŠtB, najlepšie približuje Informácia o bezpečnostnej situácii a aktuálnych otázkach práce 2. odboru XII. S ZNB139* Bratislava za I. štvrťrok 1988. V nej sa píše: «V problematike rímskokatolíckej cirkvi je v hodnotenom období charakteristické zintenzívnenie činnosti náboženských zoskupení, najmä však predstaviteľov nelegálnej cirkvi a laického apoštolátu. V súvislosti s vnútropolitickým vývojom, prestavbou a demokratizáciou vo všetkých oblastiach spoločenského diania u nás a v ZSSR nelegálna cirkev skúma možnosti, do akej miery a s akou účinnosťou si môže dovoliť, prípadne úspešne uplatniť svoje výhrady voči vedúcemu postaveniu KSČ v socialistickej spoločnosti. Naznačuje to snahu týchto zoskupení preveriť, resp. v praxi uplatniť tézu vyslovenú JUDr. Jánom Čarnogurským, objekt Advokát, že rímskokatolícka cirkev má v širokom zázemí veriacich rozhodujúcu politickú silu schopnú realizovať pri vhodnej príležitosti organizované verejné vystúpenie na upevnenie svojich pozícií a v súvislosti s tým viesť nátlak na štátne orgány s cieľom deštrukcie nášho socialistického zriadenia v zmysle zámerov nepriateľských emigrantských kruhov, Vatikánu a rôznych buržoáznych koncepcií. Výrazná aktivizácia cirkvi, najmä však jej nelegálnej časti, sa v tomto smere prejavila v podpisovej akcii pod petíciu moravských katolíkov pozostávajúcu z 31 bodov, požadujúcich riešenie náboženskej situácie v ČSSR, ktorú svojím listom zo 4. 1. 1988 podporil aj kardinál Tomášek a pod ktorú sa doposiaľ podpísalo cca 300 tisíc veriacich v ČSSR. V súvislosti s petíciou nelegálna cirkev a laický apoštolát naplánovali na 25. 3. 1988 verejné zhromaždenie veriacich v Bratislave s cieľom požiadaviek na menovanie katolíckych biskupov na uvoľnené diecézy na Slovensku, za úplnú náboženskú slobodu a dodržiavanie ľudských práv v Československu. Obvodný národný výbor Bratislava I uvedené zhromaždenie nepovolil a požiadal príslušné orgány Bezpečnosti o zabezpečenie poriadku.»
V informácii je aj presne vyjadrené postavenie a úlohy ŠtB na prekazenie manifestácie: «Správa ŠtB Bratislava v spolupráci s XII. správou ZNB v tejto súvislosti pripravuje nevyhnutné kontrarozviedne opatrenia k podpore a dodržaniu rozhodnutia Obvodného národného výboru Bratislava I.» Čo sa myslelo pod “nevyhnutnými kontrarozviednymi opatreniami k podpore a dodržaniu rozhodnutia ObNV", sa už asi nedozvieme, ale aspoň vieme, kto napomáhal, aby sa verdikt o zákaze po odvolaní nezmenil. Správa pokračuje: «Značný podiel na politickej aktivizácii veriacich na Slovensku majú reakční predstavitelia laického apoštolátu RNDr. František Mikloško a JUDr. Ján Čarnogurský, ktorí udržujú rozsiahle styky na pracovníkov západných oznamovacích prostriedkov, ktorých tendenčne informujú o dodržovaní slobody náboženského vierovyznania na Slovensku, resp. o situácii v opozičnom hnutí na Slovensku. Tieto informácie sú potom zneužité v západných masmédiách na ovplyvňovanie obyvateľstva v ČSSR… Vychádzajúc z uvedeného hodnotenia operatívnej situácie v problematike rímskokatolíckej cirkvi, možno vzhľadom na vnútropolitický vývoj a prestavbu v našej spoločnosti očakávať vo zvýšenej miere tlaky na štátnu správu zo strany katolíckej cirkvi v ČSSR a Vatikánu, najmä čo sa týka obsadenia biskupských stolcov na Slovensku. V činnosti nelegálnej cirkvi a laického apoštolátu je potrebné počítať s tým, že budú naďalej pokračovať v doterajšej orientácii ich činnosti v prepojení na cirkevnú emigráciu a v konečnom dôsledku na vatikánske kruhy. V budúcom období bude preto potrebné našu činnosť zamerať na paralyzovanie týchto nežiaducich javov.»140

Odvolanie proti zákazu manifestácie
Proti zákazu manifestácie oznámenému 17. 3. sa F. Mikloško odvolal listom 21. 3. 1988. Na argument, že organizátor ako súkromná osoba nie je schopný zabezpečiť udržanie verejného poriadku, odpovedal, že ako oznámil v liste z 10. 3. 1988, zhromaždenie neorganizuje sám, ale s viacerými veriacimi občanmi a spolu sú schopní zabezpečiť verejný poriadok v čase jeho konania (porov. prílohu č. 1).
F. Mikloško k písaniu odvolania poznamenáva: «Pamätám si, ako sme sedeli s Jánom Čarnogurským u neho doma, kde sme písali odvolanie voči zákazu. Už vtedy nám bolo jasné, že naše odvolanie je len formálnou záležitosťou na to, aby sme mohli oznámiť, že manifestácia sa bude konať. Vedeli sme, že totalitnému štátu nešlo o právo, ale o to, aby každú akciu, ktorá nebola “za socializmus", potlačil. Iný názor sa jednoducho nepripúšťal. Ján Čarnogurský mi vtedy povedal, hľadajúc nejakú právnu formuláciu, že za normálnych okolností by sme sa mohli odvolať na Ústavný súd, ktorý v Československu vtedy nebol. V tomto duchu sme zoštylizovali odvolanie. Janko ako skúsený právnik sa nad naším odvolaním pousmial. V tej chvíli bolo oveľa dôležitejšie, aby sme v rozhodujúcich chvíľach vydržali a dotiahli veci do konca. Náš list sme oznámili Antonovi Hlinkovi do Hlasu Ameriky, aby odvysielal, že sa manifestácia uskutoční. Bola to prevencia, aby niekto nevystúpil s nejakou dezinformáciou o odvolaní manifestácie a tak nezmiatol ľudí.»141
Odvolanie bolo úradne prijaté 24. 3. 1988. V ten istý deň bolo postúpené odboru vnútorných vecí Národného výboru hlavného mesta Bratislavy. Vedúca odboru JUDr. Jarmila Zalčíková v liste 24. 3. 1988 oznámila nasledujúci verdikt: «Odvolanie RNDr. Františka Mikloška sa zamieta a rozhodnutie odboru vnútorných vecí ObNV Bratislava I zo 17. 3. 1988 sa potvrdzuje.» Ako dôvod uviedla, že verejný poriadok nie je zo strany ohlasovateľa ako súkromnej osoby nezastupujúcej žiadnu dobrovoľnú organizáciu zaručený.142
Ešte pred týmto rozhodnutím bola vedúca odboru J. Zalčíková vyzvaná, aby informovala tajomníka MV KSS Bohuslava Chudého, ktorý mal po straníckej línii na starosti národné výbory. Na stretnutie na MV KSS J. Zalčíková spomína: «Rokovanie bolo krátke a súdruh Chudý v jeho závere povedal, že prvostupňové rozhodnutie treba potvrdiť a odvolanie zamietnuť…»143 «Zásadne mi bolo povedané, aby bola dodržiavaná socialistická zákonnosť, aby tam nedošlo k nejakému porušeniu. Nato som sa ja vrátila, zobrali sme zákon a odvolanie a celý ten spisový materiál, ktorý bol, a potom som urobila to rozhodnutie.»144
Z právnej stránky nebola vedúca odboru podriadená tajomníkovi MV KSS, no prax bola taká, že o závažnejších veciach rozhodovala strana, a nie štátny orgán.145* Posledné tvrdenie dosvedčuje aj skúsenosť mestského prokurátora A. Socháňa, ktorý sa zúčastnil pri koncipovaní odvolania: «Na pokyn MV KSS dňa 24. 3. som zabezpečil, aby rozhodnutie NVB o odvolaní Miklošku malo všetky zákonné náležitosti a cez náčelníka Správy ŠtB som zaistil aj doručenie tohoto rozhodnutia ráno dňa 25. 3. Mikloškovi.»146 Rozhodnutie o zákaze bolo doručené F. Mikloškovi na oddelenie Verejnej bezpečnosti v Dúbravke, kde bol zadržaný.
Vzhľadom na zákaz manifestácie predsedníčka ObNV Bratislava I listom opätovne požiadala náčelníka ObS ZNB I pplk. D. Seleckého o zabezpečenie verejného poriadku a pokoja na mieste a v čase oznámeného zhromaždenia.147
Rozhodnutia národných výborov o zákaze zhromaždenia neboli v rozpore so zákonom. Zákon umožňoval zhromaždenie zakázať. Je však dôležité pripomenúť, že právnemu zákazu predchádzal politický a tomu podliehali všetky ostatné rozhodnutia.

Štátna propaganda
21. 3. 1988 zasadal sekretariát MV KSS Bratislava, ktorý sa opäť zaoberal problémom ohlásenej manifestácie. Na záver schôdze bolo prijaté uznesenie: «Sekretariát prerokoval opatrenia po línii straníckych orgánov a organizácií v súvislosti s prípravou nelegálneho zhromaždenia občanov.»148
Jedno z protiopatrení v podobe veľkej kampane proti pripravovanej manifestácii prebehlo v dennej a periodickej tlači. Bola to ďalšia z aktivít politickej komisie, aj keď možno nepriama. Frekvencia článkov dosiahla najväčšiu intenzitu niekoľko dní pred udalosťou. Aspoň na niekoľkých poukážeme na socialistické chápanie slobody.
23. 3. 1988 bratislavský Večerník publikoval článok Cirkev sa dištancuje, v ktorom sa na záver píše: «Cieľom tohto podujatia je vytvárať dojem prenasledovania katolíkov, narušiť vzťahy štátu a cirkví, jednotu pracujúcich. Chcú využiť prestavbu a ďalšiu demokratizáciu, oklamať veriacich a zneužiť ich náboženské cítenie proti hodnotám socializmu a rýchlejšiemu napredovaniu našej spoločnosti.» Ten istý text opublikovali 23. 3. noviny Hlas ľudu, ktorý vydával západoslovenský Krajský výbor KSS, v článku Chcú sa skryť za veriacich. Denník Práca 24. 3. 1988 uverejnil v článku Cirkev sa dištancuje – chcú zneužiť náboženské cítenie upravený text z bratislavského Večerníka.
Bratislavský Večerník, ktorý vydával MV KSS a patril priamo pod ideologickú zodpovednosť G. Šlapku, bol v článkoch najaktívnejší. 24. 3. opublikoval ďalší článok Kto chce zneužiť veriacich? (Z televízneho vystúpenia kanonika ThDr. Štefana Záreckého, dekana Bratislavy). Nasledujúci deň, v deň manifestácie, priniesol článok Kto stojí v pozadí, v ktorom očierňujúcim tónom predstavoval F. Mikloška a J. Čarnogurského.
Denník ÚV KSS Pravda v článku Evy Novej Nenaplnené želania – väčšina veriacich sa už nepodriaďuje oficiálnemu učeniu cirkvi napísal: «Iniciátori protisocialistických aktivít z klerikálneho prostredia nepochopili, tak ako to nechcú chápať ani v súčasnosti, že veriaci sa postupne na základe svojich vlastných, každodenných skúseností stali stúpencami socialistických premien.» Tí istí veriaci, zastúpení podpismi 300 tisíc veriacich občanov zo Slovenska, začiatkom roka 1988 žiadali väčšiu náboženskú slobodu.
Bohumír Kvasnička z Ústavu vedeckého ateizmu SAV v denníku Práca 24. 3. v článku K slobode náboženského vyznania v ČSSR vysvetľuje, ako majú občania chápať slobodu: «K serióznemu chápaniu slobody náboženského vyznania patrí potom aj to, aby sa veriaci sami vedeli dištancovať od aktivít, ktoré nemajú s touto slobodou nič spoločné, a aby všetci cirkevní činitelia v hraniciach svojej kompetencie nepripúšťali takéto aktivity, respektíve zaujali k nim postoj zodpovedného občana socialistického štátu.» Postoj zodpovedného socialistického občana zrejme znamenal pasívny postoj k nespravodlivosti.
V Novom slove, vydávanom ÚV KSS, Róbert Dengler 24. 3. v článku Pravé ciele politického klerikalizmu píše: «Masy veriacich v našej vlasti sa aktívne zúčastnili socialistickej výstavby v minulosti a ako rovnoprávni občania sa jej zúčastňujú i dnes. Pracujúci u nás majú spoločný záujem, ktorý vyplýva z humanistickej podstaty socializmu.»
Profesor Jaroslav Čelko myšlienku humanizmu a demokracie socializmu rozvinul širšie. 24. 3. v denníku Smena, ktorý vydával ÚV SZM, v článku Historické skúsenosti a neoprávnené požiadavky vysvetľuje: «Nelojálni kňazi i klerikálne zameraní laici nastoľujú požiadavky, realizácia ktorých by znamenala návrat do predfebruárových čias. A o tom nemôže byť ani reči… Socialistická demokracia je už hneď po prevzatí moci robotníckou triedou a jej spojencami, teda i v období diktatúry proletariátu, omnoho plnšou ako ktorákoľvek forma najväčšej buržoáznej demokracie. Jednoducho preto, lebo je to po prvý raz demokracia pre väčšinu, demokracia pre robotníkov a ostatných pracujúcich.» O deň neskôr musela polícia nechápavým občanom vysvetľovať podstatu socialistickej demokracie obuškami.
K masmediálnej propagande sa pripojil i denník Ľud, ktorý 25. 3. 1988 v článku Čestní veriaci sa dištancujú – k pokusom zneužiť náboženské cítenie napísal: «Tichá demonštrácia, ktorej cieľom je oklamať veriacich a zneužiť ich náboženské cítenie proti hodnotám vytvoreným v etape budovania socializmu, nemá ani občianskoprávne opodstatnenie. Z toho napokon vyplýva, že ide o politickú provokáciu, a preto národné výbory na území Bratislavy nevydali žiadne povolenie na konanie verejného zhromaždenia.»
Všetky tieto články sledovali jedno – poukázať na protispoločenské zameranie pripravovanej demonštrácie, jej nesúlad so záujmami cirkvi v ČSSR a utlmiť samotnú účasť občanov na demonštrácii.149 Plk. Mikula už 17. 3. upozorňoval, že «preventívne opatrenia je potrebné konať tak, aby sme sami demonštráciu nepropagovali».150 Masmediálna kampaň urobila medvediu službu štátu. Občania sa začali intenzívne zaujímať o pripravovanú udalosť. Celá spoločnosť nehovorila v tých dňoch o inom, iba o tom, ako manifestácia dopadne.

Protiopatrenia v školstve
Koncom osemdesiatych rokov bolo možno badať výrazné náboženské oživenie medzi mládežou, najmä univerzitnou, medzi ktorou mala tajná cirkev dobré zázemie v podobe spoločenstiev. Tento jav neunikol pozornosti Štátnej bezpečnosti. Školstvo bolo jednou z oblastí, ktoré museli byť pred manifestáciou pod kontrolou. Polícia konštatovala: «Informácia o demonštrácii je rozšírená v štruktúrach laického apoštolátu a preniká i medzi mládež.»151 Úrady sa obávali účasti mládeže na manifestácii, preto siahli za metódami, ktoré sú rovnako zarážajúce ako smiešne.
Z rozhodnutia straníckych orgánov rektori bratislavských vysokých škôl na deň 25. 3. 1988 vyhlásili rektorské voľno, ktoré bolo oficiálne prezentované ako voľno ku Dňu učiteľov, hoci Deň učiteľov pripadol na pondelok 28. marca.152 Na študentov sa robil nátlak, aby odcestovali domov. Na mimoriadnych straníckych schôdzach sa profesorom prikazovalo, aby v tomto zmysle pôsobili na študentov.
Vedec Ján Weiss, pracovník Strojníckej fakulty STU v Bratislave, o vtedajšej situácii na vysokej škole napísal: «V stredu 23. marca o 12.00 je mimoriadna schôdza katedry. Vedúci katedry nám dáva na vedomie, že F. Mikloško a J. Čarnogurský ako vedúci nátlakovej skupiny tajnej cirkvi si dovolili zorganizovať v piatok 25. marca manifestáciu. Je to vraj protištátna akcia a odsudzuje ju aj oficiálna cirkev, len tajná ju schvaľuje. Študentom majú pedagógovia na prednáškach a cvičeniach oznámiť, že sa nesmú akcie zúčastniť. Zákaz platí aj pre všetkých zamestnancov školy. Každá účasť sa bude považovať za účasť na protištátnej akcii s príslušnými následkami. Na inej katedre vedúci katedry dokonca odporúčal asistentom, aby boli tolerantní a nežiadali ospravedlnenie, ak študenti už vo štvrtok popoludní odídu z cvičení a odcestujú. V študentských domovoch sa má sprísniť kontrola. Pri vchodoch sa majú zadržiavať všetky cudzie osoby, všímať si nástenky, vývesky, či nie sú na nich výzvy k manifestácii. Pre študentov, ktorí sa predsa rozhodli ostať v Bratislave, majú študentské rady v internátoch organizovať príťažlivé programy.»153
Na zväzáckych schôdzach a politických predmetoch, ako vedecký ateizmus, dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, politická ekonómia, marxistická filozofia a vedecký komunizmus, držali vysokoškolákom špeciálne prednášky a predstavovali im akciu ako protisocialistickú, varujúc ich pred účasťou na nej.154 Poslucháči niektorých fakúlt, najmä Matematicko-fyzikálnej fakulty UK, museli podpísať vyhlásenie, že na manifestáciu nepôjdu. Študenti teológie dostali rozkaz už vo štvrtok opustiť Bratislavu. Na niektorých vysokoškolských internátoch sa vyhrážali za účasť na manifestácii stratou ubytovania, niektoré boli už vo štvrtok večer zatvorené, aby študenti museli odcestovať domov.155
Výnimku predstavovala Vysoká škola ekonomická. Jej vedenie sa rozhodlo ponechať si študentov radšej “na očiach" a v posledných chvíľach nariadilo na piatok o 18. hod. mimoriadne schôdze jednotlivých ročníkov a krúžkov – samozrejme, s prezentačnými listinami. Pedagógovia dostali príkaz zabezpečiť stopercentnú účasť zastrašovaním. Kto vraj nepríde, nemá čo hľadať na socialistickej škole.
Na niektorých školách museli študenti podpisovať plným menom vyhlásenie, že sú oboznámení s tým, že manifestácia 25. 3. má protisocialistický charakter, a preto sa na nej nezúčastnia.156
Proti účasti na manifestácii sa vehementne bojovalo aj na bratislavských stredných školách. Riaditelia gymnázií mali v školskom rozhlase prejavy, v ktorých hrozili bezodkladným vylúčením tým študentom, ktorí budú v piatok večer pristihnutí v centre mesta – hoci len ako náhodní chodci. Na stredných školách mal byť v deň manifestácie vyhlásený sanitárny deň a nemalo sa učiť.157
Napriek vykonaným opatreniam Bezpečnosť zistila, že časť vysokoškolskej a stredoškolskej mládeže prejavuje záujem o účasť na zhromaždení. Najmä vysokoškoláci vyjadrili svoj názor manifestačným spôsobom. 24. 3. v Študentskom domove Ľudovíta Štúra v Bratislave sa na šiestich poschodiach objavili nápisy vyhotovené sprayom cez šablónu: Prestaňte sa báť spráchnivenej socialistickej buržoázie!, Nebojte sa červenej mafie! Ona sa bojí nás!158

Zastrašovanie občanov
Zastrašovanie a tlak na veriacich prebiehali aj na pracoviskách. Mnohí zo strachu o svoju existenciu sa vyslovili, že na Hviezdoslavovo námestie nepôjdu, ale sympatizujú s akciou a budú sa v tom čase modliť. Tí, čo prišli po intenzívnom zastrašovaní na námestie, prejavili veľkú mieru statočnosti.
Niektorých aktivistov tajnej cirkvi navštívila Štátna bezpečnosť v práci a vyzvala ich, aby sa nezúčastnili na manifestácii. Jozef Roman, tlačiar podzemných časopisov, spomína: «Pomaly ma ŠtB nechávala na pokoji. Objavovali sa iba pred veľkými udalosťami. Tak to bolo i pred “sviečkovicou" – 25. marca 1988. Začali mi robiť ťažkosti z Rektorátu SVŠT. Navštívil ma riaditeľ personálneho oddelenia s patrónom od ŠtB pre technickú univerzitu, o ktorom som sa dozvedel až neskôr, čo bol zač. Hneď ako prišli za mnou, začali: “Vieme, že patríte k tej skupine, ktorá to organizuje." Túto informáciu mohli mať iba z odpočúvania našich stretnutí. Dopredu ma upozornili: “Budeme to všetko filmovať. Takže sa snažte, aby ste tam nefigurovali. Ak vás tam uvidíme, tak vás vyhodíme zo zamestnania." Priamo ma varovali. Ja som si také veci nedal a povedal som: “Ja som iba elektrikár. Mne ten šraubovák z ruky nikto nevezme." Môj postoj ich prekvapil. Kádrovák po chvíľke zareagoval: “Hovoríte ako Marx." – “Čo tým myslíte?" opýtal som sa. “Marx povedal, že robotníci nemajú čo stratiť, iba svoje okovy." Na sviečkovej manifestácii som sa zúčastnil aj napriek varovaniu. Po nej už nikto za mnou neprišiel.»159
Podobnú skúsenosť mal aj Viktor Jakubov z Bratislavy: «Ďalší výsluch som absolvoval pred Bratislavským veľkým piatkom 25. 3. 1988. Ako zvyčajne, prišiel za mnou “môj eštebák", ktorý ma mal na starosti. Celý výsluch bol jedna veľká výstraha: “Ak sa zúčastníte na manifestácii, nebudeme sa s vami hrať. Pozatvárame vás všetkých." Keď videl, že mi je to jedno, začal i prosiť: “Nechoďte tam. Sľúbte mi, že tam nepôjdete." Bol to veľmi krátky výsluch.»160
Viacerí angažovaní veriaci dostali v zamestnaní na piatok večer mimoriadne zmeny a služby. Aspoň jeden príklad za všetky, skúsenosť Ivany Gregorovej: «V práci vedeli, že som aktívna kresťanka. Vždy keď mali naši kresťania súd, snažila som sa na ňom zúčastniť. Títo občania boli súdení iba za to, že boli veriaci. Svojou prítomnosťou som chcela vyjadriť solidaritu s nimi. Moja prítomnosť neušla pozornosti Štátnej bezpečnosti. Oznámila moju aktivitu zamestnávateľovi, ktorý mal z toho vyvodiť dôsledky. Neskoršie si eštebáci pred každým takýmto súdom chodili po mňa do práce. Spolupracovníci zo Železničného staviteľstva v Bratislave, kde som vtedy pracovala, vždy sa prišli pozrieť, ako ma eštebáci berú.
Vedela som, že pred chystanou manifestáciou to nebude inak. V utorok 22. 3. mi vedúci oznámil, že 25. 3. mám ísť na kontrolný deň do Kremnice. Bolo zrejmé, že nejde ani tak o pracovnú záležitosť, keďže som tam nebola potrebná, ale cieľom bolo zabrániť mojej účasti na manifestácii. Moja kolegyňa bola ochotná zastúpiť ma, ale vedúci naliehal, že tam musím ísť ja. Na piatok 25. 3. som žiadala z osobných dôvodov dovolenku, ktorú mi vedúci odmietol podpísať. Popritom sa vyhrážal, že keď v piatok neprídem do práce, budem mať absenciu. Za dvadsať rokov mojej práce v podniku som absenciu nemala.
Šéf ma dobre poznal, vedel, že do práce neprídem. Keďže nechcel mať nepríjemnosti, zobral si aj on dovolenku. Ako som predpokladala, v piatok ráno prišli po mňa eštebáci. Strašne nadávali, ako si mohol dovoliť vedúci zobrať dovolenku a mňa pustiť na ňu tiež. Potom išli ku mne domov, kde ma hľadali štyrikrát. Za moju neprítomnosť v práci mi strhli celoročné prémie, na čo som sa odvolala. Neskoršie sa mi riaditeľ ospravedlnil a peniaze mi vyplatili.
Spolupracovníci stáli na mojej strane, ale strach ovládal spoločnosť až tak, že jedna z kolegýň mi povedala: “Nechci odo mňa, keď budú moje dieťa vyhadzovať zo školy, že sa ťa zastanem." Na druhej strane videli, že dobre pracujem a všetko šikanovanie zo strany ŠtB vo forme finančných postihov bol za moje postoje. Bolo od nich veľkodušné, že keď dostali prémie a ja nie, dohodli sa medzi sebou a rozdelili sa o svoje peniaze so mnou.»161
Podobnú skúsenosť s vyhrážkami a postihom pre účasť na manifestácii malo viacero občanov nielen z Bratislavy, ale z celého Slovenska. Vo štvrtok a piatok prešla centrom mesta policajná kolóna zložená z vodných diel a obrnených transportérov. Mala to byť jedna z posledných výstrah pre potenciálnych manifestujúcich.162

Opatrenia v nemocniciach
Riaditeľ Mestského ústavu národného zdravia (MÚNZ) hl. m. SSR Bratislavy MUDr. Radko Menkyna vydal dokument Zdravotnícke opatrenia prijaté Ústavom národného zdravia hlavného mesta SSR na deň 25. 3. 1988, ktorý obsahoval pokyny pre pracovníkov zdravotníctva.
V rámci zabezpečenia poriadku požiadal náčelník MS VB pplk. L. Duduc riaditeľa o zabezpečenie sanitiek, ktoré počas manifestácie v počte 8–10 stáli pripravené v pohotovosti pred poliklinikou na Bezručovej ulici.163 MÚNZ mal byť pripravený na «zabezpečenie prípadnej zdravotníckej pomoci väčšieho rozsahu».164
Už v stredu ráno 23. 3. sa konali na riaditeľstvách bratislavských nemocníc mimoriadne porady, na ktorých sa rozdelili služby na piatok večer a sobotu ráno. Lekárov upozornili na možné obete na zdraví. Riaditeľstvá nemocníc dostali pred manifestáciou z vyšších miest príkaz uvoľniť určitú lôžkovú kapacitu a zabezpečiť opatrenia na hospitalizáciu aj prípadne ťažko ranených. Malo sa pripraviť aj väčšie množstvo krvných konzerv na rýchle použitie.165

Plagáty
Okrem negatívnych informácií o pripravovanej manifestácii, ktoré prinášala občanom štátna propaganda, aj tajná cirkev sa snažila využiť na informovanie svoje podzemné štruktúry. O manifestácii sa hovorilo v podzemných spoločenstvách veriacich, kde sa vyzývalo i na účasť. Výnimkou boli študenti, ktorým sa odporúčala neúčasť na manifestácii vzhľadom na ich možnú perzekúciu – vylúčenie zo štúdia.
Aktivisti tajnej cirkvi rozniesli po Slovensku plagáty pozývajúce občanov na manifestáciu. V niektorých mestách a dedinách, napríklad v Žiline, Trnave, Nových Zámkoch, Seredi, Šintave, sa objavili na verejných priestranstvách. Po prvýkrát počas normalizácie sa na Slovensku koordinovane objavili výzvy na pokojný protest proti totalite.
V Bratislave sa plagáty objavili v kostoloch. V jednom z nich ktosi pod výzvu veľkými písmenami dopísal: “Kto čaká, že mu iní vydobyjú slobodu, nie je jej hoden."166 V kapucínskom kostole bola výzva dokonca vyvesená zvonka. Medzitým, čo ju čítal jeden z veriacich, podišiel k nemu príslušník polície a opýtal sa ho, či to tam pripevnil on. «Nie, ja to iba čítam,» odpovedal čítajúci. Policajt strhol vývesku a zahrmel: «To je provokácia jak hovado!» a odišiel.167
Hliadka VB 18. a 19. 3. zistila plagáty v priestoroch pred blumentálskym kostolom.168 V nedeľu 20. 3. po skončení svätej omše, keď veriaci vychádzali pokojne z kostola, stál pred bránou kostola mladý uniformovaný príslušník VB, ktorý dával pozor, aby niekto z veriacich opäť nevyvesil výzvu na manifestáciu.169
Polícia na plagáty reagovala takýmto opatrením: «Organizovaný je zvýšený výkon poriadkovej a dopravnej služby, ktorý je orientovaný k získaniu signálov, odhaľovaniu agitátorov, rozširovateľov letákov a rôznych iných písomností, vyzývajúcich k účasti na demonštrácii. Získané poznatky sú analyzované a v súčinnosti so ŠtB sú pripravované ďalšie opatrenia.»170 V tejto súvislosti bol zabezpečený operatívny výkon služby pred kostolmi s cieľom zistiť a zadržať rozširovateľov výziev na účasť na demonštrácii.171

Sviečky
Vonkajším spájajúcim znakom manifestujúcich mali byť zapálené sviečky. V tejto súvislosti vznikli i komické situácie. Istý muž kupoval vo štvrtok pred manifestáciou v drogérii na podnikovú faktúru 100 sviečok. Spomedzi kupujúcich sa vynorili príslušníci tajnej polície a začali mu klásť otázky: «Ste členom organizačného výboru?» Prekvapený muž odpovedal: «Áno.» – «Kto vám kázal kúpiť sviečky?» – «No predsa šéf organizačného výboru.» Pri tejto odpovedi sa tajní zarazili: «A to hovoríte iba tak? Nakedy plánujete akciu?» – «V sobotu o šiestej.» – «Hádam v piatok o šiestej.» – «Nie, v sobotu o šiestej.» Chvíľu sa dohadovali, kým vysvitlo, že sviečky potrebuje národný podnik Dunajplavba na spoločenskú zábavu v sobotu o šiestej.172 Keď totalitný štát začína panikáriť, prichádza i k absurdnostiam, ktoré mu majú pomôcť udržať si moc.

Zmena v situácii
Od utorka 22. 3. bol F. Mikloško permanentne sledovaný. Preto obmedzil všetky kontakty, aby ŠtB neupozornil na svojich priateľov. Týždeň pred manifestáciou bol v kontakte iba s J. Čarnogurským.173
Myšlienka spoločnej manifestácie Západu a Slovenska sa neuskutočnila tak, ako bola pôvodne naplánovaná. F. Mikloško to bližšie vysvetľuje: «V stredu dopoludnia, dva dni pred 25. marcom, som navštívil Jána Čarnogurského, ktorý mi oznámil, že mu volal jeho brat Pavol z Kanady. To, čo mi povedal, mi vyrazilo dych. Paľo mu oznámil, že čo sa týka tých veľvyslanectiev vo svete, to padá. To znamená, že nijaké manifestácie sa pred nimi neuskutočnia. Ako príčinu uviedol, že vo Švajčiarsku bolo treba mesiac dopredu oznámiť demonštrácie a oni na to pozabudli. Ostatní zo solidarity akciu zrušili, lebo nechceli, aby Švajčiari ako jeden z organizátorov vypadli. Správu som chápal ako istý šok. V danej chvíli som mal pocit, že sme v tom ostali sami. Neskoršie sa to ukázalo ako prozreteľnostné, lebo domáca propaganda by bola charakterizovala manifestáciu ako riadenú zo zahraničia, čo, samozrejme, nebola pravda. Aj keď podnet prišiel zo Západu, všetko ostatné bolo domácou záležitosťou.»174 Tým, že sa manifestácie na Západe neuskutočnili, svetová verejnosť sa sústredila na udalosti v Bratislave.175*
Vo štvrtok 24. 3. bol pozvaný na výsluch J. Čarnogurský, ktorý na túto udalosť spomína: «Osobne mi doručili predvolanku na výsluch. Ráno som sa dostavil na políciu v Dúbravke, kde ma držali celý deň. Snažili sa ma prehovoriť, či by som nebol ochotný odvolať celú manifestáciu. Bolo mi ponúknuté vystúpenie v rozhlase, kde som mal vyzvať ľudí, aby na manifestáciu nechodili. To som, samozrejme, odmietol. Aj sami vedeli, že prehováranie nemalo u mňa šancu, preto po niekoľkých pokusoch to nechali. Večer ma prepustili okolo siedmej a hneď mi doručili predvolanku na ďalší deň, 25. 3. Ako som vyšiel od polície, hneď na mňa nasadili sledovačku.»176
Ponuka na vystúpenie v rozhlase bol posledný pokus zastaviť spoločenský pohyb. Komunistická strana si to začala uvedomovať, ale už bolo neskoro.

Metafyzika stretnutia
Svoj postoj k správaniu štátu chceli vyjadriť jeho občania, ktorí žiadali slobodné praktizovanie náboženského života. V tomto duchu sa niesla aj solidarita veriacich občanov. Večer pred pripravovanou manifestáciou vydali pražskí katolíci výzvu: «V piatok 25. marca o 18.00 sa v Bratislave zhromaždia veriaci k pokojnej manifestácii za náboženskú slobodu. Vyzývame vás, všetkých kresťanov, nech ste kdekoľvek v tom čase v kostole, doma alebo na cestách, aby ste sa ako my v modlitbách duchovne spojili s našimi bratmi a sestrami v Bratislave a prosili o splnenie spoločného želania nás všetkých: aby v našej zemi bola náboženská sloboda skutočne, a nie iba proklamovaná.»177
Po rôznych mestách a dedinách Slovenska, najmä vo vzdialenejších oblastiach, sa v danom čase konali mariánske pobožnosti v kostoloch, prípadne iné podujatia na duchovnú podporu bratislavskej akcie. V mládežníckych a rodinných spoločenstvách sa po Slovensku zišli veriaci na modlitby. Veľa ľudí sa čiastočne alebo úplne postilo.178
Viacerí študenti bratislavských vysokých škôl začali na podporu cieľov manifestácie týždenný pôst, počnúc piatkom od 18. hod. až do Veľkej noci. Pôst mal rozličné formy podľa vlastných síl každého jednotlivca s čiastočným obmedzením jedla.179 Vytvorila sa tak duchovná jednota, ktorá spojila ľudí na celom Slovensku. Už to dávalo predzvesť minimálne morálneho víťazstva.

Očakávanie udalostí
Na základe informácií z jednotlivých krajov v ČSSR a informácií z okresov v Západoslovenskom kraji a z Bratislavy sa zhodnotila bezpečnostná situácia pred manifestáciou. Necelých 24 hodín pred manifestáciou dostal minister vnútra a prvý námestník MV ČSSR správu, v ktorej sa píše: «Z vyhodnotenia bezpečnostnej situácie vyplynulo, že informácie o pripravovanej demonštrácii prenikli medzi obyvateľstvo cestou rozhlasových staníc Hlas Ameriky, Slobodná Európa a Rádio Vatikán, prostredníctvom niektorých duchovných, ako aj prostredníctvom letáčikov, vylepovaných plagátov i osobnou agitáciou realizovanou stúpencami laického apoštolátu a nelegálnej cirkvi. Dá sa predpokladať, že aj napriek realizovaniu preventívno-profylaktických opatrení sa pripravovanej demonštrácie popri občanoch z Bratislavy a Západoslovenského kraja zúčastnia i občania z Východoslovenského a Stredoslovenského kraja, ako aj občania z oboch moravských krajov.»180
Niekoľko hodín pred manifestáciou bolo štátu jasné, že všetky protiopatrenia zlyhali. Zostávala iba konfrontácia so situáciou, ktorú vytvoria manifestujúci občania.

 

Poznámky

1 A NR SR K, A44, záznam napísaný v odbore dozoru v netrestnej oblasti Generálnej prokuratúry SSR dňa 5. 12. 1989 s PhDr. O. Kvočákovou, podpredsedníčkou ObNV Bratislava I, s. 1, 2.

2 A NR SR K, výpoveď J. Šavaru, 11. zasadanie, 23. 1. 1990, s. 9 (43).

3 Kpt. M. Polák, číslo preukazu 199 320, pracovník XII. správy ZNB, pracoval na II. odbore (vnútorný nepriateľ) v oddelení, ktoré riadil mjr. Pavol Sekereš. Oddelenie bolo zamerané na sledovanie cirkvi a tzv. tajnej cirkvi, vplyv na ZKD PIT…

4 A NR SR K, výpoveď M. Poláka, 11. zasadanie, 23. 1. 1990, s. 11 (57).

5 F. Mikloško ako jeden z predstaviteľov tajnej cirkvi na Slovensku bol rozpracovávaný ŠtB. Bol na neho založený objektový zväzok pod názvom Miki. Všetky jeho listy a písomnosti sa analyzovali. Dosvedčuje to aj príhoda, ktorú opisuje autor v knihe Svetlo z podzemia: «Keď začali v roku 1988 vychádzať Bratislavské listy, vyšetrovateľ sa ma ironicky opýtal: “Ján Druga v Bratislavských listoch mi pripomína váš štýl. Nepoznáte ho náhodou?" Neodpovedal som mu. Bol to môj pseudonym.» Porov. (Šimulčík, J.: Svetlo z podzemia. Košice, Vydavateľstvo Michala Vaška 1997, s. 188.)

6 Kpt. P. Sekereš, od augusta 1989 major, vedúci starší referent, pracovník XII. správy ZNB, pracoval na II. odbore ako vedúci oddelenia,

7 Na inom mieste to spresňuje: «…chceli sme poznať obsah dopisu, lebo my sme ten dopis nemali, ani sme nevedeli, len z toho, čo bolo zachytené z rádia Vatikán.» Porov. A NR SR K, výpoveď P. Sekereša, 11. zasadnutie, 23. 1. 1990, s. 5 (51).

8 A NR SR K, výpoveď P. Sekereša, 11. zasadnutie 23. 1. 1990, s. 3-5 (49-51).

9 Vyšetrovací spis Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava OPv 9/90 (ďalej OPv 9/90), zápisnica o výsluchu svedka plk. JUDr. A. Faťola, 26. 1. 1990, s. 2.

10 A NR SR K, výpoveď O. Kvočákovej, 6. zasadanie, 3. 1. 1990, s. 47, 48.

11 A NR SR K, A45, záznam napísaný v odbore prokurátorského dozoru v netrestnej oblasti Generálnej prokuratúry SSR dňa 5. 12. 1989 s E. Kubovičovou, s. 2.

12 A NR SR K, výpoveď O. Kvočákovej, 6. zasadanie, 3. 1. 1990, s. 49.

13 A NR SR K, A44, záznam napísaný v odbore dozoru v netrestnej oblasti Generálnej prokuratúry SSR dňa 5. 12. 1989 s PhDr. O. Kvočákovou, podpredsedníčkou ObNV Bratislava I, s. 2.

14 A NR SR K, C119, doplnok stanoviska od pplk. L. Horáka, 25. 1. 1990, OS-14/OA-1-90, s. 1.

15 A NR SR K, A24, plán bezpečnostných opatrení na území hl. mesta SSR Bratislavy, 16. 3. 1988, VB-007-3/50-80, s. 4.

16 A NR SR K, C119, doplnok stanoviska od pplk. L. Horáka, 25. 1. 1990, OS-14/OA-1-90, s. 1.

17 Sekretariát pre veci cirkevné bol jedným z administratívnych nástrojov voči cirkvi. Tento úrad v zastúpení cirkevných tajomníkov udeľoval alebo odnímal tzv. štátny súhlas pre výkon duchovnej správy, čo v praxi znamenalo kontrolu kňazov.

18 A NR SR K, výpoveď F. Szaba, 9. zasadanie, 10. 1. 1990, s. 19 (72).

19 A NR SR K, B98, Sekretariát NVB, pre veci cirkevné, správa o cirkevnopolitickej situácii a plnení úloh v hl. m. SSR Bratislave v I. štvrťroku 1988, s. 11.

20 A NR SR K, A44, záznam napísaný v odbore dozoru v netrestnej oblasti Generálnej prokuratúry SSR dňa 5. 12. 1989 s PhDr. O. Kvočákovou, podpredsedníčkou ObNV Bratislava I, s. 2.

21 A NR SR K, A6, stanovisko k listu F. Mikloška od tajomníka Sekretariátu NVB pre veci cirkevné F. Szaba podpredsedníčke ObNV I Dr. O. Kvočákovej, 14. 3. 1988.

22 A NR SR K, B98, Sekretariát NVB pre veci cirkevné, správa o cirkevnopolitickej situácii a plnení úloh v hlavnom meste SSR Bratislave v I. štvrťroku 1988, s. 6, 7.

23 A NR SR K, A26, vyhodnotenie činnosti zásahov Mestskej prokuratúry v Bratislave súvislosti s udalosťami dňa 25. 3. 1988 na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave, s. 1..

A NR SR K, A46, záznam o podanom vysvetlení podľa § 13 ods. 1 zák. č. 60/1965 Zb. o prokuratúre v znení neskorších predpisov JUDr. A. Socháňom, s. 1.

24 Z protokolu o výsluchu svedka Ing. Miroslava Chovanca zo dňa 5. 9. 1991. In: T 8/91, A. Lorenc a spol., sv. XXXI, s. 86–96. Pplk. Ing. M. Chovanec, zástupca náčelníka II. správy Hlavnej správy kontrarozviedky v Prahe. Porov. Žáček, P.: Iluze a realita: Poslední pokus o reformu Státní bezpečnosti 1987–1989. In: Securitas imperii 3. Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu, Praha 1996, s. 17.

25 A NR SR K, A8, žiadosť o udelenie súhlasu k vyhláseniu mimoriadnej bezpečnostnej akcie, 14. 3. 1988, KS-0099/OV-88.

26 Žáček, P.: Iluze a realita: Poslední pokus o reformu Státní bezpečnosti 1987–1989. In: Securitas imperii 3. Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu, Praha 1996, s. 17.

27 Generálmajor Ing. A. Lorenc v marci 1988 ako prvý námestník federálneho ministra vnútra riadil: Správu spojenia (VII. správa), Zvláštnu správu, Správu vývoja automatizácie, Technickú správu, Vysokú školu ZNB, X. a XI. správu ZNB. To značí, že riadil československú kontrarozviedku s výnimkou II. správy, ktorá sa zaoberala vonkajším nepriateľom a ktorú v tom čase riadil iný námestník. A. Lorenc dostal na starosť celú kontrarozviedku po reorganizácii ŠtB v októbri 1988, keď boli II., X. a XI. kontrarozviedna správa zlúčené do novej správy s názvom II. správa ZNB.

28 A NR SR K, výpoveď A. Lorenca, 7. zasadanie, 4. 1. 1990, s. 18 (9b).

29 Podrobnejšie porov. Nariadenie ministra vnútra ČSSR zo dňa 1. júla 1982 o systéme mimoriadnych bezpečnostných opatrení a bezpečnostných akciách. Věstník Federálního ministerstva vnitra, 9/1982, s. 13.

30 A NR SR K, A8, žiadosť o udelenie súhlasu k vyhláseniu mimoriadnej bezpečnostnej akcie, 14. 3. 1988, KS-0099/OV-88.

31 A NR SR K, A24, plán bezpečnostných opatrení na území hl. mesta SSR Bratislavy, 16. 3. 1988, VB-007-3/50-80.

32 Tamže, s. 1.

33 Táto informácia o situácii na Slovensku musela byť pre ŠtB veľmi závažná. Až do takej miery, že sa dostala do spomienok federálneho šéfa ŠtB gen. A. Lorenca. Porov. Lorenc, A.: Ministerstvo strachu? Bratislava, Tatrapress 1992, s. 102–103.

34 Libri Prohibiti – knižnica a čitáreň samizdatov v Prahe, Církev bojující. Lidové noviny (samizdat), duben 1988, s. 2.

35 A NR SR K, výpoveď Š. Lazara, 7. zasadanie, 4. 1. 1990, s. 3 (42).

36 Štátny ústredný archív v Prahe (ďalej ŠÚA P), MV, Československý rozhlas – zvláštne spravodajstvo zo zahraničia, I 2061, I2062, 23. 3. 1988, N5.

37 Frolík, J.: Nástin organizačního vývoje státobezpečnostních složek Sboru národní bezpečnosti v letech 1948–1989. In: Sborník archivních prací, 1991, č. 2, s. 503.

38 Oddelenia boli pomocným orgánom ÚV KSS, ktorý zabezpečoval úlohy vyplývajúce z uznesenia straníckych orgánov. Do pôsobnosti oddelenia štátnej administratívy patrili orgány Bezpečnosti, prokuratúry, súdov, advokácie, Zväzarm a Ľudové milície.

39 A NR SR K, výpoveď L. Sádovského, 3. zasadanie, 27. 12. 1989, s. 5, 6.

40 Tamže, s. 2.

41 Členovia P ÚV KSS v tom čase boli: Peter Colotka, Ignác Janák, Jozef Lenárt, Elena Litvajová, Ľudovít Pezlár, Gejza Šlapka, Miroslav Válek, Ivan Goňko, Miloslav Hruškovič, Viliam Šalgovič.

42 A NR SR K, C133, uznesenie P ÚV KSS, 15. 3. 1988, s. 2.

43 V zápisnici z predsedníctva sa uvádza meno Budarony. Zrejme tu ide o preklep a meno pravdepodobne malo byť Budaváry – prvý zástupca náčelníka XII. správy ZNB.

44 A NR SR K, výpoveď G. Šlapku, 6. zasadanie, 3. 1. 1990, s. 2, 3.

45 A NR SR K, výpoveď L. Sádovského, 3. zasadanie, 27. 12. 1989, s. 2, 3.

46 A NR SR K, výpoveď G. Šlapku, 6. zasadanie, 3. 1. 1990, s. 3.

47 A NR SR K, výpoveď L. Sádovského, 3. zasadanie, 27. 12. 1989, s. 2.

48 A NR SR K, výpoveď G. Šlapku, 6. zasadanie, 3. 1. 1990, s. 4.

49 A NR SR K, výpoveď A. Lorenca, 7. zasadanie, 4. 1. 1990, s. 14.

50 A NR SR K, C133, uznesenie P ÚV KSS, 15. 3. 1988, s. 2.

51 Tamže, s. 2.

52 A NR SR K, C133, uznesenie P ÚV KSS, 22. 3. 1988, s. 2.

53 A NR SR K, výpoveď L. Sádovského, 3. zasadanie, 27. 12. 1989, s. 26.

54 ŠÚA P, fond ÚV KSČ, 67. schôdza P ÚV KSČ z 22. 4. 1988, bod 6 k inf. 6, P ÚV, zv. 69, informácia o demonštratívnom zhromaždení dňa 25. 3. 1988 v Bratislave, s. 2.

55 A NR SR K, výpoveď J. Lenárta, 7. zasadanie, 4. 1. 1990, s. 2 (33).

56 Tamže, s. 3 (34).

57 A NR SR K, C116, informatívna správa o demonštratívnom zhromaždení dňa 25. 3. 1988 v Bratislave. Pre schôdzu P ÚV KSČ – koncept, s. 1.

58 Vo vyhlásení XII. správy ZNB zo 16. 1. 1990, podpísanej plk. RSDr. Š. Homolom, pplk. JUDr. F. Budavárym a pplk. JUDr. A. Faťolom, sa doslovne uvádza: «K účasti našich náčelníkov, resp. príslušníkov v rôznych organizačných štáboch pred 25. 3. 1988, ako aj v uvedený deň uvádzame, že nikto nebol z pracovníkov XII. správy začlenený do žiadneho z týchto štábov a nebrali ani účasť v hoteli Carlton. Taktiež z pracovníkov Správy nikto neposkytol žiadnu informáciu pred sviečkovou manifestáciou ani v deň jej konania bývalému vedúcemu tajomníkovi MV KSS v Bratislave Gejzovi Šlapkovi.» Porov. A NR SR K, C110, stanovisko XII. správy ZNB, 16. 1. 1990, KR-6/Sekr.-90, s. 2.

59 Zrejme je to preklep a pravdepodobne ide o Emila Daňového, pracovníka MV KSS.

60 Vedúci oddelenia štátnej administratívy ÚV KSS v r. 1973 –1988.

61 A NR SR K, výpoveď L. Sádovského, 3. zasadanie, 27. 12. 1989, s. 3.

62 Tamže, s. 3.

63 A NR SR K, A26, vyhodnotenie činnosti zásahov Mestskej prokuratúry v Bratislave v súvislosti s udalosťami dňa 25. 3. 1988 na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave, s. 2.

64 A NR SR K, písomnosti zaslané komisii SNR dňa 15. 1. 1990 náčelníkom inšpekcie S ZNB hl. m. Bratislavy a Zs. kraja kpt. JUDr. V. Sečanským, príloha č. 20.

65 Vyšetrovací spis Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava (ďalej OPv 34/90), informácia o opatreniach k zabráneniu pripravovanej protestnej demonštrácie nelegálnych štruktúr na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave dňa 25. 3. 1988, 17. 3. 1988, KS-0099-15/OV-88, s. 2.

66 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. Bratislave – správa, 20. 3. 1988, KS-0099-37/OV-88, s. 2.

67 Tamže, s. 2, 3.

68 A NR SR K, B92, uznesenie 95. schôdze sekretariátu MV KSS Bratislava, 21. 3. 1988, s. 23.

69 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. Bratislave – správa, 20. 3. 1988, KS-0099-37/OV-88, s. 2.

70 OPv 34/90, rozkaz náčelníka Správy ZNB hl. mesta Bratislavy a Zs. kraja – mimoriadna bezpečnostná akcia – vyhlásenie, r. č. 12, 15. 3. 1988, s. 1, 2.

71 Okrem uvedených osôb boli medzi prítomnými členmi štábu zapísaní: Gašparík a plk. JUDr. Š. Šašinka. Nezúčastnili sa Gallo a Koman. Prizvaní boli náčelníci ObS ZNB Bratislava I – V: Selecký, Horský, Cicák, Smolíček. Za MV SSR: Zaťko, VKR KVS: Kĺbik, ÚV KSS: Galo – pracovník oddelenia štátnej administratívy ÚV KSS, MV KSS: Daňový.

72 OPv 34/90, zápis z rokovania Operačného štábu Bratislava konaného 17. 3. 1988 o 9.00 hod., KS-0099-18/OV-88, s. 1.

73 Zloženie účastníkov bolo rovnaké ako na predchádzajúcom zasadaní. Nezúčastnil sa Horský, Zaťko. Za VKR bol pplk. Marík, za MV KSS Šlapka a Daňový, za CÚV KSS pri MS VB Silný.

74 OPv 34/90, zápis z rokovania Operačného štábu Bratislava konaného 21. 3. 1988 o 9.00 hod., KS-0099-62/OV-88, s. 3.

75 Tamže, s. 3.

76 Z členov štábu nebol prítomný Ličko a Jackuliak, ktorého nahradili Budaváry a Faťol. Za MV SSR bol na rokovaní Zaťko, za VKR Kĺbik.

77 OPv 34/90, zápis z rokovania Operačného štábu Bratislava konaného 24. 3. 1988 o 9.00 hod., KS-0099-101/OV-88, s. 2. 4.

78 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. Bratislave – správa, 20. 3. 1988, KS-0099-37/OV-88, s. 2.

79 OPv 34/90, vyhodnotenie informácií zaslaných z jednotlivých krajov ČSSR, 18. 3. 1988.

80 Listy boli zaslané 17. 3., 20. 3. a 24. 3. 1988.

81 OPv 34/90, správa náčelníkovi sekretariátu MV ČSR, náčelníkom KS ZNB Banská Bystrica, Košice, 24. 3. 1988, KS-0099-99/OV-88, s. 1.

82 OPv 34/90, okresné správy ZNB, odbor VB v Zs. kraji. Vec: Zabezpečenie kľudu a verejného poriadku – opatrenia, 24. 3. 1988, s. 1.

83 A NR SR K, písomnosti zaslané komisii SNR dňa 15. 1. 1990 náčelníkom inšpekcie S ZNB hl. m. Bratislavy a Zs. kraja kpt. JUDr. V. Sečanským, príloha č. 8.

84 A NR SR K, C118, zaslanie materiálov o MBO dňa 24. 1. 1990, príloha č. 1 – rozkaz veliteľa PÚ VB pre SSR č. 22/1988, s. 1.

85 Obsluha vodných diel: nstrm. Kupec, ppráp. Hulej, strm. Nemčík, –nstrm. Žigrai, ppráp. Bodžár, strm. Vološin.

86 Obsluha vodného dela: nstrm. Vicen, práp. Budaj, strm. Štefan.

87 A NR SR K, C118, zaslanie materiálov o MBO dňa 24. 1. 1990, príloha č. 1 – rozkaz veliteľa PÚ VB pre SSR č. 22/1988, s. 1, 2.

88 A NR SR K, A7, list pozývajúci F. Mikloška na ObNV Bratislava I, 14. 3. 1988.

89 A NR SR K, A52, záznam napísaný v odbore prokurátorského dozoru v netrestnej oblasti Generálnej prokuratúry SSR 8. 12. 1989 s Ľ. Glvačom, s. 1.

90 Tamže, s. 2.

91 A NR SR K, A44, záznam napísaný v odbore dozoru v netrestnej oblasti Generálnej prokuratúry SSR dňa 5. 12. 1989 s PhDr. O. Kvočákovou, podpredsedníčkou ObNV Bratislava I, s. 2.

92 Tamže, s. 3.

93 A NR SR K, výpoveď O. Kvočákovej, 6. zasadanie, 3. 1. 1990, s. 51.

94 Tamže, s. 51.

95 A NR SR K, výpoveď G. Šlapku, 6. zasadanie, 3. 1. 1990, s. 44.

96 E. Kubovičová to spresňuje: «Chceli sme od neho [F. Mikloška] najmä vysvetlenie o tom, kto je organizátorom tejto akcie a ako zabezpečia verejný poriadok pri tejto akcii.» Porov. A NR SR K, A45, záznam napísaný v odbore prokurátorského dozoru v netrestnej oblasti Generálnej prokuratúry SSR dňa 5. 12. 1989 s E. Kubovičovou, s. 1.

97 A NR SR K, A44, záznam napísaný v odbore dozoru v netrestnej oblasti Generálnej prokuratúry SSR dňa 5. 12. 1989 s PhDr. O. Kvočákovou, podpredsedníčkou ObNV Bratislava I, s. 3.

98 A NR SR K, záznam napísaný na Generálnej prokuratúre SSR dňa 15. 12. 1989 s F. Szabom, tajomníkom Sekretariátu NVB pre veci cirkevné, s. 2.

99 A NR SR K, A46, záznam o podanom vysvetlení podľa § 13 ods. 1 zák. č. 60/1965 Zb. o prokuratúre v znení neskorších predpisov JUDr. A. Socháňom, s. 1.

100 A NR SR K, výpoveď J. Šavaru, 11. zasadanie, 23. 1. 1990, s. 9 (43).

101 A NR SR K, výpoveď O. Kvočákovej, 6. zasadanie, 3. 1. 1990, s. 52.

102 A NR SR K, A44, záznam napísaný v odbore dozoru v netrestnej oblasti Generálnej prokuratúry SSR dňa 5. 12. 1989 s PhDr. O. Kvočákovou, podpredsedníčkou ObNV Bratislava I, s. 3.

103 A NR SR K, výpoveď E. Kubovičovej, 6. zasadanie, 3. 1. 1990, s. 81.

104 AA, list E. Kubovičovej F. Mikloškovi o zákaze manifestácie, 17. 3. 1988, VN/88-1116.

105 A NR SR K, výpoveď E. Kubovičovej, 6. zasadanie, 3. 1. 1990, s. 81.

106 Tamže, s. 79.

107 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. Bratislave – správa, 20. 3. 1988, KS-0099-37/OV-88, s. 1.

108 A NR SR K, A14, žiadosť O. Kvočákovej pplk. D. Seleckému o zabezpečenie poriadku na Hviezdoslavovom nám., 17. 3. 1988.

109 A NR SR K, A44, záznam napísaný v odbore dozoru v netrestnej oblasti Generálnej prokuratúry SSR dňa 5. 12. 1989 s PhDr. O. Kvočákovou, podpredsedníčkou ObNV Bratislava I, s. 4.

110 A NR SR K, A11, list E. Kubovičovej pplk. D. Seleckému, 17. 3. 1988.

111 A NR SR K, A26, vyhodnotenie činnosti zásahov Mestskej prokuratúry v Bratislave v súvislosti s udalosťami dňa 25. 3. 1988 na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave, s. 1.

112 Tamže, s. 2.

113 AA, interview s RNDr. F. Mikloškom, 14. 10. 1997.

114 A NR SR K, A15, záznam o prokurátorskom úkone napísaný dňa 22. 3. 1988 v Bratislave na mestskej prokuratúre, 1Kn 58/88, s. 1–2.

115 V tejto lehote sa mohlo podať odvolanie proti zákazu manifestácie zo 17. 3. 1988.

116 A NR SR K, A15, záznam o prokurátorskom úkone napísaný dňa 22. 3. 1988 v Bratislave na mestskej prokuratúre, 1Kn 58/88, s. 2.

117 A NR SR K, A26, vyhodnotenie činnosti zásahov Mestskej prokuratúry v Bratislave v súvislosti s udalosťami dňa 25. 3. 1988 na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave, s. 2.

118 A NR SR K, B87, stanovisko k listu podpredsedu SNR Ing. Majera k udalostiam zo dňa 25. marca 1988, 22. 12. 1989, MK-1133/89-1.

119 ŠÚA P, fond ÚV KSČ, 67. schôdza P ÚV KSČ z 22. 4. 1988, bod 6 k inf. 6, P ÚV, Zv. 69, informácia o demonštratívnom zhromaždení dňa 25. 3. 1988 v Bratislave, s. 2.

120 Pracovné zasadanie Zboru ordinárov. Katolícke noviny, 27. 3. 1988, s. 2.

121 Cirkev sa dištancuje. Večerník, 23. 3. 1988, s. 1.

122 OPv 34/90, zápis z rokovania Operačného štábu Bratislava konaného 17. 3. 1988 o 9.00 hod., KS-0099-18/OV-88, s. 2.

123 A NR SR K, B98, Sekretariát NVB pre veci cirkevné, správa o cirkevnopolitickej situácii a plnení úloh v hl. m. SSR Bratislave v I. štvrťroku 1988, s. 5.

124 OPv 34/90, zápis z rokovania Operačného štábu Bratislava konaného 21. 3. 1988 o 9.00 hod., KS-0099-62/OV-88, s. 2.

125 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. Bratislave – správa, 20. 3. 1988, KS-0099-37/OV-88, s. 3.

126 A NR SR K, B98, Sekretariát NVB pre veci cirkevné, Správa o cirkevnopolitickej situácii a plnení úloh v hlavnom meste SSR Bratislave v I. štvrťroku 1988 – príloha č. 1, doslovný záznam z podstatnej časti rekolekcie konanej dňa 21. 3. 1988 v Bratislave, s. 1–2.

127 Tamže, s. 6.

128 A NR SR K, B98, Sekretariát pre veci cirkevné NVB, správa o cirkevnopolitickej situácii a plnení úloh v hl. m. SSR Bratislave v I. štvrťroku 1988, s. 6, 7.

129 A NR SR K, výpoveď Š. Záreckého, 9. zasadanie, 10. 1. 1990, s. 10 (63).

130 Kto chce zneužiť veriacich? (Z televízneho vystúpenia kanonika ThDr. Štefana Záreckého, dekana Bratislavy). Večerník, 24. 3. 1988, s. 1. K prejavu Š. Zárecký uviedol: «Myslím, že som to urobil podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, na základe tých informácií, ktoré som vtedy dostal.» Porov. A NR SR K, výpoveď Š. Záreckého, 9. zasadanie, 10. 1. 1990, s. 10 (63).

131 LP, Hlinka, A.: Bratislavský veľký piatok. Horizont, 1988, máj/jún, s. 3.

132 A NR SR K, B98, Sekretariát NVB pre veci cirkevné, správa o cirkevnopolitickej situácii a plnení úloh v hl. m. SSR Bratislave v I. štvrťroku 1988 – príloha č. 2, doslovný záznam z vystúpenia doc. ThDr. J. Krajčiho v rozhlasovej relácii Kontakty dňa 25. 3. 1988.

133 A NR SR K, B98, Sekretariát NVB pre veci cirkevné, správa o cirkevnopolitickej situácii a plnení úloh v hl. m. SSR Bratislave v I. štvrťroku 1988, s. 4.

134 Tamže, s. 4, 7.

135 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. Bratislave – správa, 20. 3. 1988, KS-0099-37/OV-88, s. 4.

136 Tamže, s. 4.

137 A NR SR K, výpoveď Š. Záreckého, 9. zasadanie, 10. 1. 1990, s. 15 (67).

138 OPv 34/90, informácia o opatrení k zabráneniu pripravovanej protestnej demonštrácie nelegálnych cirkevných štruktúr na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave dňa 25. 3. 1988, 16. 3. 1988, KS-0099-14/OV-88, s. 2.

139 Do kompetencie II. odboru XII. správy ZNB zameraného na boj proti vnútornému nepriateľovi patrila aj cirkev.

140 Archív Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu v Prahe (ďalej A ÚDV), informácia o bezpečnostnej situácii a aktuálnych otázkach práce 2. odboru XII. S ZNB Bratislava za I. štvrťrok 1988 zaslaná X. správe ZNB, analyticko-informačnému, plánovaciemu a kontrolnému odboru dňa 21. 3. 1988, KR-0065/AN-88, s. 3-5.

141 AA, interview s RNDr. F. Mikloškom, 14. 10. 1997.

142 AA, Dokumentácia. Bratislavské listy (samizdat), 1988, č. 1, s. 10.

143 A NR SR K, výpoveď B. Chudého (citovaná výpoveď J. Zalčíkovej), 7. zasadanie, 4. 1. 1990, s. 10 (53).

144 A NR SR K, výpoveď J. Zalčíkovej, 6. zasadanie, 3. 1. 1990, s. 105.

145 B. Chudý poprel, že by dával nejaké rozhodnutie alebo príkazy.

146 A NR SR K, A26, vyhodnotenie činnosti zásahov Mestskej prokuratúry v Bratislave v súvislosti s udalosťami dňa 25. 3. 1988 na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave, s. 3.

147 A NR SR K, A21, list predsedníčky ObNV I podpísaný v zastúpení, 25. 3. 1988.

148 A NR SR K, B92, uznesenie 95. schôdze sekretariátu MV KSS Bratislava, 21. 3. 1988, s. 8.

149 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. SSR Bratislave – informácia, 24. 3. 1998, KS-0099-98/OV-88, s. 2.

150 OPv 34/90, zápis z rokovania Operačného štábu Bratislava konaného 17. 3. 1988 o 9.00 hod., KS-0099-18/OV-88, s. 3.

151 OPv 34/90, informácia o opatreniach k zabráneniu pripravovanej protestnej demonštrácie nelegálnych štruktúr na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave dňa 25. 3. 1988, zo 17. 3. 1988 KS-0099-15/OV-88, s. 3.

152 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. SSR Bratislave – informácia, 24. 3. 1998, KS-0099-98/OV-88, s. 2.

153 Weiss, J.: Fragmenty o historickom 25. marci 1988 z diára umlčaného. Slovenská nedeľa, 26. 3. 1988, s. 3.

154 LP, Hlinka, A.: Bratislavský veľký piatok. Horizont, 1988, máj/jún, s. 3.

155 AA, Rodinné spoločenstvo (samizdat), 1988, č. 3, s. 28.

156 Tamže, s. 28.

157 LP, Hlinka, A.: Bratislavský veľký piatok. Horizont, 1988, máj/jún, s. 3.

158 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. SSR Bratislave – informácia, 24. 3. 1998, KS-0099-98/OV-88, s. 2.

159 Šimulčík, J.: Svetlo z podzemia. Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 1997, s. 55.

160 Tamže, s. 44.

161 AA, interview s I. Gregorovou, 22. 11. 1997.

162 AA, interview s RNDr. R. Fibym, 6. 11. 1997.

163 A NR SR K, A34, záznam na Generálnej prokuratúre SSR s L. Duducom, 1. 12. 1989, III/2 Gn 1455/89, s. 1.

164 OPv 34/90, informácia o opatreniach k zabráneniu pripravovanej protestnej demonštrácie nelegálnych štruktúr na Hviezdoslavovom nám. v Bratislave dňa 25. 3. 1988, 16. 3. 1988, KS-0099-14/OV-88, s. 3.

165 LP, Hlinka, A.: Bratislavský veľký piatok. Horizont, 1988, máj/jún, s. 3.

166 Korec, J. Ch.: Bratislavský veľký piatok (Zbierka autentických dokumentov o zhromaždení veriacich 25. marca 1988; ďalej Korec), Bratislava, Lúč 1994, s. 44.

167 Korec, s. 44.

168 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. Bratislave – správa, 20. 3. 1988, KS-0099-37/OV-88, s. 4.

169 Korec, s. 44.

170 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. Bratislave – správa, 20. 3. 1988, KS-0099-37/OV-88, s. 3.

171 OPv 34/90, zápis z rokovania Operačného štábu Bratislava konaného 21. 3. 1988 o 9.00 hod., KS-0099-62/OV-88, s. 6.

172 ŠÚA P, MV, Československý rozhlas – zvláštne spravodajstvo zo zahraničia, I2061, I2062, 1. 4. 1988, SE-N4.

173 AA, interview s RNDr. F. Mikloškom, 14. 10. 1997.

174 Tamže.

175 Zatiaľ jediná známa manifestácia sa uskutočnila pred budovou Československého veľvyslanectva v Ríme, kde sa v piatok večer 25. 3. 1988 zišla skupina mladíkov a dievčat, ktorí s horiacimi sviecami a spoločnými modlitbami prejavili solidaritu s bratislavskými veriacimi. Manifestáciu zorganizovalo hnutie Communione e liberazione – Spoločenstvo a oslobodenie. Porov. Korec, s. 56.

176 AA, interview s JUDr. J. Čarnogurským, 2. 12. 1997.

177 Korec, s. 43.

178 ŠÚA P, MV, Československý rozhlas – zvláštne spravodajstvo zo zahraničia, I 2061, I2062, 26.–27. 3. 1988, N5.

179 Tamže, N5.

180 OPv 34/90, list ministrovi vnútra ČSSR a prvému námestníkovi MV ČSSR. Vec: Príprava demonštrácie v hl. m. SSR Bratislave – informácia, 24. 3. 1998, KS-0099-98/OV-88, s. 1.